tag:blogger.com,1999:blog-31846281478238702452024-03-10T20:23:41.061-07:00Revista Terras do OrtegalRevista Ortegalhttp://www.blogger.com/profile/09947741796966403236noreply@blogger.comBlogger197125tag:blogger.com,1999:blog-3184628147823870245.post-4468854348425189662023-12-29T09:05:00.000-08:002024-01-16T09:36:29.821-08:00Cálida homenaxe en Ortigueira ao escritor Xoán Xosé Fernández Abella<p></p><table cellpadding="0" cellspacing="0" class="tr-caption-container" style="float: left;"><tbody><tr><td style="text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEhUc0Y7lJh26n-NJxje8pBdw1qOtGBmzYC_dlj1BFZqbIaFS0Zfmjq9HGatltbjgXc0u3PYEcnkCFvsh4VUOb3nkIkmyBlCOaFcHq7PxWE0MMide7kfTztVU42tkzn6zaZeJV_0AIcPnm-byq_8qHkqDgOv9rtlY-fW213ZVBtj7rLBsb7CZzQ4jj7-gNuE/s1600/Abella%202023-12-28%20at%2023.48.23.jpeg" style="clear: left; margin-bottom: 1em; margin-left: auto; margin-right: auto;"><img border="0" data-original-height="1200" data-original-width="1600" height="240" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEhUc0Y7lJh26n-NJxje8pBdw1qOtGBmzYC_dlj1BFZqbIaFS0Zfmjq9HGatltbjgXc0u3PYEcnkCFvsh4VUOb3nkIkmyBlCOaFcHq7PxWE0MMide7kfTztVU42tkzn6zaZeJV_0AIcPnm-byq_8qHkqDgOv9rtlY-fW213ZVBtj7rLBsb7CZzQ4jj7-gNuE/s320/Abella%202023-12-28%20at%2023.48.23.jpeg" width="320" /></a></td></tr><tr><td class="tr-caption" style="text-align: center;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;">Inicio do acto con Toñi Girón,<br />directiva de Terras do Ortegal</span><br /><br /></td></tr></tbody></table><br /><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><br /></span><p></p><p><span style="font-family: georgia; font-size: medium;">O pasado xoves, 28 de decembro, en Ortigueira rendeuse homenaxe ao escritor <b>Xoán Xosé Fernández Abella</b>, falecido o pasado 17 de agosto, cando estaba a piques de cumprir 90 anos. </span></p><p><span style="font-size: medium;"><span style="font-family: georgia;">Nacido en <b>Monforte</b> en 1933, Xoán Xosé residiu case dúas décadas </span><span style="font-family: georgia;">en Ortigueira</span><span style="font-family: georgia;">, a terra da súa muller, <b>Mercedes</b>, e onde ambos traballaban como mestres no colexio de EXB</span><span style="font-family: georgia;">.</span></span></p><p></p><div class="separator" style="clear: both; text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEjx0DrySXRPeTp11wkvM2jIxx1QV_YhD0fGnlcxxRSmS5v7ruBUpGa2nHPXVRAuhIgDohVvbgoPK9Vi0mcu3J3zrsYm6vmfYqh2HhaOanfKy7ASPmtRyPDlliInhCDI-kSnlkdiJCfkakpvsjXx0bBEfghQfHrTHZCV06Y4UTpac9m8Xb1CZrzPbggIv6Pk/s662/Captura%20de%20pantalla%202023-12-29%20a%20las%2017.54.57.png" style="clear: right; float: right; margin-bottom: 1em; margin-left: 1em;"><span style="font-size: medium;"><img border="0" data-original-height="662" data-original-width="460" height="320" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEjx0DrySXRPeTp11wkvM2jIxx1QV_YhD0fGnlcxxRSmS5v7ruBUpGa2nHPXVRAuhIgDohVvbgoPK9Vi0mcu3J3zrsYm6vmfYqh2HhaOanfKy7ASPmtRyPDlliInhCDI-kSnlkdiJCfkakpvsjXx0bBEfghQfHrTHZCV06Y4UTpac9m8Xb1CZrzPbggIv6Pk/s320/Captura%20de%20pantalla%202023-12-29%20a%20las%2017.54.57.png" width="222" /></span></a></div><span style="font-size: medium;"><span style="font-family: georgia;">O acto foi presentado por <b>Toñi Girón</b>, directiva de <b>Terras do Ortegal</b>, que tivo unha intervención elegante e fermosa, lembrando ao que foi o seu amigo, e con quen concertara no pasado verán a presentación en <b>Ortigueira</b> o seu último libro —que ao final foi o derradeiro—, titulado "<i>Últimos poemas de eloxios e outros poemas</i>", editado por <i>edicións Fervenza</i>, de <b>Silleda</b>.<span style="background-color: white;"> <span>Toñi disculpou a ausencia de Mercedes, a outra filla de Xoán Xosé, que non puido asistir</span>, </span></span><span style="font-family: georgia;"><span style="background-color: white;">agradecendo a dos relatores da mesa, familiares e público, así como a do responsable da editorial, <b>Manuel Núñez</b>, que xunto a <b><span>Xosé Manuel</span> Lobato</b>, acompañaron a <b>Pilar Sampedro</b> no seu desprazamento desde San</span>tiago. F</span><span style="font-family: georgia;">oi dando paso aos componentes da mesa, que falaron das diferentes facetas de Xoán Xosé: a humana, a familiar, a dos amigos, a súa poesía, o seu activismo cultural e comprometido.</span></span><p></p><p></p><ul style="text-align: left;"><li><span style="font-size: medium;"><span style="font-family: georgia;"><b>Juan Fernández</b>, fillo de Xoán Xosé e profesor de Lengua e Literatura, t</span><span style="font-family: georgia;">razou algunhas liñas vitais do seu pai, afondando no contido de varias poesías, e</span><span style="font-family: georgia;">ntre elas unha dedicada a Ortigueira.</span></span></li></ul><div style="text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEhb5kONbG47VwSwThSjloUmP0vxJBYbyXioiDEtQRd8PwgNxLhbuMbjIo4EyCFDHj4PVpX3alNl9QlO-fiLthJu_WcvA5PSRyt8UhUv4HJYY1SgAHzuYd4rE4iTdN5iRArTynxrxSjP3Ttg2ofwHTbWAy3Xj2a8LdqTYKtsig049eL4_C1qmz-V8PdoxKmU/s2040/Abella%202.jpeg"><span style="font-size: medium;"><img border="0" data-original-height="1536" data-original-width="2040" height="390" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEhb5kONbG47VwSwThSjloUmP0vxJBYbyXioiDEtQRd8PwgNxLhbuMbjIo4EyCFDHj4PVpX3alNl9QlO-fiLthJu_WcvA5PSRyt8UhUv4HJYY1SgAHzuYd4rE4iTdN5iRArTynxrxSjP3Ttg2ofwHTbWAy3Xj2a8LdqTYKtsig049eL4_C1qmz-V8PdoxKmU/w518-h390/Abella%202.jpeg" width="518" /></span></a></div><div style="text-align: center;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium; font-weight: bold; text-align: left;"><br /></span></div><div style="text-align: center;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;">Na mesa, de esquerda a dereita: Carlos Breixo,</span></div><div style="text-align: center;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;">Pilar Sampedro, Manuel Bermúdez e Juan Fernández.</span></div><div style="text-align: center;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;">No atril, de pé, Toñi Girón</span></div><div style="text-align: center;"><span style="font-size: medium;"><br /></span></div><ul style="text-align: left;"><li><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><b>Manuel Bermúdez</b>, sobriño político de Xoán Xosé, se ben é licenciado en Filoloxía Galego Portuguesa e responsable da área de Asesoramento Lingüístico da USC, preferiu centrarse na faceta humana, contando algunhas anécdotas e salientando que o seu tío era unha persoa agarimosa e sobre todo xenerosa, e que o facía sempre cunha naturalidade que causaba admiración en persoas coma el.</span></li><li><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><b>Pilar Sampedro</b>, mestra e escritora fixo unha análise da súa poesía, destacando, como describe tamén <b>Xesús Alonso Montero</b> no prólogo deste libro, que Xoán Xosé, a quen coñeceu en Santiago nos anos 90 do pasado século, e onde participaba en numerosos actos culturais, non se negaba, ao contrario, facíao de modo entusiasta, cando alguén lle solicitaba unha poesía para algunha persoa ou para algún tema, nomeadamente de carácter social. O discurso vigoroso de Pilar, con momentos de emoción, foi un texto que nos gustaría reproducir no próximo nº 11 da revista <i>Terras do Ortegal</i>, actualmente en elaboración.</span><div class="separator" style="clear: both; text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEh_LlHoMOqCKBYB57-xwEY16nau72pS_LZZESnvoL672HOOQi-CM9-jgfrJKyMyBZL_gU2GN7Oygnrh8_2OFihjQ9Dz4lJr5XHaHN4r8dUtCvc1jWtkWwgvUnYoNMQ8iEblt2omnoOy6lLKN9X24DqUUM3ndF9vV0XrIgXcy7JoLZQs4ZLsFdERUeubiANF/s2048/Cartel%202023-12-26%20at%2012.20.00.jpeg" style="clear: left; float: left; margin-bottom: 1em; margin-right: 1em;"><span style="font-size: medium;"><img border="0" data-original-height="1447" data-original-width="2048" height="226" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEh_LlHoMOqCKBYB57-xwEY16nau72pS_LZZESnvoL672HOOQi-CM9-jgfrJKyMyBZL_gU2GN7Oygnrh8_2OFihjQ9Dz4lJr5XHaHN4r8dUtCvc1jWtkWwgvUnYoNMQ8iEblt2omnoOy6lLKN9X24DqUUM3ndF9vV0XrIgXcy7JoLZQs4ZLsFdERUeubiANF/s320/Cartel%202023-12-26%20at%2012.20.00.jpeg" width="320" /></span></a></div></li><li><span style="font-size: medium;"><span style="font-family: georgia;"><b>Carlos Breixo</b>, <i>Cronista Oficial de Ortigueira</i>, participou, unha vez máis, nun acto organizado pola nosa asociación, e deu varias claves da vida de Xoán Xosé: como foi a súa vida de pequeno, con varios traslados de domicilio, desde o Monforte natal ata Oviedo e outras cidades... motivado polos problemas que tivera seu pai, que ademáis de carteiro na capital do Val de Lemos era militante de <i>Izquierda Republicana</i>, o partido que lideraba <b>Manuel Azaña</b>. Carlos puido localizar o expediente do pai de Xoán Xosé, ofrecendo a Juan a entrega dunha copia do mesmo. O noso Cronista revelou como e</span><span style="font-family: georgia;">se compromiso político obrigouno a incorporarse á Lexión, o que non foi suficiente para evitar problemas </span><span style="font-family: georgia;">co réxime franquista. Carlos confirmou, asi mesmo, o carácter amable e de activista que amosaba Xoán Xosé durante a súa estancia en Ortigueira, e as colaboracións que facía no semanario local, <i>La Voz de Ortigueira</i>, que propuxo reunir nun volume.</span></span></li></ul><p></p><p><span style="font-family: georgia; font-size: medium;">A mantedora do acto, Toñi, subiu de novo á tribuna e pechou esta emotiva sesión cultural coa lectura dunha poesía de Xoán Xosé, que resultou grata aos numerosos membros da familia alí presentes, e aos asistentes, entre eles algúns antigos compañeiros e compañeiras do Colexio.</span></p><p><span style="font-family: georgia; font-size: medium;">O libro está á venda en Ortigueira na <b>libraría Fojo</b> e na <b>libraría Ramos</b>, ao prezo de 15 €.</span></p><p><span style="font-family: georgia; font-size: medium;">N.B.: Agradecemos a <b>Manuel López Rego</b>, do departamento de Cultura do Concello e responsable técnico do Teatro, a súa colaboración no evento.</span></p><p><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><br /></span></p><p><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><br /></span></p><p><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><br /></span></p><p><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><br /></span></p><p><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><br /></span></p><p><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><br /></span></p><p><span style="font-family: georgia; font-size: large;"><br /></span></p>Revista Ortegalhttp://www.blogger.com/profile/09947741796966403236noreply@blogger.com0tag:blogger.com,1999:blog-3184628147823870245.post-89469836701991418782023-11-23T09:28:00.000-08:002023-11-23T09:28:58.843-08:00"ESCUCHARÉ TU VOZ DICIENDO QUE YA ES PRIMAVERA", el nuevo libro de Obdulia Dopico en homenaje a su sobrino el poeta Luis Dopico, presentado en la Biblioteca de Ortigueira<p align="JUSTIFY" style="margin-bottom: 0cm;"><br /></p><table align="center" cellpadding="0" cellspacing="0" class="tr-caption-container" style="margin-left: auto; margin-right: auto;"><tbody><tr><td style="text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEhguF-2ZwZ9-i6ltvA5AsjhzHzmEuejzTunUfNUG2mtlMu_iDnIt56LYcrJ42uUoBMIVB0vVrAJ99rfeyMoT7iDxcw8G30XMsohwGweUU6EUWLldCydDfZYeDWdCKxzlQQPa8IeIROFnmVkrXSBYkMZ5Dq16FJFSvvmmSs18tg0UJvqo5sZAQwy1AL0_ywK/s2000/Presentacio%CC%81n%20libro%20Luli%20(24oct2023).jpeg" imageanchor="1" style="margin-left: auto; margin-right: auto;"><img border="0" data-original-height="900" data-original-width="2000" height="288" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEhguF-2ZwZ9-i6ltvA5AsjhzHzmEuejzTunUfNUG2mtlMu_iDnIt56LYcrJ42uUoBMIVB0vVrAJ99rfeyMoT7iDxcw8G30XMsohwGweUU6EUWLldCydDfZYeDWdCKxzlQQPa8IeIROFnmVkrXSBYkMZ5Dq16FJFSvvmmSs18tg0UJvqo5sZAQwy1AL0_ywK/w640-h288/Presentacio%CC%81n%20libro%20Luli%20(24oct2023).jpeg" width="640" /></a></td></tr><tr><td class="tr-caption" style="text-align: center;"><span style="font-family: georgia;"><span style="text-align: left;">De izq. a dcha.: Carmen Penín, Mª Cruz Sabio, Manuel López Foxo,<br />Obdulia Dopico (</span><i style="text-align: left;">Luli</i><span style="text-align: left;">, la autora), la concelleira de Cultura de Ortigueira, Ana Cartelle<br />y José Álvarez Díaz </span><i style="text-align: left;">Alvaria (</i>Foto: Álvaro F. Polo)</span></td></tr></tbody></table><br /><p align="JUSTIFY" style="margin-bottom: 0cm;"></p><div class="separator" style="clear: both; text-align: justify;"><span style="font-size: medium;"><span style="font-family: georgia; text-align: left;">El pasado día 24 de octubre se presentó en la Biblioteca Municipal de Ortigueira</span><span style="font-family: georgia; text-align: left;"> </span><i style="font-family: georgia; text-align: left;">Escucharé tu voz diciendo que ya es primavera, </i><span style="font-family: georgia; text-align: left;">el nuevo libro de nuestra amiga Luli, la escritora </span><b style="font-family: georgia; text-align: left;">Obdulia Dopico</b><span style="font-family: georgia; text-align: left;">. Con esta obra la autora trata de hacer las paces con el suicidio de su sobrino, el poeta y ensayista viveirés </span><b style="font-family: georgia; text-align: left;">Luis Dopico Geada</b><span style="font-family: georgia; text-align: left;">, que firmaba sus poemas de juventud como <i>Luis da Ponte</i>, y que, como consecuencia de una enfermedad mental sobrellevada con esfuerzo y sufrimiento durante muchos años, decidió poner fin a su vida el pasado mes de febrero</span></span><span style="font-family: georgia; font-size: large; text-align: left;">.</span></div><p></p><p align="JUSTIFY" style="margin-bottom: 0cm;"><table cellpadding="0" cellspacing="0" class="tr-caption-container" style="float: right;"><tbody><tr><td style="text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEgoysSW1r7myLOllMWYOpcYuUBHiSjbRYW3WO_rhqDv7SrQmMndo6lUq1l2YjxQmexerDvuUw2xqn6O2P3d9g-eEHqi8Y5PtPGAWkJAMWZiikBIHDA4OUQiSGDH3RSy7H069ugjpCcbE8bDhuadBfD2ccJv79swIkGK9z8QhBcJi-hNX-xUqUvioWQkQwDT/s1280/Luis%20Dopico%20Geada.jpg" imageanchor="1" style="clear: right; margin-bottom: 1em; margin-left: auto; margin-right: auto;"><img border="0" data-original-height="1280" data-original-width="908" height="400" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEgoysSW1r7myLOllMWYOpcYuUBHiSjbRYW3WO_rhqDv7SrQmMndo6lUq1l2YjxQmexerDvuUw2xqn6O2P3d9g-eEHqi8Y5PtPGAWkJAMWZiikBIHDA4OUQiSGDH3RSy7H069ugjpCcbE8bDhuadBfD2ccJv79swIkGK9z8QhBcJi-hNX-xUqUvioWQkQwDT/w284-h400/Luis%20Dopico%20Geada.jpg" width="284" /></a></td></tr><tr><td class="tr-caption" style="text-align: center;"><span style="font-family: georgia;"><span style="font-size: medium;">El poeta y ensayista</span><br /><span style="font-size: medium;">Luis Dopico Geada (1967-2023),<br /></span></span><i style="font-family: georgia;">Luis da Ponte<br /><br /></i></td></tr></tbody></table><span style="font-family: georgia; font-size: large; text-align: left;">El pequeño volumen, que está a disposición del público en la Biblioteca Municipal, y también se puede encontrar a la venta en las librerías de <b>Ortigueira</b>, además de un homenaje, es una obra cargada de sinceridad, de duelo y de cariño. El libro oscila entre los recuerdos luminosos y los días de sombra, las preguntas sin respuesta y las emociones contenidas que empiezan a ser liberadas, siguiendo la agitación doliente de un pensamiento que no para de acordarse y de contar, de correr y de recorrer, de intentar comprender, a su manera, lo que ha sucedido, y que al hacerlo se va desahogando en voz alta, de una forma que también es curativa para el lector, quien no sólo descubre, así, al inquieto intelectual talentosísimo que era Luis Dopico, ni el lugar inmenso que dejó, a la vez, imborrable y vacío, en la vida y en el corazón de su tía Luli, sino que, de su mano, tiene las puertas abiertas a su alma, en uno de los libros más hermosos que se han escrito sobre el suicidio, el peso de las enfermedades mentales y la fuerza radiante y luminosa de la vida. Esa fuerza, por paradójico que parezca, impregna toda la lectura porque, pese a todo, es eso lo que permanece con más intensidad en el recuerdo de quienes, como Luis, estuvieron sanos y felices, rebosantes de ganas de vivir, hasta que una dolencia mental los rompe y los transforma, a su pesar, y a pesar de todos, en verdaderas víctimas: víctimas exahustas de la parte de sí mismos más agotada por el sufrimiento y la desesperación.</span></p><p align="JUSTIFY" style="margin-bottom: 0cm;"><table cellpadding="0" cellspacing="0" class="tr-caption-container" style="float: left;"><tbody><tr><td style="text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEj7CodgZBor-W8dSRyS3uUjdkiay4DEiEPog0zUWhaJhvMhT6mNwas1a0YvqIIVa_07J8gmD5Ps-spo-Aj1DCYpW31oeJ8TLQRDbTJUcaZdLWjQb79UtTeknd1jp8GkALxC0iaaYqyQDsxKqkTMFetRNX_kH7jsn6UZWYec1qJmNrsfyxwzU6m0CpN3lCKD/s1856/9%20Escuchare%CC%81%20tu%20voz.BMP" imageanchor="1" style="clear: left; margin-bottom: 1em; margin-left: auto; margin-right: auto;"><img border="0" data-original-height="1856" data-original-width="1314" height="320" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEj7CodgZBor-W8dSRyS3uUjdkiay4DEiEPog0zUWhaJhvMhT6mNwas1a0YvqIIVa_07J8gmD5Ps-spo-Aj1DCYpW31oeJ8TLQRDbTJUcaZdLWjQb79UtTeknd1jp8GkALxC0iaaYqyQDsxKqkTMFetRNX_kH7jsn6UZWYec1qJmNrsfyxwzU6m0CpN3lCKD/s320/9%20Escuchare%CC%81%20tu%20voz.BMP" width="227" /></a></td></tr><tr><td class="tr-caption" style="text-align: center;"><span style="font-size: medium;">Cubierta del libro de Luli</span></td></tr></tbody></table><br /><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><br /></span></p><p align="JUSTIFY" style="margin-bottom: 0cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;">Para el poeta y ensayista ortigueirés <b>Manuel López Foxo</b>, que prologa la obra, este es sin duda el mejor libro de Luli, que por sí mismo valdría para hacerla trascender, sin contar aún con el resto de su obra, a un lugar propio en la literatura no sólo de nuestra tierra, sino de todo aquel que pasa por la tierra. <i>"Que nadie vuelva a decir de Luli que es una escritora local"</i>, pidió en la presentación: <i>"a partir de este libro, Luli es una autora universal"</i>. En su prólogo en gallego, además, escribió que <i>“en este estremecedor relato” </i>la autora dialoga con Luis <i>“con una entrega humana, una comprensión, una verdad y una delicadeza que pocas veces está presente en la literatura. Y lo hace, además, con una belleza admirable. El resultado es un libro que nos descubre a una magnífica escritora, el mármol que Luli siempre llevó dentro de sí, y que sólo precisaba que sus manos de escultora de la palabra encontrasen ese momento de la vida que lleva a un escritor o a una escritora a transformar un texto en una obra de arte”</i>. En ese sentido, asegura, <i>“este es el libro de Obdulia Dopico que llevaba esperando desde hace treina años. Estoy seguro de que con esta obra superó a Lo que no tiene nombre, </i>[un libro de idéntica temática] <i>de </i>[la autora colombiana] <i><b>Piedad Bonnet</b>. ¿Qué más se puede decir?</i>”.</span></p><p align="JUSTIFY" style="margin-bottom: 0cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;">Durante el acto, que fue arropado por la concelleira de Cultura, Sanidad y Educación de Ortigueira, <b>Ana Cartelle</b>, y presentado por la también antigua concelleira de Cultura de Ortigueira, <b>Mª Cruz Sabio</b>, el público pudo comprobar el inmenso talento literario que tuvo Luis Dopico, de quien varios autores de la comarca, como <b>Carmen Penín</b>, <b>Alvaria</b> o la propia Cruz Sabio leyeron algunos de sus poemas más emocionantes, con imágenes e ideas llenas de lirismo e intuición musical, empapadas de la sensibilidad, la atrevida inteligencia y la agudísima capacidad de observación que dejó Luis en tantos de sus escritos.</span></p><p align="JUSTIFY" style="margin-bottom: 0cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;">---------------------- </span></p><p align="JUSTIFY" style="margin-bottom: 0cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><span style="text-align: left;"><b>Texto</b>: </span>José Álvarez Díaz<span style="text-align: left;"> </span></span></p><p align="JUSTIFY" style="margin-bottom: 0cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;">Foto<span style="text-align: left;"> 1: Presentación del libro en la Biblioteca Municipal de Ortigueira, el pasado 24 de octubre, con distintos amigos poetas y escritores que acompañaron a Luli y recitaron poemas de Luis. De izquierda a derecha: Carmen Penín, Mª Cruz Sabio, Manuel López Foxo, Obdulia Dopico (<i>Luli</i>, la autora), la concelleira de Cultura de Ortigueira, Ana Cartelle, y José Álvarez Díaz <i>Alvaria</i>. Autor: Álvaro F. Polo.</span></span></p><p align="JUSTIFY" style="margin-bottom: 0cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><span style="text-align: -webkit-center;">Foto 2: El poeta y ensayista Luis Dopico Geada (1967-2023), <i>Luis da Ponte</i></span><span style="text-align: -webkit-center;">, protagonista de</span><span style="text-align: -webkit-center;"> </span><i style="text-align: -webkit-center;">“el libro que nunca quisiera haber necesitado escribir, porque eso significaría que Luis seguiría con nosotros”</i><span style="text-align: -webkit-center;">, como subraya siempre Luli.</span></span></p><p align="JUSTIFY" style="margin-bottom: 0cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><br /></span></p><p><br /></p>Revista Ortegalhttp://www.blogger.com/profile/09947741796966403236noreply@blogger.com0tag:blogger.com,1999:blog-3184628147823870245.post-46916164275687422582023-11-21T04:00:00.000-08:002023-11-21T04:24:23.644-08:00Hablando de Charo Suárez con Teté<p><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"> </span></p><table cellpadding="0" cellspacing="0" class="tr-caption-container" style="float: left;"><tbody><tr><td style="text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEj4ZqcUMc7H2IrjO2xwWhfCEvmYv8ypJlcRjfQVWtp1P4rp6hPBxMUwZcZD5WRWA0XTbaMVg5Q1KgvDTEpY98jVJwnZehLPRfVVG5nmJhsPRS0a5b-T-LarY9cPzjg9dD-eO4Gp1NO_RUjYuye1jk28uZt_O532dgG5W9sjwz9s-Dz8c71tCWiNoQ4PHk6w/s3871/1.jpg" style="clear: left; margin-bottom: 1em; margin-left: auto; margin-right: auto;"><img border="0" data-original-height="2574" data-original-width="3871" height="266" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEj4ZqcUMc7H2IrjO2xwWhfCEvmYv8ypJlcRjfQVWtp1P4rp6hPBxMUwZcZD5WRWA0XTbaMVg5Q1KgvDTEpY98jVJwnZehLPRfVVG5nmJhsPRS0a5b-T-LarY9cPzjg9dD-eO4Gp1NO_RUjYuye1jk28uZt_O532dgG5W9sjwz9s-Dz8c71tCWiNoQ4PHk6w/w400-h266/1.jpg" width="400" /></a></td></tr><tr><td class="tr-caption" style="text-align: center;"><span style="font-size: large; text-align: justify; text-indent: 47.24409484863281px;"><span style="font-family: georgia;">Teté con Charo: tan iguales, tan distintas<br />(Foto A. F. Polo)</span></span></td></tr></tbody></table><br /><br /><br /><br /><p><br /></p><p style="margin-bottom: 0cm; margin-right: 0.4cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium; text-indent: 1.25cm;">Pronto será el aniversario de nuestra querida <b>Charo</b> y me viene a la memoria el homenaje que le hicimos en vida el <b>4 de agosto de 2018</b>, del que no se consideraba merecedora. Pero sí lo era y ahí está el dossier que lo acredita.</span></p><p style="margin-bottom: 0cm; margin-right: 0.4cm;"><span style="font-size: medium;"><span style="font-family: georgia; text-indent: 1.25cm;"><b>Charo</b> y <b>Teté </b>se llevaban once meses y eran diferentes en todo. No andaban juntas, cada una tenía sus amigas. A Charo le encantaba hablar con las niñas mayores y con su padre. A Teté le divertía la calle, saltar a la cuerda, jugar al escondite, al jardín encantado, al foco en la gasolinera de Prieto, a la rueda… A Charo había que echarla de casa para que saliera, lo de ella era escribir y dibujar. Ya poetizaba de pequeña, redactaba la vida tal cual era, si iba al mercado o a la feria, si visitaba alguna exposición, si leía tal libro. De todo dejaba constancia por escrito. Teté jugaba desde la mañana hasta la noche, escapaba a menudo de casa. Charo se quedaba leyendo y escribiendo. Teté era amiga de todas las niñas del pueblo, las de Prieto, las de Bouza, las de Franco… Las amigas de Charo fueron <b>Margarita de la Campa </b>y <b>María Luisa Cebreiro</b>.</span><span style="font-family: georgia; text-indent: 1.25cm;"> <br /></span></span></p><table align="center" cellpadding="0" cellspacing="0" class="tr-caption-container" style="float: right; margin-left: 1em; text-align: right;"><tbody><tr><td style="text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEiuiAMtDlKNhX6OwBxxU_GkPg8bANe_pc6NbDB5IhmE2FWJsq6XSx5P-xxTKteRlIXniinTWpGRTzs6NQH7rFJR0Jyq47YfK9_oralhPYZgB6CI7AcAVCFuaMVa3Es1TjUii8Gf2ECIx1D0bJH-5PR7_tTTZy00S9E4E_KTbvShwHIzOUAmWZcPsDZAGyL1/s3127/2.jpg" style="margin-left: auto; margin-right: auto;"><span style="font-size: medium;"><img border="0" data-original-height="3127" data-original-width="2275" height="320" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEiuiAMtDlKNhX6OwBxxU_GkPg8bANe_pc6NbDB5IhmE2FWJsq6XSx5P-xxTKteRlIXniinTWpGRTzs6NQH7rFJR0Jyq47YfK9_oralhPYZgB6CI7AcAVCFuaMVa3Es1TjUii8Gf2ECIx1D0bJH-5PR7_tTTZy00S9E4E_KTbvShwHIzOUAmWZcPsDZAGyL1/s320/2.jpg" width="233" /></span></a></td></tr><tr><td class="tr-caption" style="text-align: center;"><span style="font-size: medium; text-align: justify;">Las dos hermanas, <br />arte, gracia y salero a raudales<br /><br /></span></td></tr></tbody></table><p></p><p style="margin-bottom: 0cm; margin-right: 0.4cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium; text-indent: 1.25cm;">Vivian en la carretera. Fueron a la escuela de Párvulos con doña <b>Carmen Blanco</b>, en la plaza de Los Ángeles. Luego pasaron a la Academia. Recuerda Teté a los profesores: Don Jesús de Latín, don Tomás Moar, don Alfonso, don Ramón Bouza, el Vista de Aduanas y doña Carmen Fontela. Una etapa muy fructífera y con mucha vida en Santa Marta. Nada que ver con la actualidad.</span></p><p style="margin-bottom: 0cm; margin-right: 0.4cm;"><span style="text-indent: 1.25cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;">Cuando murió la madre de <b>Tulita Pita</b>, que hacía un papel en la obra de teatro y tuvo que guardar luto, <b>Serafín</b>, el de la tienda del Cantón, fue hablar con nuestro padre para que yo —dice Teté— hiciera el papel de doncella, porque a mis once años era muy alta. Y fui al ensayo. Sólo tenía que acercarme a <b>Charo la Vasca</b> y decirle: «<i>Señorita Matilde, arriba está el señorito Antonio»</i>. Y lo dije al revés. Se rieron tanto que llegué a casa y le dije a papá que no trabajaba más. Y dijo Charo: «<i>Pues lo hago yo»</i>. Y ahí empezó su afición al Teatro y ya no paró. Le encantaba actuar y lo hacía de maravilla.</span></span></p><p style="margin-bottom: 0cm; margin-right: 0.4cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><span style="text-indent: 1.25cm;">Nuestra madre, <b>Rosario Díaz Gómez</b>, que hizo la carrera de Música en el Conservatorio, en Madrid, le enseñó a tocar el piano. Charo tocaba todos los días al anochecer y lo hacía muy bien. Recuerdo que iba en moto a tocar a San Claudio, a la novena. El cura de San Claudio venía algunas veces a comer a nuestra casa y luego Charo lo llevaba en la moto hasta su casa. Era un espectáculo verlos salir. El sacerdote con la sotana remangada, el paraguas en la mano y la teja metida hasta las orejas y Charo </span></span></p><table align="center" cellpadding="0" cellspacing="0" class="tr-caption-container" style="float: left; font-family: georgia; margin-right: 1em; text-align: left;"><tbody><tr><td style="text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEimia6L1-5Go1y8I4-m2luEMtAnKFOvpKfYhZkcYEAzkyvFgqWUGTmI_Uy2p0AFr07Rb0mCWVbEJUA-jVCXyBifLXQ8Jy3eNgPoSRJOkNeztnDCR41R_zR2mQqqZJyJucZpBfgaBjEXs9T8gywgJLuELkaOAGq30e5FTV2qfsUuBmPYiWVLjxtjPR4wxI2z/s2500/4.jpg" style="margin-left: auto; margin-right: auto;"><span style="font-size: medium;"><img border="0" data-original-height="2500" data-original-width="1516" height="320" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEimia6L1-5Go1y8I4-m2luEMtAnKFOvpKfYhZkcYEAzkyvFgqWUGTmI_Uy2p0AFr07Rb0mCWVbEJUA-jVCXyBifLXQ8Jy3eNgPoSRJOkNeztnDCR41R_zR2mQqqZJyJucZpBfgaBjEXs9T8gywgJLuELkaOAGq30e5FTV2qfsUuBmPYiWVLjxtjPR4wxI2z/s320/4.jpg" width="194" /></span></a></td></tr><tr><td class="tr-caption" style="text-align: center;"><span style="font-size: medium; text-align: justify;">La elegancia,<br />su señal de identidad<br /><br /></span></td></tr></tbody></table><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><span style="text-indent: 1.25cm;"><i>fungada</i></span><span style="text-indent: 1.25cm;">… ríe Teté al recordarlo.</span></span><p></p><p style="margin-bottom: 0cm; margin-right: 0.4cm;"><span style="text-indent: 1.25cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;">La poesía era innata en Charo.</span></span></p><p style="margin-bottom: 0cm; margin-right: 0.4cm;"><span style="text-indent: 1.25cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;">Teté me recita con lágrimas en los ojos una que dice así:</span></span></p><p align="JUSTIFY" style="margin-bottom: 0cm; margin-right: 0.4cm; text-indent: 1.25cm;"><span style="font-size: medium;"><span style="font-family: georgia; text-align: left; text-indent: 1.25cm;">“</span><span lang="gl-ES" style="font-family: georgia; text-align: left; text-indent: 1.25cm;"><i>Camiñando amodiño, sen virar nin miga a testa</i></span></span></p><p align="JUSTIFY" style="margin-bottom: 0cm; margin-right: 0.4cm; text-indent: 1.25cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><span lang="gl-ES"><i>escoitaba arroubada dende o camiño, aquela cantiga de xesta.</i></span></span></p><p align="JUSTIFY" lang="gl-ES" style="margin-bottom: 0cm; margin-right: 0.4cm; text-indent: 1.25cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><i>Traíame a voz o vento, sen saber de onde a onde</i></span></p><p align="JUSTIFY" style="margin-bottom: 0cm; margin-right: 0.4cm; text-indent: 1.25cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><span lang="gl-ES"><i>pero chea de sentimento cantáballe a un amore perdido</i></span></span></p><p align="JUSTIFY" style="margin-bottom: 0cm; margin-right: 0.4cm; text-indent: 1.25cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><span lang="gl-ES"><i>noutro tempo e lugare,</i></span></span></p><p align="JUSTIFY" style="margin-bottom: 0cm; margin-right: 0.4cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><span lang="gl-ES"><i><span> <span> <span> </span></span></span>dementes que o dono tiña moitas ganas de chorare.</i></span></span></p><p align="JUSTIFY" style="margin-bottom: 0cm; margin-right: 0.4cm; text-indent: 1.25cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><span lang="gl-ES"><i><br /></i></span></span></p><p align="JUSTIFY" style="margin-bottom: 0cm; margin-right: 0.4cm; text-indent: 1.25cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><span lang="gl-ES"><i>Agora cantaba baixo e logo moi amodiño</i></span></span></p><p align="JUSTIFY" style="margin-bottom: 0cm; margin-right: 0.4cm; text-indent: 1.25cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><span lang="gl-ES"><i>e a meirande parte das veces cantaba con gran cariño.</i></span></span></p><p align="JUSTIFY" style="margin-bottom: 0cm; margin-right: 0.4cm; text-indent: 1.25cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><span lang="gl-ES"><i>Ben sei que aquel que cantaba, aquela bela canción</i></span></span></p><p align="JUSTIFY" style="margin-bottom: 0cm; margin-right: 0.4cm; text-indent: 1.25cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><span lang="gl-ES"><i>había tempo que estaba enfermo do corazón.</i></span></span></p><p align="JUSTIFY" style="margin-bottom: 0cm; margin-right: 0.4cm; text-indent: 1.25cm;"></p><table cellpadding="0" cellspacing="0" class="tr-caption-container" style="float: right;"><tbody><tr><td style="text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEgfXVz15mOuuVptN2Z_DTvo2bKAzUvmiZHumGw-DtXuFWL0DTkTowZ1e5FKOzl3Jsho4lSn9qEM-iXzp-WUAzxsh_QC0xfeXEVclBlluA4cRlfHWEfkH9kaqa6eJa45VUlrKqbvXxCuOElJ4_75Bo7e6ku_u9Q5ZUINC8EJMucwbzT6yeeNUiLd9Jrwsmj9/s4256/3.jpg" style="clear: right; margin-bottom: 1em; margin-left: auto; margin-right: auto;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><img border="0" data-original-height="4256" data-original-width="2832" height="320" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEgfXVz15mOuuVptN2Z_DTvo2bKAzUvmiZHumGw-DtXuFWL0DTkTowZ1e5FKOzl3Jsho4lSn9qEM-iXzp-WUAzxsh_QC0xfeXEVclBlluA4cRlfHWEfkH9kaqa6eJa45VUlrKqbvXxCuOElJ4_75Bo7e6ku_u9Q5ZUINC8EJMucwbzT6yeeNUiLd9Jrwsmj9/s320/3.jpg" width="213" /></span></a></td></tr><tr><td class="tr-caption" style="text-align: center;"><span style="text-align: justify; text-indent: 47.24409484863281px;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"> Teté Suárez en su casa<br />del Cantón, en Ortigueira<br />(Foto A. F. Polo)</span></span></td></tr></tbody></table><span style="font-family: georgia;"><span style="font-size: medium;"><span lang="gl-ES"><i>Seguir, </i></span></span><span style="font-size: medium;"><i>seguiu </i></span><span style="font-size: medium;"><span lang="gl-ES"><i>camiñando dereitiño pra o labor</i></span></span></span><p></p><p align="JUSTIFY" style="margin-bottom: 0cm; margin-right: 0.4cm; text-indent: 1.25cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><span lang="gl-ES"><i>e a cada paso que daba, ía escoitando máis lonxe</i></span></span></p><p align="JUSTIFY" style="margin-bottom: 0cm; margin-right: 0.4cm; text-indent: 1.25cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><span lang="gl-ES"><i>aquela fermosa canción.</i></span></span></p><p align="JUSTIFY" style="margin-bottom: 0cm; margin-right: 0.4cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;">Doy fe que Teté es una gran lectora de poesías y que las aprende de memoria. Sobre su mesilla de noche está el libro <i>Las mejores poesías de la lengua castellana,</i> y nunca duerme sin darle un repaso. </span></p><p align="JUSTIFY" style="margin-bottom: 0cm; margin-right: 0.4cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;">Seguimos charlando, rememorando historia cuando cae la tarde en el <b>Cantón</b> en este otoño bendito. Pronto será Santos y luego el San Martiño, y recordaremos que Charo se nos fue en noviembre y que empezó a llover en Couzadoiro justo cuando la lápida sellaba su tumba.</span></p><p align="JUSTIFY" style="margin-bottom: 0cm; margin-right: 0.4cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;">Queda pendiente recoger su obra poética, tan dispersa entre libros, cajones y publicaciones en <i>La Voz de Ortigueira</i>.</span></p><p align="JUSTIFY" style="margin-bottom: 0cm; margin-right: 0.4cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><br /></span></p><p align="JUSTIFY" style="margin-bottom: 0cm; margin-right: 0.4cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><span style="text-align: left;"><b>Texto</b>: </span><span style="text-align: left; text-indent: 1.25cm;">Luli Dopico</span></span></p><p align="JUSTIFY" style="margin-bottom: 0cm; margin-right: 0.4cm; text-indent: 1.25cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><br /></span></p><p align="JUSTIFY" style="margin-bottom: 0cm; margin-right: 0.4cm; text-indent: 1.25cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;">Esta entrevista foi publicada </span><span style="font-family: georgia; font-size: large;">o venres, 3.11.23, </span><span style="font-family: georgia; font-size: large; text-align: left; text-indent: 1.25cm;">no semanario </span><i style="font-family: georgia; text-align: left; text-indent: 1.25cm;">La Voz de Ortigueira</i><span style="font-family: georgia; font-size: large; text-align: left; text-indent: 1.25cm;"> </span></p><p align="JUSTIFY" style="margin-bottom: 0cm; margin-right: 0.4cm;"><br /></p>Revista Ortegalhttp://www.blogger.com/profile/09947741796966403236noreply@blogger.com0tag:blogger.com,1999:blog-3184628147823870245.post-35759059529504280542023-09-26T05:27:00.015-07:002023-09-28T02:48:13.890-07:00Petición unánime do mundo da Cultura de Ortigueira dun recoñecemento oficial póstumo a Luís Alonso Santiago.<p></p><table cellpadding="0" cellspacing="0" class="tr-caption-container" style="float: left;"><tbody><tr><td style="text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEiFNjN6QhknFTlYq4k-SaST52cweT2WVKiisIkcspQd0S7D4TaTeIF6O622nSQox4dGz4wIaGnPzsrtwG-CpspxLvS5XfKmZdxLZy8fY52Isoer6G674-Lov_awUx-OQozmdEEeOMJMbi7mY5-q_tGI2W3hyF9ojH4HexeDGNBtiMcnnTJho3QbjQjmM8c4/s1600/Foto%20LUis.jpeg" style="clear: left; margin-bottom: 1em; margin-left: auto; margin-right: auto;"><img border="0" data-original-height="1600" data-original-width="1200" height="400" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEiFNjN6QhknFTlYq4k-SaST52cweT2WVKiisIkcspQd0S7D4TaTeIF6O622nSQox4dGz4wIaGnPzsrtwG-CpspxLvS5XfKmZdxLZy8fY52Isoer6G674-Lov_awUx-OQozmdEEeOMJMbi7mY5-q_tGI2W3hyF9ojH4HexeDGNBtiMcnnTJho3QbjQjmM8c4/w300-h400/Foto%20LUis.jpeg" width="300" /></a></td></tr><tr><td class="tr-caption" style="text-align: center;"><span style="font-family: georgia;">Luis Alonso co seu compañeiro Manuel<br /></span><span style="text-align: left;"><span style="font-family: georgia;">no adro da igrexa de Ortigueira<br />(Foto Álvaro F. Polo)</span><br /><br /></span></td></tr></tbody></table><br /><span style="font-family: Palatino, serif;"><br /></span><p></p><p><span style="font-family: Palatino, serif;"><br /></span></p><p><span style="font-family: georgia; font-size: medium;">Este luns, 25 de setembro, celebrouse en Ortigueira un funeral polo eterno descanso de <b>Luís</b> <b>Alonso Santiago, Luís do Asilo</b>, falecido en Pamplona o pasado día 19 (véxase a noticia publicada na <a href="https://www.lavozdegalicia.es/noticia/ferrol/ortigueira/2023/09/21/fallece-luis-do-asilo-institucion-ortigueira-amante-teatro-cine-paris/00031695312025936334838.htm">Voz de Galicia</a>), na residencia de maiores na que residía desde hai algún tempo. </span></p><p style="line-height: 18.399999618530273px; margin-bottom: 0.1cm; margin-top: 0.1cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><span><span>Se ben <b>Manolo González</b>, o grande amigo e compañeiro de Luís, non puido asistir, a</span></span><span><span>s honras fúnebres contaron coa presencia de <b>Araceli González Ouviña</b>, filla de Manolo<b> </b></span></span>e asimesmo afillada de Luis. Tamén asistiron <span>varios familiares de Mera, Cariño e outros lugares da comarca.</span></span></p><p style="line-height: 18.399999618530273px; margin-bottom: 0.1cm; margin-top: 0.1cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><span>Os actos contaron coa presenza do alcalde <b>Valentín Calvín</b>, e a concelleira de Cultura <b>Ana Cartelle</b>, entre outros membros da corporación ortigueiresa. Tamén estaba presente a directora do <i>Arquivo e Biblioteca Municipal de Ortigueira</i>, <b>María José Vilasánchez</b>, así como </span><span>numerosos veciños e amigos de Luís.</span></span></p><p style="line-height: 18.399999618530273px; margin-bottom: 0.1cm; margin-top: 0.1cm;"><span style="font-size: medium;"></span></p><table cellpadding="0" cellspacing="0" class="tr-caption-container" style="float: right;"><tbody><tr><td style="text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEiEpsu0LD2vLeCbaJj2TEQ0NthZJV2AtK6x2Eha5QkWEzjdPrgk4Gw1Q8lOlQBY3B-9ABr2uI1pIMN7x8mRKqJFqZY6VZqI2XkMKPTKB6q-C6oa2LkV2phJmEkUHfd302RWd6hPl-FrnTxmjDyCJZVYPhtDo3gzLKDWwu2jlUFN-PiPwWrGf1J2jgGifAVA/s2048/Foto%20Luis%205.jpeg" style="clear: right; margin-bottom: 1em; margin-left: auto; margin-right: auto;"><img border="0" data-original-height="2048" data-original-width="1536" height="320" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEiEpsu0LD2vLeCbaJj2TEQ0NthZJV2AtK6x2Eha5QkWEzjdPrgk4Gw1Q8lOlQBY3B-9ABr2uI1pIMN7x8mRKqJFqZY6VZqI2XkMKPTKB6q-C6oa2LkV2phJmEkUHfd302RWd6hPl-FrnTxmjDyCJZVYPhtDo3gzLKDWwu2jlUFN-PiPwWrGf1J2jgGifAVA/s320/Foto%20Luis%205.jpeg" width="240" /></a></td></tr><tr><td class="tr-caption" style="text-align: center;">Imaxe do interior do tempo durante<br />o funeral con fotos e os libros<br />nos que participou Luís<br />(Foto: Equipo de Terras do Ortegal)<br /><br /></td></tr></tbody></table><span style="font-size: medium;"><br /><span style="font-family: georgia;"><br /></span></span><p></p><p style="line-height: 18.399999618530273px; margin-bottom: 0.1cm; margin-top: 0.1cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: large;"><br /></span></p><p style="line-height: 18.399999618530273px; margin-bottom: 0.1cm; margin-top: 0.1cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;">O funeral foi oficiado polo párroco de Santa Marta, quen fixo un oco na celebración para que intervisen varias persoas, que louvaron a figura do que foi destacado veciño da Vila durante moitos anos. Entre elas falou <b>Cruz Sabio Teijeiro</b>, concelleira de Cultura durante as alcaldías de <b>Toño Campo</b> e <b>Rafa Girón</b>, que lembrou as proxeccións de diapositivas que realizaba anualmente, e que posteriormente foron recollidas no libro <i style="background-color: #fcff01;">Ortigueira. Crónica gráfica de la Villa Condal</i>, publicado en 1987 en gran formato e coidada edición pola deputación da Coruña, e que moitos ortigueireses atesouran como ouro en pano. </span></p><div class="separator" style="clear: both; text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEhUYerVkLASeaAIXg8lhPM0TX-fE111bz814RbiUgUhRR6XrgpBRo00N4zOYF8waJ2mpZKwef0jcuAknj66YNn2r_VzVLj0Dz1g0JBKnsQBNYzgRIlFCOcrxUeQyX8dVcWAl1wny2oSXVFW2LU6_iUKe8bfTP49BISTbnsTK7Rhx9vdzHFxwVGas8CUZnK0/s1315/Foto%20Luis%204.jpeg" style="clear: left; float: left; margin-bottom: 1em; margin-right: 1em;"><img border="0" data-original-height="1315" data-original-width="1051" height="200" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEhUYerVkLASeaAIXg8lhPM0TX-fE111bz814RbiUgUhRR6XrgpBRo00N4zOYF8waJ2mpZKwef0jcuAknj66YNn2r_VzVLj0Dz1g0JBKnsQBNYzgRIlFCOcrxUeQyX8dVcWAl1wny2oSXVFW2LU6_iUKe8bfTP49BISTbnsTK7Rhx9vdzHFxwVGas8CUZnK0/w160-h200/Foto%20Luis%204.jpeg" width="160" /></a><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"></span></div><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><br /></span><p></p><p style="line-height: 18.399999618530273px; margin-bottom: 0.1cm; margin-top: 0.1cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;">A oradora reclamou para Luis un recoñecemento por parte do concello, que nos pasados meses cedera ao <b>Arquivo Municipal</b> unha colección de documentos, afiches publicitarios e fotografías relacionadas coa historia de Ortigueira, e a historia do cine e o teatro, actualmente en catalogación no noso arquivo.</span></p><p style="line-height: 18.399999618530273px; margin-bottom: 0.1cm; margin-top: 0.1cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><span>Similar petición de recoñecemento fixo <b>Obdulia Dopico</b>, que subiu despois ao presbiterio para facer un canto similar ao labor cultural de Luís do Asilo. Luli, que fora secretaria de <b>Edició</b><b>ns O Papor</b><b>roibo </b>lembrou como aquela meritoria entidade —da que </span><span>estaban presentes no acto cando menos dous membros: </span><b>Álvaro F. Polo</b><span> e </span><b>Manuel López Foxo</b><span>— publicara </span><span>nos anos 90, dúas obras nas que se recollen capítulos escritos por Luis, nos que deu conta, coa súa memoria prodixiosa, de sucesos, datas e nomes de persoas que aínda hoxe seguen sendo valiosos.</span></span></p><div class="separator" style="clear: both; text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEjWKIoX1_21RJRhiAZy9lF5bUqd3ajPSVXxPGhfI7_AodqXDriOabCecVfJ-J2qLd5s-zRyQFev3E3m9HZrbMTinTGG1IubwyCTzfb-tuXxa8gFwGPfS0rI9prpEplOWHGZ7AxeS_cF6tN9_D95bB_c3KW67MwLo-S4S79c46HwEFX-ktir1dBNlUaQiP6a/s1600/Foto%20luis%202.jpeg" style="clear: right; float: right; margin-bottom: 1em; margin-left: 1em;"><img border="0" data-original-height="1600" data-original-width="1154" height="200" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEjWKIoX1_21RJRhiAZy9lF5bUqd3ajPSVXxPGhfI7_AodqXDriOabCecVfJ-J2qLd5s-zRyQFev3E3m9HZrbMTinTGG1IubwyCTzfb-tuXxa8gFwGPfS0rI9prpEplOWHGZ7AxeS_cF6tN9_D95bB_c3KW67MwLo-S4S79c46HwEFX-ktir1dBNlUaQiP6a/w144-h200/Foto%20luis%202.jpeg" width="144" /></a><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"></span></div><p></p><p style="line-height: 18.399999618530273px; margin-bottom: 0.1cm; margin-top: 0.1cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;">Os libros son os seguintes:<br /></span></p><ul><li><p style="line-height: 18.399999618530273px; margin-bottom: 0.1cm; margin-top: 0.1cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><i>Memorias de Ortigueira (I)</i>, editado en 1994, e que inclúe o capítulo “Ortigueira, retrato de un pueblo”, que está dividido en dúas seccións: a) Los años de guerra, e b) Los años de paz, cun total dunha cincuentena de páxinas.</span></p></li><li><p style="line-height: 18.399999618530273px; margin-bottom: 0.1cm; margin-top: 0.1cm;"></p><div class="separator" style="clear: both; text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEiI35l7SXHGAMn4xNQL78S4oHYtyeHsfN68JoLFssFQe9L8o0KCMJdu15j798BXDbcI8iDmtPAItI11zXI-E6DCApls4vvnx6ORImmzk8RUbn5Usn8pW4ocRTbBGV0gOazNVOoASRQP_PRuoOTRmfql55PQmUBHuh-vBwYpeqLWcr19B1_lMvWQlBgR7gr1/s1599/Foto%20Luis%203.jpeg" style="clear: right; float: right; margin-bottom: 1em; margin-left: 1em;"><img border="0" data-original-height="1599" data-original-width="1085" height="200" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEiI35l7SXHGAMn4xNQL78S4oHYtyeHsfN68JoLFssFQe9L8o0KCMJdu15j798BXDbcI8iDmtPAItI11zXI-E6DCApls4vvnx6ORImmzk8RUbn5Usn8pW4ocRTbBGV0gOazNVOoASRQP_PRuoOTRmfql55PQmUBHuh-vBwYpeqLWcr19B1_lMvWQlBgR7gr1/w136-h200/Foto%20Luis%203.jpeg" width="136" /></a></div><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><i>- De vagar ó pé do lume</i>, editado en 1998, e dedicado á gastronomía, e que conta cun longo capítulo titulado “Los tiempos del hambre”, dividido en varias seccións onde relata episodios biográficos relacionados coa comida no asilo e en Cariño, e que finaliza, como moi ben lembrou Luli, cunha receita de crêpes de laranxa do propio Luis, que el aprendera a preparar en París na confeitaría <i>La Petite Duchesse</i>, na que traballou durante un ano.</span><p></p></li></ul><p style="line-height: 18.399999618530273px; margin-bottom: 0.1cm; margin-top: 0.1cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"></span></p><table cellpadding="0" cellspacing="0" class="tr-caption-container" style="float: left;"><tbody><tr><td style="text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEhxr6nDbt-oJEeP-PnzROs8UdTsaxK6DJC33Bg8hg2IDYx44jdMjVnCx18PvazZ63JOXuc9zurOTHrGR4f0Z3AGiiQUSCVWo1RITgKlp4VEyXTMsJcOiTs9v75dI5OphTHNfGzayL0zRyE49XZCmPn87d8kV2O4MdrkAcFUra3KFUx84GGxKrFrZU8DOwiC/s2048/Foto%20LUis%206.jpeg" style="clear: left; margin-bottom: 1em; margin-left: auto; margin-right: auto;"><img border="0" data-original-height="2048" data-original-width="1536" height="320" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEhxr6nDbt-oJEeP-PnzROs8UdTsaxK6DJC33Bg8hg2IDYx44jdMjVnCx18PvazZ63JOXuc9zurOTHrGR4f0Z3AGiiQUSCVWo1RITgKlp4VEyXTMsJcOiTs9v75dI5OphTHNfGzayL0zRyE49XZCmPn87d8kV2O4MdrkAcFUra3KFUx84GGxKrFrZU8DOwiC/w240-h320/Foto%20LUis%206.jpeg" width="240" /></a></td></tr><tr><td class="tr-caption" style="text-align: center;">Imaxe cordial de Luís e Manolo<br />nunha rúa de Ortigueira<br />xa hai algúns anos</td></tr></tbody></table><span style="font-family: georgia; font-size: medium;">Finalizadas as exequias na igrexa, o cortello fúnebre dirixíuse ao cemiterio municipal de <b>Requeixo</b>, onde se enterraron as cinzas do finado. Previamente, <b>Carlos Breixo</b>, <i>Cronista Oficial de Ortigueira</i>, fixo unha breve semblanza de Luís do Asilo, complementando a que xa fixera días pasados (<i><a href="https://concellodeortigueira.gal/luis-alonso-santiago-a-memoria-de-ortigueira/">Luís Alonso Santiago, a memoria de Ortigueira</a></i>, que está publicada na web do Concello), loando os méritos que concitaba entre toda a cidadanía de Ortigueira, que durante anos disfrutou das proxeccións anuais de imaxes “<i>Ortigueira, ayer y hoy</i>” que Luis elaboraba coa colaboración de <b>Jacobo Castro </b>e <b>Álvaro F. Polo</b>. </span><p></p><p style="line-height: 18.399999618530273px; margin-bottom: 0.1cm; margin-top: 0.1cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: large;">Breixo recoñeceu que Luís merecía ter sido distiguido polo concello hai tempo, entonando un </span><i style="font-family: georgia;">mea culpa </i><span style="font-family: georgia; font-size: large;">que moitos dos presentes tamén asumimos.</span></p><p style="line-height: 18.399999618530273px; margin-bottom: 0.1cm; margin-top: 0.1cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;">Desde <b>Terras do Ortegal</b> sumámonos a estas peticións dirixidas ao Concello de Ortigueira. Agardamos que sexan ben recibidas polo noso Alcalde e resto de Corporación.</span></p><p style="line-height: 18.399999618530273px; margin-bottom: 0.1cm; margin-top: 0.1cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><br /></span></p><p style="line-height: 18.399999618530273px; margin-bottom: 0.1cm; margin-top: 0.1cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;">------------------ </span></p><p style="line-height: 18.399999618530273px; margin-bottom: 0.1cm; margin-top: 0.1cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><b>Texto</b>: Xosé María Torres</span></p><p style="line-height: 18.399999618530273px; margin-bottom: 0.1cm; margin-top: 0.1cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><b>Foto</b>: Álvaro F. Polo</span></p><p style="line-height: 18.399999618530273px; margin-bottom: 0.1cm; margin-top: 0.1cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><br /><br /></span></p><p style="line-height: 18.399999618530273px; margin-bottom: 0.1cm; margin-top: 0.1cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><br /><br /></span></p><p style="line-height: 18.399999618530273px; margin-bottom: 0.1cm; margin-top: 0.1cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><br /><br /></span></p><p style="line-height: 18.399999618530273px; margin-bottom: 0.1cm; margin-top: 0.1cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><br /></span><br /></p>Revista Ortegalhttp://www.blogger.com/profile/09947741796966403236noreply@blogger.com0tag:blogger.com,1999:blog-3184628147823870245.post-29433092136044259322023-09-12T05:22:00.002-07:002023-12-22T13:00:58.786-08:00Xoán Xosé Fdez. Abella, un legado lírico y comprometido<p style="line-height: 18.399999618530273px; margin-bottom: 0.1cm; margin-top: 0.1cm;"><br /></p><table cellpadding="0" cellspacing="0" class="tr-caption-container" style="float: left;"><tbody><tr><td style="text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEhNAcHdhy_iEWp5KdUl-gfxvtEzxfjnmQYlx682814XwMOJwpczd2C8B5bbAenKOvuuROps-6d9d07jhc8Kb1y4ASGcHiDV5bSkyAOEkzBl2ppwDHHuU0dgDELNum5nc9fqWbgbNQcQiPOpobIZCsHSgHu5WEfaJPMHaNOoPQrqYiREG58Dbn5FNTPgqXfw/s2048/Foto%20Abella.jpg" style="clear: left; margin-bottom: 1em; margin-left: auto; margin-right: auto;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><img border="0" data-original-height="2048" data-original-width="1850" height="400" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEhNAcHdhy_iEWp5KdUl-gfxvtEzxfjnmQYlx682814XwMOJwpczd2C8B5bbAenKOvuuROps-6d9d07jhc8Kb1y4ASGcHiDV5bSkyAOEkzBl2ppwDHHuU0dgDELNum5nc9fqWbgbNQcQiPOpobIZCsHSgHu5WEfaJPMHaNOoPQrqYiREG58Dbn5FNTPgqXfw/w361-h400/Foto%20Abella.jpg" width="361" /></span></a></td></tr><tr><td class="tr-caption" style="text-align: center;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;">Xoán Xosé lendo na súa bilbioteca<br />(Foto: Familia Álvarez Lage)<br /><br /></span></td></tr></tbody></table><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><br /></span><p style="line-height: 18.399999618530273px; margin-bottom: 0.1cm; margin-top: 0.1cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><br /><br /></span></p><p style="line-height: 18.399999618530273px; margin-bottom: 0.1cm; margin-top: 0.1cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><span>«Foi un xeneroso e incansable activista da lingua e do asociacionismo cultural», escribió <i>La Voz de Galicia</i> en su obituario. Así recordamos a <b>Xoán Xosé Fernández Abella</b>, un monfortino y ortigueirés -a partes iguales- que se nos fue en <b>Santiago</b> el pasado 17 de agosto tras una repentina enfermedad. A inicios de mes había visitado a sus familiares en nuestra villa, saludando a cada paso a sus incontables amigos, precedido siempre de su serena sonrisa. </span></span></p><p style="line-height: 18.399999618530273px; margin-bottom: 0.1cm; margin-top: 0.1cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><br /></span></p><p style="line-height: 18.399999618530273px; margin-bottom: 0.1cm; margin-top: 0.1cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><span>Xoán Xosé (nacido en septiembre de 1931) era el menor de cinco hermanos. Hizo la l<b>icenciatura en Derecho</b> en Santiago y se graduó en <b>Magisterio</b>, vocación que desarrolló durante cuatro décadas. En 1962 emigró a <b>Caracas</b>, donde sus hermanos regían una industria textil. Al año siguiente conoció a la ortigueiresa <b>Merceditas Álvarez Lage</b> –la hermana de nuestros amigos <b>Vicente</b> y <b>Sesa</b>- y se casaron en el 70 en la muy “gallega” iglesia de la <b>Candelaria</b> de aquella capital. Su activismo gallego se hizo presente en revistas y emisoras de radio caraqueñas. En la revista</span><span> </span><i><b>Irmandade</b></i><span>, de la <b>Hermandad Gallega Venezolana</b>, estuvo presente su pluma durante dos años. En el 72 ya está el matrimonio de regreso en España para reanudar ambos sus carreras de maestros nacionales. Ejercieron en <b>Rociana del Condado</b> (<b>Huelva</b>), <b>Pontedeume</b> y <b>Ortigueira</b>. Aquí perdió a su esposa, el norte de toda su vida, y desde entonces su entrega a la literatura, el compromiso social y su dedicación a la familia fueron su razón de ser. Su último destino fue la escuela de <b>Roxos</b>, en <b>Santiago</b>, donde se jubiló en 1999.</span><span> </span></span></p><p style="line-height: 18.399999618530273px; margin-bottom: 0.1cm; margin-top: 0.1cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;">La vocación poética de Xoán Xosé le acompañó desde antes incluso de su etapa universitaria. En 1957 su <i>Soneto a un humilde ciprés en cementerio </i>fue incluido en la <i>Antología Poética</i> de Ediciones Rumbos de <b>Barcelona</b>. Siguieron <i>Poemas Gallegos</i>, en el 76 y hasta una decena de libros, más su presencia en otras ediciones colectivas. Era habitual ver su firma en los principales diarios gallegos y en revistas culturales. <i>La Voz de Ortigueira</i> contó con sus valiosas aportaciones durante décadas. Justamente en agosto había prometido reanudar sus colaboraciones semanales en breve. Su último poema estuvo dedicado a los ortigueireses nacidos en 1943 que celebraban su octogenario. Ortigueira siempre en su corazón y en su obra. </span></p><p style="line-height: 18.399999618530273px; margin-bottom: 0.1cm; margin-top: 0.1cm;"><span style="font-size: medium;"><span style="font-family: georgia;">Nuestro autor decía de sí mismo: «O meu interese pola cultura galega é profundo, e sempre hai que tratar de aprender máis, porque canto máis se estude máis interesante se encontra». Cultivó, en efecto, una lírica reflexiva y vibrante, con un compromiso social enterizo pero sin estridencias ni afectación formal. Como cabe decir de un curtido poeta, halló el arte de poner las palabras en el lugar debido.</span><span style="font-family: georgia;"> </span></span></p><p style="line-height: 18.399999618530273px; margin-bottom: 0.1cm; margin-top: 0.1cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;">Hombres como <b>Xoán Xosé Fernández Abella</b> hacen el mundo más luminoso y llevadero.</span></p><p style="line-height: 18.399999618530273px; margin-bottom: 0.1cm; margin-top: 0.1cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;">------------------ </span></p><p style="line-height: 18.399999618530273px; margin-bottom: 0.1cm; margin-top: 0.1cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><br /></span></p><p style="line-height: 18.399999618530273px; margin-bottom: 0.1cm; margin-top: 0.1cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><span><b>Texto: </b></span><b>R. B.</b></span></p><p style="line-height: 18.399999618530273px; margin-bottom: 0.1cm; margin-top: 0.1cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><b>Foto: </b></span></p><p style="line-height: 18.399999618530273px; margin-bottom: 0.1cm; margin-top: 0.1cm;"><br /></p>Revista Ortegalhttp://www.blogger.com/profile/09947741796966403236noreply@blogger.com0tag:blogger.com,1999:blog-3184628147823870245.post-54764842289990143932023-08-19T12:34:00.004-07:002023-08-19T12:39:26.524-07:00Xoán Xosé Fernández Abella. Evocación de Alfonso Cheda e Video no Museo Pedagóxico de Galicia <p><span style="color: #050505;"></span></p><table cellpadding="0" cellspacing="0" class="tr-caption-container" style="float: left;"><tbody><tr><td style="text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEiJojTxna-_-yujch6B-fJwhjkwkxKj6aiuROrlyTMK5s0iwk36cOBEzbwvjEy__BWug4VUA4F4obrIuI6EHvLESv4Ud0SN4NK7bh5oaW8hcyuXErgLheV3t7yQxaMFTCnlDVaVxGv_jxxG4uCSd9BMZrqwe89jf2sBWA4mPgn6Q2G8jUN7_ySg9RTGLIth/s787/Captura%20de%20pantalla%202023-08-19%20a%20las%2013.49.01.png" style="clear: left; margin-bottom: 1em; margin-left: auto; margin-right: auto;"><img border="0" data-original-height="550" data-original-width="787" height="280" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEiJojTxna-_-yujch6B-fJwhjkwkxKj6aiuROrlyTMK5s0iwk36cOBEzbwvjEy__BWug4VUA4F4obrIuI6EHvLESv4Ud0SN4NK7bh5oaW8hcyuXErgLheV3t7yQxaMFTCnlDVaVxGv_jxxG4uCSd9BMZrqwe89jf2sBWA4mPgn6Q2G8jUN7_ySg9RTGLIth/w400-h280/Captura%20de%20pantalla%202023-08-19%20a%20las%2013.49.01.png" width="400" /></a></td></tr><tr><td class="tr-caption" style="text-align: center;"><span style="font-family: georgia;">Xoán Xosé no Museo Pedagóxico de Galicia<br />no ano 2005 (captura de pantalla do video,<br />enlazado máis abaixo)</span><br /><br /></td></tr></tbody></table><span style="color: #050505;"><br /><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><br /></span></span><p></p><p><span style="color: #050505;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><br /></span></span></p><p><span style="color: #050505;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;">Xoán Xosé Fernández Abella. Finou o mércores, 16 de agosto.</span></span></p><p align="LEFT" style="line-height: 18.399999618530273px; margin-bottom: 0.1cm; margin-top: 0.1cm;"><span style="color: #050505; font-family: georgia; font-size: medium;">Lémbroo de moita conversa co meu pai, <b>Modesto Cheda</b>, cando se atopaban pola rúa ou cando paraba no comercio que tíñamos na rúa do Carme, 10, de Ortigueira. Xoán Xosé escribía poesía en galego e publicou un libro polo ano 1976. Meu pai coñecía a <b>Luis Mariñas</b>, que creara aquel histórico primeiro programa en galego na televisión, “<i>Panorama de Galicia</i>”, que se emitía ao medio día na desconexión territorial da TVE desde o seu centro de Santiago, e que presentaban os xornalistas <b>Tareixa Navaza </b>e <b>Xoán Barro</b>. E alá lle abriron as portas a <b>Xoán Xosé</b>, alí o entrevistaron e alí recitou un dos seus poemas.</span></p><p align="LEFT" style="line-height: 18.399999618530273px; margin-bottom: 0.1cm; margin-top: 0.1cm;"><span style="color: #050505; font-family: georgia; font-size: medium;"><br /></span></p><p align="LEFT" style="line-height: 18.399999618530273px; margin-bottom: 0.1cm; margin-top: 0.1cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><span style="color: #050505;">Para ver o video, pinchar aquí --> </span><a href="https://www.youtube.com/watch?v=tSUd10FEjLA">Xoán Xosé no Museo Pedagóxico de Galicia</a></span></p><div><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><br /></span></div><p align="LEFT" style="line-height: 18.399999618530273px; margin-bottom: 0.1cm; margin-top: 0.1cm;"></p><table align="center" cellpadding="0" cellspacing="0" class="tr-caption-container" style="float: right; margin-left: 1em; text-align: right;"><tbody><tr><td style="text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEjWGDgxjzam0_9OhpbwvMHfnzV_vv8_6QERkJ_Bq8QurEGl2whYoMhGBpZWfdVJyxrE8-QiCFyKCQoWmj6Q6KgCQeLWoupz1qKVlEEb45AEAlkXlPSpCf9ZYn0fYcsDEbHR7k2qwWrSkewcKCCNpQ3UK_m-89_yPZ_HTZAGBGm-pdRNjT87jj34xdSTHSzQ/s1600/Cheda.jpeg" style="margin-left: auto; margin-right: auto;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><img border="0" data-original-height="1070" data-original-width="1600" height="214" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEjWGDgxjzam0_9OhpbwvMHfnzV_vv8_6QERkJ_Bq8QurEGl2whYoMhGBpZWfdVJyxrE8-QiCFyKCQoWmj6Q6KgCQeLWoupz1qKVlEEb45AEAlkXlPSpCf9ZYn0fYcsDEbHR7k2qwWrSkewcKCCNpQ3UK_m-89_yPZ_HTZAGBGm-pdRNjT87jj34xdSTHSzQ/s320/Cheda.jpeg" width="320" /></span></a></td></tr><tr><td class="tr-caption" style="text-align: center;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;">Modesto Cheda, amigo de Xoán Xosé,<br /> coa súa cámara fotográfica,<br />cando era correspondente en Ortigueira<br /> do xornal <i>La Voz de Galicia</i><br /><br /></span></td></tr></tbody></table><span style="color: #050505; font-family: georgia; font-size: medium;">Eu era un neno pero estaba alí, porque o meu pai nos levou a toda a familia a semellante “acto histórico”. É difícil quizais comprender agora a trascendencia de todo aquilo. Para min foi importante saber que por escribir poesía en galego podías saír na tele... na teleee!!! e ver que <b>Tareixa Navaza</b>era pequechiña (por fóra), en fin…</span><p></p><p align="LEFT" style="line-height: 18.399999618530273px; margin-bottom: 0.1cm; margin-top: 0.1cm;"></p><span style="color: #050505; font-family: georgia; font-size: medium;"><br /></span><p></p><p align="LEFT" style="line-height: 18.399999618530273px; margin-bottom: 0.1cm; margin-top: 0.1cm;"><span style="color: #050505; font-family: georgia; font-size: medium;">Sempre lembrarei a Xoán Xosé como aquel mestre da miña infancia, que xunto con <b>Mercedes Álvarez Lage</b>, a súa compañeira (que tamén era mestra en Ortigueira), ofrecéronnos a que eu creo foi a primeira oportunidade de ser escolarizados oficialmente en galego que tivemos neste país; sen esquecer aquelas <i>Escolas de Insiño</i>das <b>Irmandades da Fala </b>e de <b>Ánxel Casal</b>que tristemente non puideron ir máis alá de onde chegaron. Eles foron dalgún xeito os continuadores daquilo.</span></p><p align="LEFT" style="line-height: 18.399999618530273px; margin-bottom: 0.1cm; margin-top: 0.1cm;"><span style="color: #050505; font-family: georgia; font-size: medium;"></span></p><div class="separator" style="clear: both; text-align: center;"><span style="color: #050505; font-family: georgia; font-size: medium;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEiuxrSDpTbx3THT9U4110w4QFVbuGqkf75Sw34NkUAohaMKyzhIbp-0FUY1yc2XZoiQBXanN--y8Y8MKkLkT3ZcUHacpZfRczIj92CDPVJDf8OzjKDRPVLdjF3PScLpIGy7G-m7QdXQ54vxjHwOxgqQ_c0nwycw9zAmBM2KEk8ocLdyRDYaizvq-8eT9UIS/s513/Captura%20de%20pantalla%202023-08-19%20a%20las%2021.25.31.png" style="clear: left; float: left; margin-bottom: 1em; margin-right: 1em;"><img border="0" data-original-height="513" data-original-width="473" height="320" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEiuxrSDpTbx3THT9U4110w4QFVbuGqkf75Sw34NkUAohaMKyzhIbp-0FUY1yc2XZoiQBXanN--y8Y8MKkLkT3ZcUHacpZfRczIj92CDPVJDf8OzjKDRPVLdjF3PScLpIGy7G-m7QdXQ54vxjHwOxgqQ_c0nwycw9zAmBM2KEk8ocLdyRDYaizvq-8eT9UIS/s320/Captura%20de%20pantalla%202023-08-19%20a%20las%2021.25.31.png" width="295" /></a></span></div><span style="color: #050505; font-family: georgia; font-size: medium;">Foi, creo lembrar, no ano 1980 cando se empezou a impartir a asignatura de Galego nas escolas. E eles estiveron aí para facer posible aquel reto normalizador de que a nosa lingua estivese situada no eixo da educación como idioma vehicular, que xa non fose algo co que se transixía ás agachadas, senón un dereito. Agora semella moi natural, mais daquela non o era. Tan só se naturalizou porque algúnhas poucas persoas do mundo do ensino afrontaron o compromiso co que conviviron durante os tempos difíciles, e estaban preparadas para asumir esa responsabilidade que só uns poucos ían ter a oportunidade de exercer. E eles fixérono, e fixérono ben.</span><p></p><p align="LEFT" style="line-height: 18.399999618530273px; margin-bottom: 0.1cm; margin-top: 0.1cm;"></p><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><br /><span style="color: #050505;"><br /></span></span><p></p><p align="LEFT" style="line-height: 18.399999618530273px; margin-bottom: 0.1cm; margin-top: 0.1cm;"><span style="color: #050505; font-family: georgia; font-size: medium;">Xa 25 anos despois andaba eu con outros catro compañeiros na incansable e utópica marea de cambiar o mundo, e neste caso dende unha asociación socioeducativa e cultural que chamamos <i>Anovar</i>. Non entendo moi ben cómo, o caso é que rematamos facendo o traballo que a Dirección Xeral de Política Lingüística editaba cada ano sobre a persoa homenaxeada nas Letras Galegas, e que era distribuída por todos os centros educativos de Galiza en formato CD-ROM. No 2004 sobre <b>Xaquín Lorenzo, </b>Xocas, e no 2005 sobre <b>Lorenzo Varela</b>... Isto último daría para un bo capítulo dun libro que nunca se publicará, porque hai cousas que non se poden contar, aínda hoxe.</span></p><p align="LEFT" style="line-height: 18.399999618530273px; margin-bottom: 0.1cm; margin-top: 0.1cm;"></p><table align="center" cellpadding="0" cellspacing="0" class="tr-caption-container" style="float: right; margin-left: 1em; text-align: right;"><tbody><tr><td style="text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEjKBncDIk7g2SuTy6b8-A7WcgKx0H98LT9bdRu0X3194CJoFgQ1bsr1G3an-1-clt6QP3WkX7DnbgIm_SZQF2aZTR63Wdn5ccNpbAOtA4t1lSPWih09WOho5yn9YvTANNIRFAOBqV7nfO5V3pzGXRA1hfOhxXtXQzsORGLL2ZOpPvAZt3TfqZJPBw-0BSdv/s1089/Captura%20de%20pantalla%202023-08-19%20a%20las%2021.29.37.png" style="margin-left: auto; margin-right: auto;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><img border="0" data-original-height="756" data-original-width="1089" height="222" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEjKBncDIk7g2SuTy6b8-A7WcgKx0H98LT9bdRu0X3194CJoFgQ1bsr1G3an-1-clt6QP3WkX7DnbgIm_SZQF2aZTR63Wdn5ccNpbAOtA4t1lSPWih09WOho5yn9YvTANNIRFAOBqV7nfO5V3pzGXRA1hfOhxXtXQzsORGLL2ZOpPvAZt3TfqZJPBw-0BSdv/s320/Captura%20de%20pantalla%202023-08-19%20a%20las%2021.29.37.png" width="320" /></span></a></td></tr><tr><td class="tr-caption" style="text-align: center;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;">Composición gráfica realizada polas<br />Bibliotecas Municipais de Teo (A Coruña)</span></td></tr></tbody></table><span style="color: #050505; font-family: georgia; font-size: medium;">O caso é que apelando á relación veciñal connosco e de amizade co meu pai pedímoslle a <b>Xoán Xosé </b>que colaborara no noso traballo sobre <b>Lorenzo Varela</b>dende a súa posición de mestre e de poeta. Eu lembraba aínda dende pequeno perfectamente o impresionante que era velo e oílo recitar, e que ningún neno ou nena que o oísen pasarían por alto as súas palabras, que á fin era o obxectivo do noso traballo, porque a súa difusión era para ser utilizado nas aulas coa rapazada. </span><p></p><p align="LEFT" style="line-height: 18.399999618530273px; margin-bottom: 0.1cm; margin-top: 0.1cm;"></p><span style="color: #050505; font-family: georgia; font-size: medium;">El por suposto aceptou e así foi que grabamos un vídeo no <b>Museo Pedagóxico de Galicia </b>no que Xoán Xose Fernández Abella mostra os dous papeis da súa vida que mais o caracterizan para todos nós: o de Mestre e o de Poeta.</span><p></p><p align="LEFT" style="line-height: 18.399999618530273px; margin-bottom: 0.1cm; margin-top: 0.1cm;"></p><p align="LEFT" style="line-height: 18.399999618530273px; margin-bottom: 0.1cm; margin-top: 0.1cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><span style="color: #050505;">Da posterior etapa na que nos atopamos nas tardes de domingo do</span><span style="color: #050505;"> </span><b style="color: #050505;">Festival de Pardiñas, </b><span style="color: #050505;">en</span><span style="color: #050505;"> </span><b style="color: #050505;">Guitiriz</b><span style="color: #050505;">, co seu inseparable</span><span style="color: #050505;"> </span><b style="color: #050505;">Avelino Pousa Antelo</b><span style="color: #050505;">, que nos falaba daquela época de xuventude na que comezou como mestre na escola de</span><span style="color: #050505;"> </span><b style="color: #050505;">Mera</b><span style="color: #050505;">, e do seu grupo musical </span><b style="color: #050505;">Os Codornixos</b><span style="color: #050505;">… falaremos outro día.</span></span></p><p align="LEFT" style="line-height: 18.399999618530273px; margin-bottom: 0.1cm; margin-top: 0.1cm;"><span style="color: #050505; font-family: georgia; font-size: medium;">Agora queda aquí esta pequena xoia que nos mostra o Xoan Xosé único, o que se ve, porque non hai outro. Así era…</span></p><p align="LEFT" style="line-height: 18.399999618530273px; margin-bottom: 0.1cm; margin-top: 0.1cm;"><span style="color: #050505; font-family: georgia; font-size: medium;">Que a Terra lle devolva outro tanto como el lle deu.</span></p><p align="LEFT" style="line-height: 18.399999618530273px; margin-bottom: 0.1cm; margin-top: 0.1cm;"><span style="color: #050505; font-family: georgia; font-size: medium;"><br /></span></p><p align="LEFT" style="line-height: 18.399999618530273px; margin-bottom: 0.1cm; margin-top: 0.1cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;">---------------------------- </span></p><p align="LEFT" style="line-height: 18.399999618530273px; margin-bottom: 0.1cm; margin-top: 0.1cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><br /></span></p><p align="LEFT" style="line-height: 18.399999618530273px; margin-bottom: 0.1cm; margin-top: 0.1cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><b>Texto</b>: Alfonso Cheda Pita</span></p><p align="LEFT" style="line-height: 18.399999618530273px; margin-bottom: 0.1cm; margin-top: 0.1cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><b>Foto</b>: Familia Cheda Pita</span></p><p align="LEFT" style="line-height: 18.399999618530273px; margin-bottom: 0.1cm; margin-top: 0.1cm;"><span style="color: #050505; font-family: georgia; font-size: medium;"><br /></span></p><p align="LEFT" style="line-height: 18.399999618530273px; margin-bottom: 0.1cm; margin-top: 0.1cm;"><span style="color: #050505; font-family: georgia; font-size: medium;"><br /></span></p>Revista Ortegalhttp://www.blogger.com/profile/09947741796966403236noreply@blogger.com0tag:blogger.com,1999:blog-3184628147823870245.post-37683204508127778572023-08-11T02:49:00.007-07:002023-08-16T00:30:26.903-07:00 Curiosidades de “Nombre genérico de los hijos de Ortigueira I e II”, de Julio Dávila, reeditado por Terras do Ortegal<p align="CENTER" style="line-height: 18.399999618530273px; margin-bottom: 0.1cm; margin-top: 0.1cm;"><br /></p><table cellpadding="0" cellspacing="0" class="tr-caption-container" style="float: left;"><tbody><tr><td style="text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEhrcX52eUhg8dm4FTNS-BGdA8S12RW8IOtf7DBOGRYa7z2Cq0YeRowh-U0wtkedYbNz-N7g-TlnA2sJV4hUguQmDUvM4zy5hPhZjbs56FjamZxcyQUiZ8vpnWbHiuaGWRWqJ9w7UUmRJw6KNl45eCKgYtEw8sNkw6gGAgGS8or0bLJbJsdqoaelzMp6mQXN/s688/SAVE0010.BMP" style="clear: left; margin-bottom: 1em; margin-left: auto; margin-right: auto;"><img border="0" data-original-height="688" data-original-width="520" height="400" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEhrcX52eUhg8dm4FTNS-BGdA8S12RW8IOtf7DBOGRYa7z2Cq0YeRowh-U0wtkedYbNz-N7g-TlnA2sJV4hUguQmDUvM4zy5hPhZjbs56FjamZxcyQUiZ8vpnWbHiuaGWRWqJ9w7UUmRJw6KNl45eCKgYtEw8sNkw6gGAgGS8or0bLJbJsdqoaelzMp6mQXN/w303-h400/SAVE0010.BMP" width="303" /></a></td></tr><tr><td class="tr-caption" style="text-align: center;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;">Retrato-caricatura de Julio Dávila<br />por Francisco Fortuny.<br />En Bós Aires, arredor de 1907</span><br /><br /><br /></td></tr></tbody></table><br /><p></p><div style="text-align: justify;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;">A reedición facsímile que fixo <b>Terras do Ortegal</b> e que foi presentada o 26 de xullo pasado no <i>Teatro de Beneficencia de Ortigueira</i> inclúe, ademáis dun saúdo de <b>Álvaro Davila</b> en nome da familia Dávila, tres estudos introdutorios a cargo de <b>Anxo Rosende</b>, <b>Manuel Bustabad</b> e <b>Bernardo Penabade</b>.</span></div><div style="text-align: justify;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><br /></span></div><div style="text-align: justify;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;">Pero a reedición segue permitindo anotar algunhas curiosidades, que nos permitimos difundir para solaz das persoas interesadas.</span></div><div style="text-align: justify;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><br /></span></div><div style="text-align: justify;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><br /></span></div><div style="text-align: justify;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><b style="text-align: left;">1. Libros orixinais</b><span style="text-align: left;">. Os libros que agora se reeditan en forma facsimilar foron editados en 1903 e 1904 por Julio Dávila en Bos Aires. O primeiro ten 61 páxinas e o segundo 87. A edición parece ser a conta do propio autor, isto é foi pagada por él mesmo; por iso teñen pé de imprenta, pero non figura editorial ningunha.</span></span></div><div style="text-align: justify;"><b style="text-align: left;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><br /></span></b></div><div style="text-align: justify;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><b style="text-align: left;">2. Antetítulo e subtítulo</b><span style="text-align: left;">. En realidade, ademáis do título de “</span><i style="text-align: left;">Nombre genérico de los hijos de Ortigueira</i><span style="text-align: left;">” os dous libriños levan o antetítulo de “Cuestión Filológica”. Pola súa parte, o opúsculo I, en exclusiva, leva como subtítulo: «</span><span style="text-align: left;">Opiniones de los señores:</span><span style="text-align: left;"> </span><span style="text-align: left;">Aldrey, Cayetano A.; Castro López, Manuel; Maciñeira Pardo, Federico; Martínez Salazar, Andrés; Rodríguez, Bernardo; Rodríguez, Manuel R.; Teijeiro Martínez, Benigno».</span></span></div><div style="text-align: justify;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><span style="text-align: left;"><br /></span></span></div><div style="text-align: justify;"><table cellpadding="0" cellspacing="0" class="tr-caption-container" style="float: right;"><tbody><tr><td style="text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEjmKoQ-cBwn7CHmHmzuPUObBwIn4PszytZlRB5JrAyssfLMEJRZlzLD6WoDb0H0_Aqw5OXH_lLeNZbqAPQniHR0ZbLGk3OcaJfRUkiFGBHlpfO1robdgM4uI73KtlKaqPtZO30YcV1F6ieSEojei6nmFvhGLptspvlmNv4JAxZaEIzGdf7yLvV6_qDxa2V2/s691/a%20Captura%20de%20pantalla%202023-07-03%20a%20las%2011.28.34.png" style="clear: right; margin-bottom: 1em; margin-left: auto; margin-right: auto;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><img border="0" data-original-height="691" data-original-width="536" height="400" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEjmKoQ-cBwn7CHmHmzuPUObBwIn4PszytZlRB5JrAyssfLMEJRZlzLD6WoDb0H0_Aqw5OXH_lLeNZbqAPQniHR0ZbLGk3OcaJfRUkiFGBHlpfO1robdgM4uI73KtlKaqPtZO30YcV1F6ieSEojei6nmFvhGLptspvlmNv4JAxZaEIzGdf7yLvV6_qDxa2V2/w310-h400/a%20Captura%20de%20pantalla%202023-07-03%20a%20las%2011.28.34.png" width="310" /></span></a></td></tr><tr><td class="tr-caption" style="text-align: center;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;">.<br /><br /></span></td></tr></tbody></table><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><br /><b style="text-align: left;"><br /></b></span></div><div style="text-align: justify;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><span style="text-align: left;"><span>3. </span></span><b style="text-align: left;">Exemplares usados na reedición</b><span style="text-align: left;">. Para a reedición facsímile usáronse exemplares cedidos pola Biblioteca Municipal de Ortigueira Juan Fernández Latorre, que foron tratados con cuidado e esmero, e dixitalizados con escáner zenital; ambos libros foran doados no seu día polo cariñés-ortigueirés Luis Alonso Santiago, se ben na cuberta do opúsculo II está escrito a man: «D. Manuel Casariego», referido a Manuel Casariego Bares-Rey, importante político e acaudalado propietario na Ortigueira da primeira metade do século XX.</span></span></div><div style="text-align: justify;"><b style="text-align: left;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><br /></span></b></div><div style="text-align: justify;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><span style="text-align: left;"><span>4. </span></span><b style="text-align: left;">Dedicatorias</b><span style="text-align: left;">:</span></span></div><div style="text-align: justify;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><span style="text-align: left;">- O primeiro opúsculo está dedicado «Al Muy Noble Ayuntamiento de Ortigueira. En agradecimiento a su recuerdo en la Sesión Ordinaria de 23 de Noviembre de 1902, con Motivo de la obra</span><span style="text-align: left;"> </span><i style="text-align: left;">Ortigueira»</i><span style="text-align: left;">.</span></span></div><div style="text-align: justify;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium; text-align: left;">- O segundo opúsculo está dedicado «A los jóvenes estudiosos de Ortigueira. A vosotros, mis queridos paisanos, futuros hombres del mañana...»</span></div><div style="text-align: justify;"><span style="font-family: georgia; text-align: left;"><span style="font-size: medium;"><br /></span></span></div><div style="text-align: justify;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><span style="text-align: left;"><span>5. </span></span><b style="text-align: left;">Orixe do debate</b><span style="text-align: left;">. </span><span style="text-align: left;">Como explica Dávila, o dilema </span><span style="text-align: left;">re</span><span style="text-align: left;">flectido nos libros naceu dunha invitación de Ramón Álvarez Fustes, director do semanario</span><span style="text-align: left;"> </span><i style="text-align: left;">El Eco Ortegano —</i><span style="text-align: left;">aparecido en 1902— para colaborar no mesmo. Dávila publicou nun dos primeiros núm</span><span style="text-align: left;">eros, o 30.03.1902, unha «Carta abierta al cronista de Ortigueira, el distinguido historiógrafo y arqueólogo Federico G. Maciñeira Pardo», tras haber este inventado (“prohijado” apunta discretamente Dávila) o xentilicio «</span><span style="text-align: left;">ortegano»</span><span style="text-align: left;">na obra </span><i style="text-align: left;">Crónicas de Ortigueira </i><span style="text-align: left;">publicada en 1892</span></span></div><div style="text-align: justify;"><span style="font-family: georgia; text-align: left;"><span style="font-size: medium;"><br /></span></span></div><div style="text-align: justify;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><span style="text-align: left;"><span>6. </span></span><b style="text-align: left;">Expresións latinas</b><span style="text-align: left;">. En ambos opúsculos o autor e os colaboradores usan con frecuencia expresións latinas, signo da importancia que tiña na época o estudo desa lingua. Así, por ex., na dedicatoria do segundo, Dávila di:</span><span style="text-align: left;"> </span><i style="text-align: left;">Amicus Plato, sed magis amica véritas</i><span style="text-align: left;">, frase atribuída a Aristóteles, que significa: 'Platón é o meu amigo, pero máis amiga é a verdade', o que non deixa de ser unha resposta ou queixa de Dávila polos ataques ou críticas recibidas como consecuencia da publicación do primeiro opúsculo.</span></span></div><div style="text-align: justify;"><b style="text-align: left;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><br /></span></b></div><div style="text-align: justify;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><b style="text-align: left;">7. Cartas</b><span style="text-align: left;">. Os textos do primeiro libriño foron escritos case todos como cartas en resposta á consulta inicial de Dávila, isto é non foron textos preparados de forma expresa para publicar. Os do segundo son respostas a unha nova consulta, pero que ía acompañada xa do primeiro folleto; na introducción del Dávila explica que non son cartas familiares ou íntimas, e que por iso considera oportuno publicalas.</span></span></div><div style="text-align: justify;"><b style="text-align: left;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><br /></span></b></div><div style="text-align: justify;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><b style="text-align: left;">8. Consulta á RAE</b><span style="text-align: left;">. No segundo opúsculo, Dávila relata que escribeu ao secretario da</span><span style="text-align: left;">Real Academia Española</span><b style="text-align: left;"></b><span style="text-align: left;">(RAE) recabando a opinión da corporación sobre o asunto, pero este respostoulle alegando que tiña prohibido polo seu</span><span style="text-align: left;"> </span><i style="text-align: left;">Regulamento </i><span style="text-align: left;">expresar opinións literarias sen mandato expreso do «Gobierno de S. M.»</span></span></div><div style="text-align: justify;"><b style="text-align: left;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><br /></span></b></div><div style="text-align: justify;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><span style="text-align: left;"><span>9. </span></span><b style="text-align: left;">Consulta á RAG. </b><span style="text-align: left;">Dávila non puido consultar á Real Academia Galega (RAG), para estes libriños, pois foi fundada anos despois, en 1906. Convén lembrar que tanto Federico Maciñeira como Julio Dávila serían nomeados membros numerarios da RAG, e incluso Dávila fora meritorio impulsor en 1919, en Bós Aires, dunha Sección Protectora da Real Academia Galega na Casa de Galicia da capital arxentina.</span></span></div><div style="text-align: justify;"><b style="text-align: left;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><br /></span></b></div><div style="text-align: justify;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><b style="text-align: left;">10. Amplitude das colaboracións</b><span style="text-align: left;">. As máis breves son as de</span><span style="text-align: left;"> </span><b style="text-align: left;">Florencio Vahamonde Lores</b><span style="text-align: left;">, historiador e poeta, e de</span><span style="text-align: left;"> </span><b style="text-align: left;">Benito Fernández Alonso</b><span style="text-align: left;">, literato e Cronista de Ourense, publicadas no segundo opúsculo, e ambas con só 6 liñas de texto e 40 palabras. A máis extensa é, proén, a publicada no primeiro libriño conxuntamente por</span><span style="text-align: left;"> </span><b style="text-align: left;">Cayetano A. Aldrey</b><span style="text-align: left;">, literato, e </span><b style="text-align: left;">Bernardo Rodríguez</b><span style="text-align: left;">, profesor e</span><span style="text-align: left;"> </span><i style="text-align: left;">gramatólogo</i><span style="text-align: left;">, que se estende por 12 páxinas.</span></span></div><div style="text-align: justify;"><b style="text-align: left;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><br /></span></b></div><div style="text-align: justify;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><span style="text-align: left;"><span>11. </span></span><b style="text-align: left;">Erudito da familia</b><span style="text-align: left;">. Entre os autores que colaboran no segundo libriño está</span><span style="text-align: left;"> </span><b style="text-align: left;">Manuel Núñez Rega</b><span style="text-align: left;">, reverendo padre franciscano «Prior del Convento de PP. Franciscanos de Lugo», natural de Bares. Este frade era irmao de Petra Núñez Rega, esposa de Julio Dávila, e fillos ambos de</span><span style="text-align: left;"> </span><span style="text-align: left;">Manuel </span><span style="text-align: left;">Núñez, que viveu en Bares, onde era torreiro do faro da Estaca (se ben despois sería torreiro do farro da Torre de Hércules, na Coruña), e Dominga Rega.</span></span></div><div style="text-align: justify;"><b style="text-align: left;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><br /></span></b></div><div style="text-align: justify;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><span style="text-align: left;"><span>12. </span></span><b style="text-align: left;">Posible erudito da familia. </b><span style="text-align: left;">Tamén colabora no segundo opúsculo</span><span style="text-align: left;"> </span><b style="text-align: left;">Francisco Dávila</b><span style="text-align: left;">, «distinguido escritor e inspirado poeta, residente en el Rosario de Santa Fe; hijo de La Coruña». Sería parente de Julio Dávila? Así o cremos, primeiro, polo lugar onde naceu, A Coruña, de onde era natural o avó paterno,</span><span style="text-align: left;"> </span><span style="text-align: left;">Manuel Calixto Dávila Salgado, que foi o que se asentaría no Ortegal, dando lugar á saga Dávila de Ortigueira; e por outro lado sábese que cando Dávila foi á Arxentina tiña xa parentes alí.</span></span></div><div style="text-align: justify;"><b style="text-align: left;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><br /></span></b></div><div style="text-align: justify;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><span style="text-align: left;"><span>13. </span></span><b style="text-align: left;">Estudoso coterráneo</b><span style="text-align: left;">. Outra persoa allea ao mundo da historiografía e de literatura é</span><span style="text-align: left;"> </span><b style="text-align: left;">Enrique Bermúdez Covián</b><span style="text-align: left;">, que colaborou no segundo libriño con apenas unhas frases. Era médico, natural de Becerreá, e aveciñado en Ortigueira, onde desde 1893 era subdelegado de Medicina do distrito. Foi o promotor, na rúa principal de Ortigueira, actual avenida de Alonso Pernas, dunha casa fronte á casilla dos peóns camineiros, que aínda hoxe segue destacando pola súa cor vermella. Foi pai dun dos alumnos redactores do periódico</span><span style="text-align: left;"> </span><i style="text-align: left;">El Escolar</i><span style="text-align: left;">.</span></span></div><div style="text-align: justify;"><b style="text-align: left;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><br /></span></b></div><div style="text-align: justify;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><span style="text-align: left;"><span>14. </span></span><b style="text-align: left;">Reflexións valiosas de Unamuno</b><span style="text-align: left;">. Os colaboradores fan consideracións que son verdadeiras xoias. De Miguel de Unamuno podemos salientar cando menos dúas:</span></span></div><div style="text-align: justify;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><span style="text-align: left;">–</span><span style="text-align: left;"> </span><span style="text-align: left;">«La cuestión de como haya de llamarse a los de Ortigueira es cuestión de escasa importancia... Pero a mí me interesa todo, y muy en especial lo que suele[n] llamarse cuestioncillas baladíes,</span><span style="text-align: left;"> </span><i style="text-align: left;">porque es en lo pequeño donde se pone a prueba lo grande</i><span style="text-align: left;">».</span></span></div><div style="text-align: justify;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><span style="text-align: left;">–</span><span style="text-align: left;"> </span><span style="text-align: left;">«</span><i style="text-align: left;">Todo esto son minucias, pero de minucias esta tejida la vida humana</i><span style="text-align: left;">; y en lo que se refiere al pueblo nativo de uno, a su matria, toda minucia se convierte en cosa grande».</span></span></div><div style="text-align: justify;"><b style="text-align: left;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><br /></span></b></div><div style="text-align: justify;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><span style="text-align: left;"><span>15. </span></span><b style="text-align: left;">Reflexións oportunas de Maciñeira. </b><span style="text-align: left;">O que xa levaba nese momento dez anos como Cronista Oficial de Ortigueira foi, como non, consultado polo seu amigo Dávila sobre a cuestión, pero alegou «No me es posible acceder a tu cariñoso ruego... y esto no es por falta de voluntad, sino sencillamente porque nunca me dediqué a los estudios filológicos,</span><span style="text-align: left;"> </span><i style="text-align: left;">en los que soy un perfecto ignorante</i><span style="text-align: left;">», unha mostra de sencillez que hai que louvar. Logo engade esta outra valiosa reflexión: «</span><i style="text-align: left;">Meterse en lo que uno no entiende lo considero el colmo de la presunción</i><span style="text-align: left;">».</span></span></div><div style="text-align: justify;"><b style="text-align: left;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><br /></span></b></div><div style="text-align: justify;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><span style="text-align: left;"><span>16. </span></span><b style="text-align: left;">Ironías de Dávila</b><span style="text-align: left;">. No segundo volume, Dávila recolle as noticias publicadas sobre o primeiro libro. Con certo humor relata que houbo críticas de todo tipo, incluso de persoas que non abriron o libro, que el califica de «opinión a</span><span style="text-align: left;"> </span><i style="text-align: left;">libro cerrado</i><span style="text-align: left;">». É o caso dun periódico de gran tirada, que apunta: «Acaba de ver la luz pública en Buenos Aires un interesante folleto conteniendo</span><span style="text-align: left;"> </span><i style="text-align: left;">la biografía de las personas más ilustres del pueblo de Ortigueira...</i><span style="text-align: left;">» (!!??). Dávila, elegantemente, omite o nome do periódico.</span></span></div><div style="text-align: justify;"><b style="text-align: left;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><br /></span></b></div><div style="text-align: justify;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><span style="text-align: left;"><span>17. </span></span><b style="text-align: left;">Conclusión dos eruditos consultados</b><span style="text-align: left;">. Dávila non indica a cantas persoas lle fixo a consulta, pero resume no segundo opúsculo que lle contestaron 25 persoas, das que 15 se inclinaron pola forma </span><i style="text-align: left;">ortigueirés</i><span style="text-align: left;">, que el remata por aceptar... aínda que no seu corazonciño tal vez houbese preferido o xentilicio</span><span style="text-align: left;"> </span><i style="text-align: left;">santamartés</i><span style="text-align: left;">.</span></span></div><div style="text-align: justify;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium; text-align: left;"><br /></span></div><div style="text-align: justify;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium; text-align: left;">----------------- </span></div><div style="text-align: justify;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium; text-align: left;"><b>Texto</b>: Xosé María Torres</span></div><div style="text-align: justify;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium; text-align: left;">.</span></div><div style="text-align: justify;"><span style="font-family: georgia; font-size: large; text-align: left;"><br /></span></div><p></p>Revista Ortegalhttp://www.blogger.com/profile/09947741796966403236noreply@blogger.com0tag:blogger.com,1999:blog-3184628147823870245.post-10121652209069554532023-08-09T04:43:00.002-07:002023-08-09T09:00:52.272-07:00CARIÑO, UNHA HISTORIA FRONTE O MAR, un documental importante<p></p><table align="center" cellpadding="0" cellspacing="0" class="tr-caption-container" style="float: left; margin-right: 1em; text-align: left;"><tbody><tr><td style="text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEjSGPpSlzJK-wvPi_eivmoFSbbGu3cEZD7STKSVKThcmDf07uy15Ur-zg39zIInztuE1epe1G65KR6O-hhXbDPEOBHLZZnf6cH9Ipzbl_iX79YXCtbRKigJBR6q9wDBKqS1mtrTbCfJ__-1jbFQEBJygeWJoI497ws0qSNltViybbmk0nhQUaFD2CjDH7AT/s1528/Captura%20de%20pantalla%202023-08-09%20a%20las%2012.44.51.png" style="margin-left: auto; margin-right: auto;"><img border="0" data-original-height="901" data-original-width="1528" height="236" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEjSGPpSlzJK-wvPi_eivmoFSbbGu3cEZD7STKSVKThcmDf07uy15Ur-zg39zIInztuE1epe1G65KR6O-hhXbDPEOBHLZZnf6cH9Ipzbl_iX79YXCtbRKigJBR6q9wDBKqS1mtrTbCfJ__-1jbFQEBJygeWJoI497ws0qSNltViybbmk0nhQUaFD2CjDH7AT/w400-h236/Captura%20de%20pantalla%202023-08-09%20a%20las%2012.44.51.png" width="400" /></a></td></tr><tr><td class="tr-caption" style="text-align: center;"><span style="font-family: georgia;">Captura de pantalla do documental<br />.</span><br /></td></tr></tbody></table><br /> <p></p><p><b><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><br /></span></b></p><p><br /></p><p align="JUSTIFY" style="margin-bottom: 0cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;">O local social de <b>Cariño</b> quedou pequeno, o pasado 4 de agosto, pois o traxe da historia local, a máis grande por ser a nosa, precisaba un manequín máis axeitado e así foi que fixeron falta dous para que o xastre non tivera que arranxar o traxe cuxa costura é obra de <b>Alejandro Ramil</b>. Dous pases do documental e aínda así con calzador. Isto acontece cando nunha sala se vai expoñer un tema que toca directamente ó pobo, ó noso devir, porque alí se agochan as respostas que sempre nos facemos: Por que estamos aquí? Por que somos deste xeito? Quen nos moldeou?... e iso atopámolo na nosa historia local, nela temos o tronco común do cal aínda seguimos brotando nunha ramificación sen fin.</span></p><table align="center" cellpadding="0" cellspacing="0" class="tr-caption-container" style="float: right; margin-left: 1em; text-align: right;"><tbody><tr><td style="text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEhMeCkn0NYYDdXOWoTdMrvutAF0PAuyeDGFvdpbQCBqcqxgvs_v9yadzlmKGpvPxo7ahOL7D4QPhCWxAGab6Y_SzrHlqDeXFfXfdlrIuJkYAL1Djb8LlOeEkWP_m_p5fL2OYeI17npes6k9op597241JpzM9OuwkgWq2lkAxAyxYzGtC79iuf_TV_NpTQXY/s1600/babb89a7-96e7-40e4-8ea6-822b6661f60e.jpg" style="margin-left: auto; margin-right: auto; text-align: center;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><img border="0" data-original-height="1200" data-original-width="1600" height="240" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEhMeCkn0NYYDdXOWoTdMrvutAF0PAuyeDGFvdpbQCBqcqxgvs_v9yadzlmKGpvPxo7ahOL7D4QPhCWxAGab6Y_SzrHlqDeXFfXfdlrIuJkYAL1Djb8LlOeEkWP_m_p5fL2OYeI17npes6k9op597241JpzM9OuwkgWq2lkAxAyxYzGtC79iuf_TV_NpTQXY/s320/babb89a7-96e7-40e4-8ea6-822b6661f60e.jpg" width="320" /></span></a></td></tr><tr><td class="tr-caption" style="text-align: center;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;">Carlos Breixo, Emilio Ramil,<br />Manel Bouzamayor e Lois Armada<br />momentos antes do comezo do acto<br /><br /></span></td></tr></tbody></table><p align="JUSTIFY" style="margin-bottom: 0cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;">“<i style="background-color: #fcff01;">Cariño, Unha historia fronte o mar</i>”. O título do documental que se ía expoñer non podía ser máis definitorio e os nomes dos que ían intervir tamén achegábanlle un pulo cara a incrementar o interese creado: <b>Carlos Breixo</b>, <b>Lois Armada</b>, <b>Anxo Rosende</b>, <b>Emilio Ramil</b>, a súa filla <b>Sara</b> e o patrón <b>Andrés Novo</b>.</span></p><p align="JUSTIFY" style="margin-bottom: 0cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;">O <i>Cronista Oficial de Ortigueira</i>, <b>Carlos Breixo</b>, da comezo ó documental do mellor xeito posible cando nos conta que os primeiros datos oficiais de Cariño lévannos ó século X, nin máis nin menos, ligando despois coa intervención de <b>Sara Ramil</b> na que nos fala da formación xeolóxica da <b>serra da Capelada</b>, a nosa protectora nai pois <b>Cariño</b> agromou e adquiriu entidade no seu seo, a serra o protexeu e o mar o alimentou. Os moitos abrigos naturais que ela ten foron o lugar máis axeitado para os primeiros asentamentos, o xerme da poboación que hoxe é Cariño e os seus arredores. Os utensilios de sílex alí atopados, en lugares coma o <b>Chao do Limo</b>, non fan máis que subliñar e dar fe desta afirmación, mágoa dos túmulos desfeitos mais sabemos dalgúns sen escavar, aínda virxes, coma o da <b>Garita de Herbeira</b>.</span></p><table align="center" cellpadding="0" cellspacing="0" class="tr-caption-container" style="float: left; margin-right: 1em; text-align: left;"><tbody><tr><td style="text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEjIfec-7BmxH-6d_MqTDTxToNFppzcJKDReVrLKa-X_k-iDA62HgQgrj0Z0VSkANUYZ22hEll9sQBg7vtG6ckegvLuttjRtznliceJJaSfRwDt0m-jop9OCSbox5d7u5L-hFceyfHb4SIB1GfjUy63roLQxLv9KDrcTrJ9KX9l0qV_cf4TBeoHqtz6u4vx2/s1600/738c2ccf-3c68-470f-9c5d-ce78a8a12dd5.jpg" style="margin-left: auto; margin-right: auto;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><img border="0" data-original-height="1200" data-original-width="1600" height="240" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEjIfec-7BmxH-6d_MqTDTxToNFppzcJKDReVrLKa-X_k-iDA62HgQgrj0Z0VSkANUYZ22hEll9sQBg7vtG6ckegvLuttjRtznliceJJaSfRwDt0m-jop9OCSbox5d7u5L-hFceyfHb4SIB1GfjUy63roLQxLv9KDrcTrJ9KX9l0qV_cf4TBeoHqtz6u4vx2/s320/738c2ccf-3c68-470f-9c5d-ce78a8a12dd5.jpg" width="320" /></span></a></td></tr><tr><td class="tr-caption" style="text-align: center;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;">Unha panorámica da veciñanza de Cariño,<br />que enchía a sala</span></td></tr></tbody></table><p></p><p align="JUSTIFY" style="margin-bottom: 0cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><br /><b style="text-align: left;">Emilio Ramil</b><span style="text-align: left;"> intervén para nos falar dos castros e a importancia deles na zona pois abranguen un período tan amplo coma o que vai do século III A.C. ó século III D.C. e cuxas escavacións, como a feita no castro de </span><b style="text-align: left;">Espasante</b><span style="text-align: left;"> ou no </span><b style="text-align: left;">Sarridal</b><span style="text-align: left;">, en </span><b style="text-align: left;">Cedeira</b><span style="text-align: left;">, nos informan de que non eran meras residencias senón que o comercio e a comunicación entre eles, así como a forma de vida nos mesmos fainos pensar nun gran desenvolvemento social. En </span><b style="text-align: left;">San Xiao de Trebo</b><span style="text-align: left;"> temos unha boa proba dun asentamento deste calibre pois estivo habitado ata os primeiros anos da Alta Idade Media. A capela alí existente, de feito, non é senón a apropiación polos primeiros cristiáns dun lugar de culto pagán, tal e como se fixo no resto dos países durante os primeiros anos da cristianización.</span></span></p><table align="center" cellpadding="0" cellspacing="0" class="tr-caption-container" style="float: right; margin-left: 1em; text-align: right;"><tbody><tr><td style="text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEgGnZRmvbWHFDVAigeYzaRPVHYSUVwPQYG_10kLFTGSOex-D3kSf6zfr7tRiJIvfB0jwdVrOObZh4KMhXr8fdmNMPWwQzhss-cLgOCBBIyrUhxa3XDU1OAV6naF3CxATCyFiRReuaBOU4at7JThjh-K25x0w26wVZCL8onfPr2i9JRsKA2stcQrmenNZvs6/s1600/af8dbe67-5c15-4fa6-ab58-3167bb60a111.jpg" style="margin-left: auto; margin-right: auto;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><img border="0" data-original-height="1200" data-original-width="1600" height="240" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEgGnZRmvbWHFDVAigeYzaRPVHYSUVwPQYG_10kLFTGSOex-D3kSf6zfr7tRiJIvfB0jwdVrOObZh4KMhXr8fdmNMPWwQzhss-cLgOCBBIyrUhxa3XDU1OAV6naF3CxATCyFiRReuaBOU4at7JThjh-K25x0w26wVZCL8onfPr2i9JRsKA2stcQrmenNZvs6/s320/af8dbe67-5c15-4fa6-ab58-3167bb60a111.jpg" width="320" /></span></a></td></tr><tr><td class="tr-caption" style="text-align: center;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;">Outra panorámica do publico<br />.</span></td></tr></tbody></table><p></p><p align="JUSTIFY" style="margin-bottom: 0cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;">Seguindo co devir dos séculos atopamos o<b> Castelo do Casón</b>, do século X, un refuxio imprescindible para os poboadores cando os normandos e musulmáns acometían algunha das súas razzias, aínda que os peregrinos que por alí pasaban camiño de San Andrés de Teixido tampouco lles viña mal coma lugar de acougo ou da axuda que puideran necesitar.</span></p><p align="JUSTIFY" style="margin-bottom: 0cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;">Cariño, comenta Breixo, nace ó carón do castro alí existente, axudado pola protección obtida por catro garitas, sendo as máis extremas a de <b>Herbeira</b> e a da <b>Vela</b> de <b>Espasante</b>. Sen embargo non é unha poboación importante; sen ir máis lonxe, a comezos do século XIX a poboación da <b>Pedra</b> duplicaba o número de veciños de <b>Cariño</b> (porto que formaba parta da parroquia da Pedra), foi a partires de 1880 cando comeza a cambiar a situación coas primeiras fábricas de salgado e o mundo da pesca relacionada con elas, de feito en 1910 o <b>Porto de Cariño</b> xa é o núcleo máis poboado do <b>Concello de Ortigueira.</b></span></p><table align="center" cellpadding="0" cellspacing="0" class="tr-caption-container" style="float: left; margin-right: 1em; text-align: left;"><tbody><tr><td style="text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEjlzYHXzMCowCkbj0vBjEB5MDxjL8RmxWVMJyqj80Gv05pigWfzloFuGdzusXrbGz9ypKIGOMDwIn5DkfaSzpWFUpokcxD3q75uEGFu4E5l71tRVA-3smrNPGBjGgqX7VbvlC_AL3rUV0gIOoSLU2vMo7ig7jOKZCeaeRRNydyMi-IJOjQEL46S5_9Fad2l/s1600/d16c4a84-0375-4b7c-bb83-8bede667dee1.jpg" style="margin-left: auto; margin-right: auto;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><img border="0" data-original-height="1200" data-original-width="1600" height="240" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEjlzYHXzMCowCkbj0vBjEB5MDxjL8RmxWVMJyqj80Gv05pigWfzloFuGdzusXrbGz9ypKIGOMDwIn5DkfaSzpWFUpokcxD3q75uEGFu4E5l71tRVA-3smrNPGBjGgqX7VbvlC_AL3rUV0gIOoSLU2vMo7ig7jOKZCeaeRRNydyMi-IJOjQEL46S5_9Fad2l/s320/d16c4a84-0375-4b7c-bb83-8bede667dee1.jpg" width="320" /></span></a></td></tr><tr><td class="tr-caption" style="text-align: center;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;">Emilio Ramil explicando algúns pormenores<br />do documental</span></td></tr></tbody></table><span style="font-family: georgia; font-size: medium;">O aumento da poboación e o traballo existente deu lugar a asociacións e protestas como aconteceu diante do Concello de Ortigueira, sendo alcalde <b>Federico Maciñeira</b>, na que se esixían máis medios e recursos acorde coa entidade de poboación alí existente.</span><p></p><p align="JUSTIFY" style="margin-bottom: 0cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;">O patrón <b>Andrés Novo</b> aproveita o documental para nos dar a coñecer coma era a vida no mar e coma os caladoiros, que semellaban inesgotables, foron indo a menos. O no saber adaptarse, e non ter coñecementos e relacións coas administracións foi o xerme da decadencia do Porto de Cariño, algo ben aproveitado por outros coma <b>Celeiro</b> ou <b>Burela</b>.</span></p><p align="JUSTIFY" style="margin-bottom: 0cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><a name="_GoBack"></a>Todos os intervenientes rematan falando das posibilidades de crecemento que ten Cariño seguindo no mundo da pesca e apostando por un turismo de calidade, coma apunta Breixo: non pode ser que todo que comamos ou bebamos veña de fora.</span></p><p align="JUSTIFY" style="margin-bottom: 0cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;">Pouco máis de media hora de documental, o xusto e necesario para saber que a mellor ferramenta para construír o futuro máis axeitado e botar unha ollada ó pasado.</span></p><p align="JUSTIFY" style="margin-bottom: 0cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;">--------- </span></p><p align="JUSTIFY" style="margin-bottom: 0cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><b>Texto</b>: Manel Bouzamayor</span></p><p align="JUSTIFY" style="margin-bottom: 0cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><b>Fotos</b>: Mariño</span></p><p style="margin-bottom: 0cm;"><br /></p>Revista Ortegalhttp://www.blogger.com/profile/09947741796966403236noreply@blogger.com0tag:blogger.com,1999:blog-3184628147823870245.post-58973109348877547872023-08-08T03:31:00.005-07:002023-08-08T04:52:39.254-07:00 6º “Obradoiro de Fotografía Documental de Rúa” do Festival do Mundo Celta de Ortigueira<div class="separator" style="clear: both; text-align: justify;"><span lang="gl-ES" style="font-family: georgia; text-align: left;"><table align="center" cellpadding="0" cellspacing="0" class="tr-caption-container" style="margin-left: auto; margin-right: auto;"><tbody><tr><td style="text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEjcdVdOHouDRYY43CUT2O5ROKlECElxBLXAbP3GF-rbLF6vAvGgCSP0OjeEP-xqdxcaKFZ_-kk24Gt_xLxMEPZIcZkhMdPpT5QFQpAOmUWhdL9PjRsSkjgqXGlNg8BJJ06yG_v8swAV78LY2oFlBZi2iKtfbj5biEuLiMgiCtMNB6GF_PRpKVyFXggUdKy2/s1920/02.jpg" style="clear: left; margin-bottom: 1em; margin-left: auto; margin-right: auto;"><img border="0" data-original-height="1280" data-original-width="1920" height="266" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEjcdVdOHouDRYY43CUT2O5ROKlECElxBLXAbP3GF-rbLF6vAvGgCSP0OjeEP-xqdxcaKFZ_-kk24Gt_xLxMEPZIcZkhMdPpT5QFQpAOmUWhdL9PjRsSkjgqXGlNg8BJJ06yG_v8swAV78LY2oFlBZi2iKtfbj5biEuLiMgiCtMNB6GF_PRpKVyFXggUdKy2/w400-h266/02.jpg" width="400" /></a></td></tr><tr><td class="tr-caption" style="text-align: center;"><span style="font-size: medium;">Foto final do 6º Obradoiro<br />(Fonte: Galioart)</span></td></tr></tbody></table><br /><span style="font-size: medium;"><span lang="gl-ES" style="font-family: georgia;">Un ano máis a asociación cultural <b><span style="color: #2b00fe;">Galioart</span></b> promoveu e organizou o </span><span lang="gl-ES" style="color: #2b00fe; font-family: georgia;"><b>Obradoiro de </b></span><span lang="gl-ES" style="font-family: georgia;"><b><span style="color: #2b00fe;">fotografía documental de rúa</span></b>, </span><span lang="gl-ES" style="font-family: georgia;">sendo esta a súa sexta edición. </span></span></span><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><span style="text-align: left;"><span lang="gl-ES">Ao igual que aconteceu no festival, onde houbo unha afluencia moi importante de público, o obradoiro completouse por primeiro ano, entre outros factores atribúeno á normalidade sanitaria e ao docente, <b>Brais Lorenzo</b>, un fotógrafo relativamente novo pero cun curriculum cheo de premios e recoñecementos, como pode verse na súa </span></span><a href="https://braislorenzo.com/bio-2/" style="text-align: left;">páxina web</a><span style="text-align: left;">. Ademáis leva colaborado cos principais medios de prensa do noso país e do estranxeiro.</span></span></div><p align="JUSTIFY" style="line-height: 16px; margin-bottom: 0.18cm; margin-top: 0.18cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><span lang="gl-ES"><b>Brais</b> foi gañador no ano 2022 dos premios <b>KSADO</b> da <b>deputación da Coruña</b> coa súa serie <i>LUME</i> sobre os incendios forestais, que estivo exposta as navidades pasadas na sala de exposicións do claustro do noso concello. Brais é membro do <b>colectivo Ollo</b> que conta con 5 xoves periodístas máis e que están visibilizando o novo fotoperiodismo por múltitude de lugares da nosa xeografía, con traballos expostos agora mesmo, nas rúas de <b>Ourense</b>, <b>Ferrol</b> ou <b>A Coruña</b>. </span></span></p><p align="JUSTIFY" style="line-height: 16px; margin-bottom: 0.18cm; margin-top: 0.18cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><span lang="gl-ES">O antigo matadoiro municipal de Ortigueira, sede agora de <b>Galioart</b>, estivo cheo durante tres días de vída e de fotografía. A asociación trata de encaixar a proposta do docente e neste caso Brais, propuxo un obradoiro para o desenvolvemento dun multimedia, onde combinarán a fotografía, o son e o video para transmitir dun xeito máis novedoso as sensacións do festival.</span></span></p><p align="JUSTIFY" style="line-height: 16px; margin-bottom: 0.18cm; margin-top: 0.18cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><span lang="gl-ES">A asociación incide sempre na idea de colectividade pois para eles é compartir, aprender e apoiar, deixando de lado o “ego artístico” para traballar todos nun proxecto común. Proxecto é este, tanto en cada obradoiro como proxecto a medio prazo coas 6 edicións realizadas até o de agora.</span></span></p><p align="JUSTIFY" style="line-height: 16px; margin-bottom: 0.18cm; margin-top: 0.18cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><span lang="gl-ES">O compromiso da asociación coa fotografía documental galega queda reflexado nos criterios de selección de docentes, indican que teñen pendente de traer a algunha muller docente pero até o de agora non lles foi posible.</span></span></p><p align="JUSTIFY" style="line-height: 16px; margin-bottom: 0.18cm; margin-top: 0.18cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><span lang="gl-ES">Cando dentro do ámbito fotográfico se cuestiona se o fotoperiodismo ten cada vez menos sentido neste mundo “case virtual” e tratan de buscarse novas linguaxes fotográficas para o fotodocumentalismo como única posibilidade de dar visibilidade a ese tipo de traballos, é cando, xente coma Brais ou os seus compañeiros do <i>colectivo Ollo</i> danlle un novo valor ao fotodocumentalísmo “tradicional”. Sempre haberá historias que contar, coas que conmover, remover conciencias e dar visibilidade a situacións que ocorren no noso mundo, a autoría ou a visión fotográfica importa moito para que esas imaxes resonen entre o público e aporten algo “novo”. Pódense ver os multimedia de Brais sobre a <a href="https://vimeo.com/658661656">COVID</a> e a serie <a href="https://vimeo.com/763889899">Lume</a> na súa páxina web.</span></span></p><p align="JUSTIFY" style="line-height: 16px; margin-bottom: 0.18cm; margin-top: 0.18cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><span lang="gl-ES">Para contar ben unha historia é preciso meterse dentro dela, e iso é o que se intenta facer no obradoiro, coa lóxica limitación de tempo, para, ás veces, conseguir algunhas imaxes que o conseguen. Así, ano tras ano, o propio obradoiro vai ter un valor documental moi importante.</span></span></p><p align="JUSTIFY" style="line-height: 16px; margin-bottom: 0.18cm; margin-top: 0.18cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"></span></p><div class="separator" style="clear: both; text-align: center;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><iframe allowfullscreen='allowfullscreen' webkitallowfullscreen='webkitallowfullscreen' mozallowfullscreen='mozallowfullscreen' width='320' height='266' src='https://www.blogger.com/video.g?token=AD6v5dzkfOhQU5ZmENvS0MuI3CWHRXeyiBOS-awi-7oVH60olYkp75vAHPZFfBPk2i3pi8ZA26tsFEoQUGDTDmTHGQ' class='b-hbp-video b-uploaded' frameborder='0'></iframe></span></div><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><br /><br /></span><div><div style="text-align: center;"><span style="font-family: georgia;">O video mostra unha fotografía de cada un dos participantes</span></div><div style="text-align: center;"><span style="font-family: georgia;">con audios gravados na realización do obradoiro.</span></div><div style="text-align: center;"><span style="font-family: georgia;">A montaxe foi realizada pola benxamina do grupo,</span></div><div style="text-align: center;"><span style="font-family: georgia;">Lucía Otero Pazos</span></div><div style="text-align: center;"><span style="font-family: georgia; font-size: large;"><br /></span></div><p></p><p align="JUSTIFY" style="line-height: 16px; margin-bottom: 0.18cm; margin-top: 0.18cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><span lang="gl-ES"><b>Jesús Giz</b>, organizador xunto con <b>Diego Perez Dopico</b> do obradoiro, quere trasladar unha serie de agradecementos por todo o apoio recibido para levar a bo porto esta sexta edición do obradoiro. </span></span></p><p align="JUSTIFY" lang="gl-ES" style="line-height: 16px; margin-bottom: 0.18cm; margin-top: 0.18cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><br /></span></p><p align="JUSTIFY" style="line-height: 16px; margin-bottom: 0.18cm; margin-top: 0.18cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><span lang="gl-ES">1 – A todos e cada un dos participantes pola súa asistencia, confianza, tempo e boa predisposición, está claro que sin eles non sería posible, os ingresos das matrículas son os que permiten facer fronte aos gastos do obradoiro e pago ao docente. Agradecen dobremente aos que repetín asistencia, algún por 4 ou 5 edicións. </span></span></p><p align="JUSTIFY" style="line-height: 16px; margin-bottom: 0.18cm; margin-top: 0.18cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><span lang="gl-ES">2 – Aos 50 participantes durante estas 6 edicións, así como aos docentes <b>Alberte A. Pereira</b>, <b>Xulio Villarino</b>, <b>Tono Arias</b> e <b>Eutropio Rodriguez</b> que foron fundamentais para chegar a este punto.</span></span></p><p align="JUSTIFY" style="line-height: 16px; margin-bottom: 0.18cm; margin-top: 0.18cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><span lang="gl-ES">3- A todos os que desinteresadamente colaboran na difusión do obradoiro a través dos distintos medios, redes sociais, páxinas web e o máis importante de todos, o boca a boca. </span></span></p><p align="JUSTIFY" style="line-height: 16px; margin-bottom: 0.18cm; margin-top: 0.18cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><span lang="gl-ES">4 – Ao alcalde <b>Valentín Calvín</b> pola súa asistencia e palabras de alento o domingo no peche do obradoiro, a <b>Ángel Lozano, </b>concelleiro do Festival do goberno saínte e á dirección do festival e ao responsable de prensa por toda a colaboración para posibilitar o bo desenvolvemento do obradoiro. </span></span></p><p align="JUSTIFY" style="line-height: 16px; margin-bottom: 0.18cm; margin-top: 0.18cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><span lang="gl-ES">5 – A <b>Francisco Javier Martínez Prieto</b>, párroco de Ortigueira, por estar ahí sempre que se precisa algo e pola cesión do proxector unha vez máis..</span></span></p><p align="JUSTIFY" style="line-height: 16px; margin-bottom: 0.18cm; margin-top: 0.18cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><span lang="gl-ES">6 – Ao docente, <b>Brais Lorenzo</b>, que nada más lle pedimos que impartise o obradoiro estivo plenamente dispoñible, sempre positivo e achegando ideas coa mellor predisposición. A súa xenerosidade como docente foi moita, ensinando o seu fluxo de traballo e comentando o que supón e como ve el a fotografía, cecais esa xenerosidade foi a que fixo que o ambiente do obradoiro fose fantástico a pesares de ser o obradoiro máis numeroso en canto a participación.</span></span></p><p align="JUSTIFY" style="line-height: 16px; margin-bottom: 0.18cm; margin-top: 0.18cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><span lang="gl-ES">7 – A <b>Iván Castro</b>, cámara da CRTVG pola súa axuda en certos aspectos da organización e impartición do obradoiro, contínuo apoio e por ensinar o traballo que leva desenvolvendo durante xa 6 edicións do festival dende a primeira edición do obradoiro. </span></span></p><p align="JUSTIFY" style="line-height: 16px; margin-bottom: 0.18cm; margin-top: 0.18cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><span lang="gl-ES">8 – Aos que en Galioart, limpan, ordean, manteñen este local onde a pedra se desfai por AMOR Á ARTE, en especial a <b>Diego Pérez Dopico</b>, <b>Billy</b>, é ás miñas fillas <b>Eire</b> e <b>Jara</b> por todo o que traballaron e ordearon. </span></span></p><p align="JUSTIFY" style="line-height: 16px; margin-bottom: 0.18cm; margin-top: 0.18cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><span lang="gl-ES">Agora toca agardar a que rematen o multimedia que non foi posible rematar durante a realización do obradoiro e teñen intención de presentalo como é debido para que poda chegar a un público o máis xeral posible traspasando as barreiras do público fotográfico. </span></span></p><p align="JUSTIFY" style="line-height: 16px; margin-bottom: 0.18cm; margin-top: 0.18cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><span lang="gl-ES">Rematar dicindo que xa comezan a pensar e argallar que facer para o ano <b>2024 no sétimo obradoiro.</b></span></span></p><p align="JUSTIFY" style="line-height: 16px; margin-bottom: 0.18cm; margin-top: 0.18cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><span lang="gl-ES">Podedes consultar información sobre o obradoiro na <a href="https://galioart.wordpress.com/actividades/fotografia/taller-de-fotografia-documental-de-calle/">páxina web</a> onde hai un apartado específico para este taller ou no <a href="https://www.facebook.com/groups/galioart/">grupo de Facebook </a>e instagram </span><span style="color: blue;"><span lang="gl-ES"><u>Galioart</u></span></span><span lang="gl-ES">.</span></span></p><p align="JUSTIFY" style="line-height: 16px; margin-bottom: 0.18cm; margin-top: 0.18cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;">------------------- </span></p><p align="JUSTIFY" style="line-height: 16px; margin-bottom: 0.18cm; margin-top: 0.18cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><br /></span></p><p align="JUSTIFY" style="line-height: 16px; margin-bottom: 0.18cm; margin-top: 0.18cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><br /></span></p><p align="JUSTIFY" style="line-height: 16px; margin-bottom: 0.18cm; margin-top: 0.18cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><br /></span></p><p align="JUSTIFY" style="line-height: 16px; margin-bottom: 0.18cm; margin-top: 0.18cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><br /></span></p></div>Revista Ortegalhttp://www.blogger.com/profile/09947741796966403236noreply@blogger.com0tag:blogger.com,1999:blog-3184628147823870245.post-46753539670728314452023-08-01T03:24:00.009-07:002023-08-01T11:35:12.190-07:00Presentación do libro de D. Julio Dávila "Nombre genérico de los hijos de Ortigueira I e II (1903-1904)"<p> </p><table cellpadding="0" cellspacing="0" class="tr-caption-container" style="float: left;"><tbody><tr><td style="text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEjfRtUT4j61UajLFrDV5p039qYuYwSg7qBlnFalk20CcgIXtzIlpCBKKKjRE2lNRDW5OZURDMZ8CA5S1pnipIs-r--LlOSnQ01V2jp2ySmfA_ylk6OI_3MXeHo92tVaVCL2YGlL9EfnZLVP45tPVGDXzJIsQxTAQF66XZuE8tnAjvVzaMHPKHuO7J51jn28/s1080/Alcalde.jpeg" style="clear: left; margin-bottom: 1em; margin-left: auto; margin-right: auto;"><img border="0" data-original-height="839" data-original-width="1080" height="311" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEjfRtUT4j61UajLFrDV5p039qYuYwSg7qBlnFalk20CcgIXtzIlpCBKKKjRE2lNRDW5OZURDMZ8CA5S1pnipIs-r--LlOSnQ01V2jp2ySmfA_ylk6OI_3MXeHo92tVaVCL2YGlL9EfnZLVP45tPVGDXzJIsQxTAQF66XZuE8tnAjvVzaMHPKHuO7J51jn28/w400-h311/Alcalde.jpeg" width="400" /></a></td></tr><tr><td class="tr-caption" style="text-align: center;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;">De pé, o alcalde Valentín Calvín comeza o acto.<br />Na mesa, Manuel Bustabad, Carlos Breixo,<br />Beatriz Dávila e Bernardo Penabade<br />(Foto Fina Villasuso)</span><br /><br /></td></tr></tbody></table><br /><p></p><p style="text-align: left;"></p><ul style="text-align: left;"><li style="text-align: justify;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><span style="background-color: #fcff01;"><b>D. Julio Dávila</b> aínda segue con nós</span>.</span></li><li style="text-align: justify;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;">No ano 1971 dixemos adeus a un home, mais o cadaleito ficou mal pechado, de cando en vez a alma de don Julio céibase e volve a facernos compaña, con regularidade, coma xa fixera en vida, coma unha andoriña que volve ó seu niño, en palabras de <b>Anxo Rosende</b>. E volve para lle dar outra volta de torca a calquera dos inxentes escritos en forma de ensaios, contos ou novelas nos que o protagonista ou o marco onde se desenvolven ven sendo a nosa bisbarra e <b>Santa Marta</b>, a onde sempre quixo regresar a pesares dos sentimentos encontrados que aquí chegou a atopar nos seus comezos de home con inquedanzas.</span></li></ul><p></p><p align="JUSTIFY" style="margin-bottom: 0cm;"></p><div class="separator" style="clear: both; text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEiz_l6GrfrMDbbAvX8ufDURNUnL5ZrVwTuHFGkv9KyM5xXCXJc4Sr5V6EpDDd0yCzozHlN7mCdthjZDD_yCSLT7RaVyu3tB74mxsTo-utlFt2DEgv9jdnF59T72dqyfhzX6e2hJqgIprDc-dmqCqIFwcwmg9AVjC7lMnth0PB5YAHsv2aXIRNP0iMUD3gq6/s677/Captura%20de%20pantalla%202023-08-01%20a%20las%2011.02.21.png" style="clear: right; float: right; margin-bottom: 1em; margin-left: 1em;"><span style="color: black; font-family: georgia; font-size: medium;"><img border="0" data-original-height="677" data-original-width="541" height="320" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEiz_l6GrfrMDbbAvX8ufDURNUnL5ZrVwTuHFGkv9KyM5xXCXJc4Sr5V6EpDDd0yCzozHlN7mCdthjZDD_yCSLT7RaVyu3tB74mxsTo-utlFt2DEgv9jdnF59T72dqyfhzX6e2hJqgIprDc-dmqCqIFwcwmg9AVjC7lMnth0PB5YAHsv2aXIRNP0iMUD3gq6/s320/Captura%20de%20pantalla%202023-08-01%20a%20las%2011.02.21.png" width="256" /></span></a></div><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><br /><br /></span><p></p><p align="JUSTIFY" style="margin-bottom: 0cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;">Mais este intenso e extenso traballo feito por este gran autodidacta, pola súa amplitude e polo seu contido, deixou necesariamente un ronsel de coñecemento e sabedoría ao que temos que recorrer os que queremos seguir esculcando esta terra e espallar as sementes culturais. Pode acertar ou estar errado, pode gustarnos ou non, mais Julio Dávila é un comezo necesario, sen dúbida, para guindar do fío que nos faga ver a luz porque, coma di o profesor <b>Bernardo Penabade</b>, hai que definir a Dávila coma un dinamizador cultural, a mellor maneira, claro, de lle dar vida ás sombras.</span></p><p align="JUSTIFY" style="margin-bottom: 0cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"></span></p><div class="separator" style="clear: both; text-align: justify;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><span style="text-align: left;">Nesta quenda o fío lévanos ata comezos do século pasado, cando a Dávila, e polo visto esporeado por </span><b style="text-align: left;">Ramón Álvarez</b><span style="text-align: left;">, deulle por tentar pescudar o xentilicio que nos tiña que corresponder aos fillos de </span><b style="text-align: left;">Ortigueira</b><span style="text-align: left;"><table cellpadding="0" cellspacing="0" class="tr-caption-container" style="float: left;"><tbody><tr><td style="text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEhBIPKqdxNhOgt2_ozheo9K-cz-Zima0DiNYahcZdbv9N93MLXzuPMqqWB18jsygvRS7qbpo7Q6gf8Bga2sB4MU_MRGTV8etV0zKLS3JMTHPTOntw1OD1SJ_pg5ECJLQgs_YORU1FVugoq5scRvoJLzBCU_RMr1lbJw5iJtpHZh_eIWk_HSnx362uvik4Vj/s1600/Biznieta.jpeg" style="clear: left; margin-bottom: 1em; margin-left: auto; margin-right: auto;"><img border="0" data-original-height="1200" data-original-width="1600" height="240" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEhBIPKqdxNhOgt2_ozheo9K-cz-Zima0DiNYahcZdbv9N93MLXzuPMqqWB18jsygvRS7qbpo7Q6gf8Bga2sB4MU_MRGTV8etV0zKLS3JMTHPTOntw1OD1SJ_pg5ECJLQgs_YORU1FVugoq5scRvoJLzBCU_RMr1lbJw5iJtpHZh_eIWk_HSnx362uvik4Vj/s320/Biznieta.jpeg" width="320" /></a></td></tr><tr><td class="tr-caption" style="text-align: center;"><span style="font-size: medium;">Ao final do acto, e desde o público,<br /><b>Natalia Defoune</b>, bisneta de Julio Dávila<br />fixo unha sentida e fermosa intervención<br />louvando a figura do seu bisavó<br />e agradecendo a reedición do libro</span><br /><span style="font-size: medium;">(Foto Fina Villasuso)</span><br /><br /></td></tr></tbody></table>. </span><span style="text-align: left;">Dávila, coma un bo autodidacta, votou man das persoas que puideran ter unha opinión máis “académica” ou “fiable”, e xorde unha interesante relación epistolar que non dubidou en facela pública no ano 1903, na súa primeira parte, e que tivo continuidade cunha segunda xa no ano 1904.</span></span></div><div class="separator" style="clear: both; text-align: justify;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><span style="text-align: left;">A pléiade de in</span><span style="text-align: left;">tervenientes coma </span><b style="text-align: left;">Cayetano Aldrey</b><span style="text-align: left;">, profesor e gramatólogo; </span><b style="text-align: left;">Manuel Castro López</b><span style="text-align: left;">, director de </span><i style="text-align: left;">El Eco de Galicia</i><span style="text-align: left;"> bonaerense; </span><b style="text-align: left;">Federico Maciñeira e Pardo de Lama</b><span style="text-align: left;">; </span><b style="text-align: left;">Andrés Martínez Salazar</b><span style="text-align: left;">, cronista da Coruña e xefe do </span><i style="text-align: left;">Arquivo Xeral de Galicia;</i><span style="text-align: left;"> </span><b style="text-align: left;">Bernardo Rodríguez</b><span style="text-align: left;">, literato; </span><b style="text-align: left;">Manuel Rodríguez</b><span style="text-align: left;">, insigne filólogo e publicista; </span><b style="text-align: left;">Benigno Teijeiro Martínez</b><span style="text-align: left;"> e o lingüista portugués, </span><b style="text-align: left;">Leite de Vasconcelos</b><span style="text-align: left;">, tan só no primeiro opúsculo e deixando para o segundo (gran descubrimento pois poucos sabíamos del) moitos máis nomes entre os que sobresae a resposta do mestre </span><b style="text-align: left;">D. Miguel de Unamuno</b><span style="text-align: left;">, da unha idea do recoñecemento da persoa de don Julio nos ámbitos académicos amais de nos deixar un marabilloso e envexoso collage de resultados que leva por título “</span><i style="text-align: left;">Nombre genérico de los hijos de Ortigueira</i><span style="text-align: left;">” e onde semella que o xentilicio “ortigueirés” gañou a partida.</span></span></div><div class="separator" style="clear: both; text-align: justify;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><table align="center" cellpadding="0" cellspacing="0" class="tr-caption-container" style="float: right; margin-left: 1em; text-align: right;"><tbody><tr><td style="text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEjOoJTnWZ1nlRYzfSbjxb7jwQdBgNi3H8QKSUKNJw7XfbxhMiIRAokqm3wbsPpZVZ2adm6XNM_EJNFyGaY53PvChGiU0Rt3IMSwLACLXlU6NTD7mkp5IOJ0rf8AmJFr8xlW1MqzEBM8z3PxtukN0d9Rr3rEl8H2FGnDs4fkcMv3dy-6EWhGsttmJEODMIge/s1352/Captura%20de%20pantalla%202023-08-01%20a%20las%2020.17.03.png" style="margin-left: auto; margin-right: auto;"><img border="0" data-original-height="857" data-original-width="1352" height="203" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEjOoJTnWZ1nlRYzfSbjxb7jwQdBgNi3H8QKSUKNJw7XfbxhMiIRAokqm3wbsPpZVZ2adm6XNM_EJNFyGaY53PvChGiU0Rt3IMSwLACLXlU6NTD7mkp5IOJ0rf8AmJFr8xlW1MqzEBM8z3PxtukN0d9Rr3rEl8H2FGnDs4fkcMv3dy-6EWhGsttmJEODMIge/s320/Captura%20de%20pantalla%202023-08-01%20a%20las%2020.17.03.png" width="320" /></a></td></tr><tr><td class="tr-caption" style="text-align: center;">Outra imaxe do acto, con 4 dos 5 participantes<br />na mesa de presentación<br />(Foto Victoria Díaz Castañeira)</td></tr></tbody></table><b style="text-align: left;">Terras do Ortegal</b><span style="text-align: left;">, consciente do seu interese, decidiu levar a cabo a reedición en formato libro e a súa presentación non ía desmerecer. O día </span><b style="text-align: left;">26 de xullo</b><span style="text-align: left;">, no </span><i style="text-align: left;">Teatro de Beneficencia de Ortigueira</i><span style="text-align: left;">, botamos en falta, iso si, a presenza con nós de </span><b style="text-align: left;">Anxo Rosende</b><span style="text-align: left;">, ausente por motivos persoais, mais na mesa do faladoiro presidida coma saúdo polo alcalde de Ortigueira, </span><b style="text-align: left;">Valentín Calvín</b><span style="text-align: left;">, tivemos a honra de contar, coma presentador e moderador, con </span><b style="text-align: left;">Carlos Breixo</b><span style="text-align: left;">, merecedor de cargo de Cronista Oficial de Ortigueira, posto que tamén fora xa ocupado por don Julio Dávila, quen en compaña, coma sempre, da documentación infalible, falounos da figura de don Julio cunha interesante recensión da súa historia persoal. </span></span></div><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><table cellpadding="0" cellspacing="0" class="tr-caption-container" style="float: left;"><tbody><tr><td style="text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEg6ngAopEg7IUdv5D3TWvOmad2mYvcIThLpKoRjIdfAxBhldVw_u9MdMVniR6JNWkeuBcFLf0bp9agWK1RraKhYTn_GZj8jHFX5l_CO-6bwxj4fGm7IcexnJrXiW_ztuDUhUZ9VUf_ctKLDSXJ_aKdUHOc0KKqB7xh859YgafW3cdJs-EQYUlkhJR8Df9hQ/s629/Captura%20de%20pantalla%202023-08-01%20a%20las%2020.20.09.png" style="clear: left; margin-bottom: 1em; margin-left: auto; margin-right: auto;"><img border="0" data-original-height="629" data-original-width="623" height="320" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEg6ngAopEg7IUdv5D3TWvOmad2mYvcIThLpKoRjIdfAxBhldVw_u9MdMVniR6JNWkeuBcFLf0bp9agWK1RraKhYTn_GZj8jHFX5l_CO-6bwxj4fGm7IcexnJrXiW_ztuDUhUZ9VUf_ctKLDSXJ_aKdUHOc0KKqB7xh859YgafW3cdJs-EQYUlkhJR8Df9hQ/s320/Captura%20de%20pantalla%202023-08-01%20a%20las%2020.20.09.png" width="317" /></a></td></tr><tr><td class="tr-caption" style="text-align: center;"><span style="background-color: white; caret-color: rgb(51, 51, 51); color: #333333; font-family: Georgia, Utopia, "Palatino Linotype", Palatino, serif;">Índice da reedición facsimilar,</span><br style="caret-color: rgb(51, 51, 51); color: #333333; font-family: Georgia, Utopia, "Palatino Linotype", Palatino, serif;" /><span style="background-color: white; caret-color: rgb(51, 51, 51); color: #333333; font-family: Georgia, Utopia, "Palatino Linotype", Palatino, serif;">editada por </span><b style="caret-color: rgb(51, 51, 51); color: #333333; font-family: Georgia, Utopia, "Palatino Linotype", Palatino, serif;">Terras do Ortegal<br /></b></td></tr></tbody></table></span><div><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><br /></span></div><div><br /><span style="font-family: georgia; font-size: medium;">A súa neta, <b>Beatriz Dávila</b>, achegounos á súa faceta máis familiar; tamén <b>Manuel Penabad Rapa</b>, quen enfocou a diatriba arredor do noso xentilicio baseándose no enfrontamento daquela época entre o galego e o castelán ou, o que vén sendo o mesmo, rexeitar o galego do populacho e abranguer o castelán culto das clases con máis poder, con respecto a isto é curiosa a resposta dada por un dos consultados por Dávila, o Sr. <b>Riguera Montero</b>, da <i>Academia Española do Uruguay</i>, e cuxa resposta tamén publicou nas páxinas de <i>La Voz de Galicia</i> da época, da que podemos destacar a seguinte frase: “sería <i>urticarienses</i>, entre personas cultas y eruditas; y <i>ortigueiranos </i>u <i>ortigueireses</i>, en el uso común y vulgar”.<br /><table cellpadding="0" cellspacing="0" class="tr-caption-container" style="float: right; margin-left: 1em; text-align: right;"><tbody><tr><td style="text-align: center;"><img border="0" data-original-height="710" data-original-width="1068" height="213" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEgj8JUUM9KsLA5oasADpsZVKjT7AD2K5IR4mqL40BBcoY-PvwXi3jyzT395keM0uCoJC2hy8UcUHnv_3Hb7uh3OpBYGMAjz4vzJ14owsdC18RJh6D95ToHPvh0HcvRYWkdDf8PECJ0bFzjoS80fY92X4Im3nYy2xqHOLGTm0bsaL7_p1wgpVJ1QfVV2HIyX/s320/Cartel%20aptura%20de%20pantalla%202023-07-26%20a%20las%209.35.22.png" style="margin-left: auto; margin-right: auto;" width="320" /></td></tr><tr><td class="tr-caption" style="text-align: center;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;">Cartel anunciador do acto<br /><br /></span></td></tr></tbody></table></span><p></p><p></p><p style="margin-bottom: 0cm; text-align: justify;"></p><p style="margin-bottom: 0cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;">O evento rematou coas palabras, sempre fermosas e ben estudadas, do profesor <b>Bernardo Penabade</b> quen identificou o traballo de Dávila no contexto caciquil e interesado da época o cal foi, sen dúbida, un dos fundamentais atrancos para un home que tan só quería saber, e dar a coñecer, algo máis da terra que o veu nacer.</span></p><p align="JUSTIFY" style="margin-bottom: 0cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;">Un pequeno e agradable faladoiro entre os compoñentes da mesa e o público asistente axudou a enriquecer o acto e lle dar un floreo tal que recollemos coma un pulo en aras de continuar “cultivando culturalmente” estas terras.</span></p><p align="JUSTIFY" style="margin-bottom: 0cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;">------------------------------------</span></p><p align="JUSTIFY" style="margin-bottom: 0cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><b>Texto</b>: Manel Bouzamayor</span></p><p align="JUSTIFY" style="margin-bottom: 0cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><b>Fotos</b>: as persoas indicadas</span></p><p align="JUSTIFY" style="margin-bottom: 0cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><br /></span></p></div>Revista Ortegalhttp://www.blogger.com/profile/09947741796966403236noreply@blogger.com0tag:blogger.com,1999:blog-3184628147823870245.post-47980371630109921802023-07-14T02:07:00.008-07:002023-07-14T02:20:57.321-07:00Presentación do nº 15 da revista Hume nas Pontes. Éxito de asistencia para unha revista consolidada<p><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"></span></p><table align="center" cellpadding="0" cellspacing="0" class="tr-caption-container" style="float: left; margin-right: 1em; text-align: left;"><tbody><tr><td style="text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEh8ZtgZTFCEf9ofxs5Mp_6glhlkeushdHrGVKJVwLqvlqq2FQoRJkI_XsXhH6F6lMzyRsVG9pD4pzpGKdAoFwlCVs0kBenJ7Aock8fwzUn5MLcBbmfnNKtlXW-YtMVPHxMLgGNv5HUaWQjSxWHCmnLykZPBYaQQ-UzBNGBmhM1J5kyob73QsxXmIwj2AXNy/s683/Captura%20de%20pantalla%202023-07-14%20a%20las%2010.17.36.png" style="margin-left: auto; margin-right: auto;"><img border="0" data-original-height="683" data-original-width="524" height="400" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEh8ZtgZTFCEf9ofxs5Mp_6glhlkeushdHrGVKJVwLqvlqq2FQoRJkI_XsXhH6F6lMzyRsVG9pD4pzpGKdAoFwlCVs0kBenJ7Aock8fwzUn5MLcBbmfnNKtlXW-YtMVPHxMLgGNv5HUaWQjSxWHCmnLykZPBYaQQ-UzBNGBmhM1J5kyob73QsxXmIwj2AXNy/w308-h400/Captura%20de%20pantalla%202023-07-14%20a%20las%2010.17.36.png" width="308" /></a></td></tr><tr><td class="tr-caption" style="text-align: center;"><span style="font-size: medium;"><span style="font-family: georgia;">Portada da nova revista <i>Hume</i>,<br />co farmacéutico ortigueirés<br />Marcial Lens á dereita</span><br /><br /></span></td></tr></tbody></table><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><br />Acudir a <b>As Pontes</b>, á presentación dun novo número </span><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><span>da revista </span><i>Hume</i><span>, neste caso o 15, </span><span> é xa un rito anual para </span><b>Terras do Ortegal</b><span>. Hai que lembrar que a idea da nosa revista naceu en 2013, e materializouse co nº 1 en 2014, tras acudir varias veces ás presentacións que facía </span><i>Hume</i><span> nas Pontes.</span></span><p></p><p style="line-height: 16px; margin-bottom: 0.1cm; margin-top: 0.1cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;">O evento tivo lugar o pasado 6 de xullo na <b>Casa Dopeso</b>, un dos auditorios, modernos e amplos, cos que conta a localidade pontesa, que practicamente se encheu coas máis de 170 persoas interesadas pola cultura e a historia, nas súas máis variadas formas, que conforman os artigos da revista.</span></p><p style="line-height: 16px; margin-bottom: 0.1cm; margin-top: 0.1cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;">Abreu o acto a nova concelleira de Cultura das Pontes, <b>Lorena Tenreiro Blanco</b>, e a continuación <b>Manuel Souto</b>, director da publicación e presidente de <b>Hume</b>, foi presentando aos diferentes autores, que tiveron alocucións de extension diversa.</span></p><p style="line-height: 16px; margin-bottom: 0.1cm; margin-top: 0.1cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;">Comezou <b>Ángel Arcay</b>, historiador betanceiro que presentou un traballo sobre “<i>Mulleres espontáneas. Fraxilidade humana e cópula carnal nas comarcas do Eume e Ferrol (s. XVIII e XIX)</i>”, que mereceu o <i>Premio de Investigación Hume en 2021</i>. O das mulleres <i>espontáneas</i> —mulleres solteiras que acudían a un notario para dar conta do seu embarazo para legalizar a súa situación e defender a súa honra— é unha figura apenas coñecida polo gran público, que con traballos como este vai camiño de ser ben comprendido. Arcay é o actual director do <i>Museo das Mariñas</i> e tamén novo director do <i>Anuario Brigantino</i>, editado polo concello de Betanzos, a revista de estudos locais decana de Galicia.</span></p><p style="line-height: 16px; margin-bottom: 0.1cm; margin-top: 0.1cm;"></p><table align="center" cellpadding="0" cellspacing="0" class="tr-caption-container" style="float: right; margin-left: 1em; text-align: right;"><tbody><tr><td style="text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEixDC7Vp7GLEV0OwU7ZAV3Xq0obWmP1zMH5Gr2F5_qB0ux8sppPYdqsPN21NI2LI9LbBcgXFTZ-v0QudyEZ4TQjmNZazbzOTKvoWszRpnkSV4rcbYVYtx9MRL0tIG53_f2kq7aVksYj4hV5PoeTe_Opx_l4dMe0aDxh6bP03BijOnecCtBurO-PSkxXWQ7d/s970/Hume%20foto.jpg" style="margin-left: auto; margin-right: auto;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><img border="0" data-original-height="600" data-original-width="970" height="248" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEixDC7Vp7GLEV0OwU7ZAV3Xq0obWmP1zMH5Gr2F5_qB0ux8sppPYdqsPN21NI2LI9LbBcgXFTZ-v0QudyEZ4TQjmNZazbzOTKvoWszRpnkSV4rcbYVYtx9MRL0tIG53_f2kq7aVksYj4hV5PoeTe_Opx_l4dMe0aDxh6bP03BijOnecCtBurO-PSkxXWQ7d/w400-h248/Hume%20foto.jpg" width="400" /></span></a></td></tr><tr><td class="tr-caption" style="text-align: center;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;">Equipo directivo de HUME, con Nieves Seijo,<br />segunda pola dereita, recén falecida,<br />e con Manuel Souto, no centro,<br />presidente da asociación<br /><br /></span></td></tr></tbody></table><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><br /><span><br /></span></span><p></p><p style="line-height: 16px; margin-bottom: 0.1cm; margin-top: 0.1cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><b>Javier Barcón</b>, de indudable ascendencia ortegana polo seu apelido, pero veciño das <b>Pontes</b>, presentou o traballo “<i>Intervencionismo e reforestación nos montes das Pontes</i>”, que merecera o 2º premio da convocatoria de 2021, un traballo de moito interese para a comarca do ortegal, polas similitudes con que se fixo a reforestación no franquismo na nosa zona.</span></p><p style="line-height: 16px; margin-bottom: 0.1cm; margin-top: 0.1cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"></span></p><table cellpadding="0" cellspacing="0" class="tr-caption-container" style="float: left;"><tbody><tr><td style="text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEh4DOyvGKwpFJEkEuCcHYCkE-Ruycjem2oImEWV3yYQ60Y_AJGDhZfZZuSJkGDrerkHOL40oYyOPPivDmSi4vMXT4S_8Ww9YOUi8EJXZpk4IoN3s7dmKx8U1-AOtd7hK3aB_U1bU1B0rLYxXoQA-Kz9r0v8I3R8EV720tJbDlQ1uSfbvrXWz43oB-fOfLWv/s831/Captura%20de%20pantalla%202023-07-14%20a%20las%2010.41.57.png" style="clear: left; margin-bottom: 1em; margin-left: auto; margin-right: auto;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><img border="0" data-original-height="550" data-original-width="831" height="265" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEh4DOyvGKwpFJEkEuCcHYCkE-Ruycjem2oImEWV3yYQ60Y_AJGDhZfZZuSJkGDrerkHOL40oYyOPPivDmSi4vMXT4S_8Ww9YOUi8EJXZpk4IoN3s7dmKx8U1-AOtd7hK3aB_U1bU1B0rLYxXoQA-Kz9r0v8I3R8EV720tJbDlQ1uSfbvrXWz43oB-fOfLWv/w400-h265/Captura%20de%20pantalla%202023-07-14%20a%20las%2010.41.57.png" width="400" /></span></a></td></tr><tr><td class="tr-caption" style="text-align: center;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;">Un momento do acto</span></td></tr></tbody></table><span style="font-family: georgia; font-size: medium;">Unha das intervención máis seguidas foi a de <b>Carlos Romero</b>, que investigou a historia da súa familia nos tres últimos séculos co traballo “<i>A casa de Benito de Marraxón de Arriba (As Pontes). A súa historia a través dos documentos</i>”, que conseguiu, na súa longa intervencións, a base de anécdotas e descricións amenas concitar o interese do público, no que estaba presente un numeroso grupo de persoas das diversas ramas familiares descendentes da casa familiar.</span><p></p><p style="line-height: 16px; margin-bottom: 0.1cm; margin-top: 0.1cm;"></p><div class="separator" style="clear: both; text-align: center;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><br /></span></div><p></p><p style="line-height: 16px; margin-bottom: 0.1cm; margin-top: 0.1cm;"></p><div class="separator" style="clear: both; text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEh-Zq5LYg2P8IZlydWQ1QQioM1fJkXFxYTMgMCBaarbj65AY7jqK7J2JjwZsOLvWEByoGjuzjSDHaimKis-xhXEvXKcByh7D8Vohf6Vjj-AorjaKAuLe-WB-HwhPgw952T6OuI1lO4x_HoFNP9duUKZr6IPAGF6yc0XRsg2PAyEm1zq3fEEsaomX0WZTXT1/s698/Captura%20de%20pantalla%202023-07-14%20a%20las%2010.44.51.png" style="clear: right; float: right; margin-bottom: 1em; margin-left: 1em;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><img border="0" data-original-height="429" data-original-width="698" height="197" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEh-Zq5LYg2P8IZlydWQ1QQioM1fJkXFxYTMgMCBaarbj65AY7jqK7J2JjwZsOLvWEByoGjuzjSDHaimKis-xhXEvXKcByh7D8Vohf6Vjj-AorjaKAuLe-WB-HwhPgw952T6OuI1lO4x_HoFNP9duUKZr6IPAGF6yc0XRsg2PAyEm1zq3fEEsaomX0WZTXT1/s320/Captura%20de%20pantalla%202023-07-14%20a%20las%2010.44.51.png" width="320" /></span></a></div><span style="font-family: georgia; font-size: medium;">Tamén interveu o noso compañeiro de Terras do Ortegal, <b>Xosé María Torres</b>, que se estreaba como autor na revista <i>Hume </i>cun traballo sobre “<i>Marcial Lens Pita (1877-1951, farmacéutico e secretario municipal, figura chave nas Pontes do primeiro terzo do século XX</i>”. <b>Torres</b> lembrou que coñecera a revista <i>Hume</i> hai máis de 10 anos, cando foi invitado por <b>Carlos Breixo</b>, actual <i>Cronista Oficial de Ortigueira</i>, a acompañalo en 2010 á presentación dun número da revista en que colaboraba. E así o fixo en varias ocasións, o que deu lugar, en boa medida, como se indica ao principio, ao nacemento de <i>Terras do Ortegal</i>. <b>Carlos Breixo</b>, de feito, é o colaborador máis asiduo de <i>Hume</i>, pois dos 15 números editados colaborou en case todos, excepto no actual e nalgún outro do pasado.</span><p></p><p style="line-height: 16px; margin-bottom: 0.1cm; margin-top: 0.1cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><br /></span></p><p style="line-height: 16px; margin-bottom: 0.1cm; margin-top: 0.1cm;"></p><table cellpadding="0" cellspacing="0" class="tr-caption-container" style="float: left; margin-right: 1em; text-align: left;"><tbody><tr><td style="text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEhjfkjvT6GU_rFqb-7OO-jyknEsCIYc6ReKoTXXI9RMWXIOl9pxud8VvG60XK8H9LeLNFtR8jQ5BTNBmKY0Fivf3xMrNMz8UuiNnT3YIOdsd0QAxD0LY4dCvaR_BRrWu3jyc_S98D4yFnGD__ofBabgvAnGU0FsCI1PSVWJ9YzPllAuadDSa4ZeAua-PNd3/s498/Captura%20de%20pantalla%202023-07-14%20a%20las%2010.46.27.png" style="margin-left: auto; margin-right: auto;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><img border="0" data-original-height="326" data-original-width="498" height="261" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEhjfkjvT6GU_rFqb-7OO-jyknEsCIYc6ReKoTXXI9RMWXIOl9pxud8VvG60XK8H9LeLNFtR8jQ5BTNBmKY0Fivf3xMrNMz8UuiNnT3YIOdsd0QAxD0LY4dCvaR_BRrWu3jyc_S98D4yFnGD__ofBabgvAnGU0FsCI1PSVWJ9YzPllAuadDSa4ZeAua-PNd3/w400-h261/Captura%20de%20pantalla%202023-07-14%20a%20las%2010.46.27.png" width="400" /></span></a></td></tr></tbody></table><p></p><table cellpadding="0" cellspacing="0" class="tr-caption-container" style="margin-left: auto; margin-right: auto; text-align: right;"><tbody><tr><td class="tr-caption"><p style="line-height: 16px; margin-bottom: 0cm; text-align: left;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium; text-align: center;"><br /></span></p><p style="line-height: 16px; margin-bottom: 0cm; text-align: left;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium; text-align: center;">A farmacia de Marcial Lens,</span></p><table cellpadding="0" cellspacing="0" class="tr-caption-container" style="margin-left: auto; margin-right: auto; text-align: center;"><tbody><tr><td class="tr-caption"><p style="line-height: 16px; margin-bottom: 0cm; text-align: left;"><span style="font-size: medium;"><span style="font-family: georgia; text-align: center;">segunda casa pola dereita. </span><span style="font-family: georgia; text-align: center;">Entrada nas Pontes desde Vilalba, </span><span style="font-family: georgia; text-align: center;">actual avenida de Galicia. Ano 1912</span></span></p><div><span style="font-family: georgia; font-size: medium; text-align: center;"><br /></span></div></td></tr></tbody></table></td></tr></tbody></table><div style="text-align: left;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><span style="text-align: justify;"><br /></span></span></div><div style="text-align: left;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><span style="text-align: justify;"><br /></span></span></div><div style="text-align: left;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><span style="text-align: justify;">Volvendo a </span><b style="text-align: justify;">Torres</b><span style="text-align: justify;">, este indicou que </span><b style="text-align: justify;">Marcial Lens</b><span style="text-align: justify;">, nacido en </span><b style="text-align: justify;">Ortigueira</b><span style="text-align: justify;"> en 1877, foi o primeiro boticario que houbo nas </span><b style="text-align: justify;">Pontes</b><span style="text-align: justify;">, onde estableceu a súa farmacia en 1904 na actual avenida de Galicia. Ata entón </span><b style="text-align: justify;">As Pontes</b><span style="text-align: justify;"> carecía deste establecemento, fundamental para complementar a aisstencia sanitaria que facían os médicos da localidade, que apenas tiña 1.000 habitantes naquela altura, e 5.000 en todo o concello. Xa despois, en 1908, </span><b style="text-align: justify;">Julio Yllade</b><span style="text-align: justify;"> estableceu outra farmacia na actual praza do Hospital, fundando unha saga familiar farmacéutica que chegou ata hoxe. Torres relatou que Marcial Lens acadou por oposición, en 1917, a praza de </span><i style="text-align: justify;">Secretario municipal</i><span style="text-align: justify;"> do concello das Pontes, unha figura moi importante na época. Pero tivo tamén unha importancia social salientable como home de cultura, conferenciante, e sobre todo no ámbito da música, dirixindo coros e agrupacións musicais durante máis de tres décadas na localidade pontesa.</span></span></div><div style="text-align: left;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><span style="text-align: justify;"><br /></span></span></div><div style="text-align: left;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><table cellpadding="0" cellspacing="0" class="tr-caption-container" style="float: right;"><tbody><tr><td style="text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEjbDBxfLh_ZgymakamV5flMELKc0i2PUO8yeSwMCgw9HIj8jatKXknS-zWhhXPEiLiz2DlzSKjfriB-5_-J91coFfQHqOTdDmCczKc2cC-B-EUBtHJaS5Ej81UaVXG9nxE0lQr8g7P258Hu7uojjwZlgxZw292xnHoh362ycy9xX9T-rx50cPobjEagpHjl/s550/Captura%20de%20pantalla%202023-07-14%20a%20las%2011.00.36.png" style="clear: right; margin-bottom: 1em; margin-left: auto; margin-right: auto;"><img border="0" data-original-height="374" data-original-width="550" height="435" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEjbDBxfLh_ZgymakamV5flMELKc0i2PUO8yeSwMCgw9HIj8jatKXknS-zWhhXPEiLiz2DlzSKjfriB-5_-J91coFfQHqOTdDmCczKc2cC-B-EUBtHJaS5Ej81UaVXG9nxE0lQr8g7P258Hu7uojjwZlgxZw292xnHoh362ycy9xX9T-rx50cPobjEagpHjl/w640-h435/Captura%20de%20pantalla%202023-07-14%20a%20las%2011.00.36.png" width="640" /></a></td></tr><tr><td class="tr-caption" style="text-align: center;">Profesores e alumnos da Academia Santa Marta, en Ortigueira (Ca. 1938).<br />Marcial Lens Pita no centro, de traxe cruzado,<br />ao lado de Jesús Márquez Cortiñas, director da Academia.<br />Á dereita, con gafas, Feliciano Crespo Bello,<br />docente e xefe comarcal de Falanxe.<br /><br /></td></tr></tbody></table><br /><span style="text-align: justify;"><br /></span></span></div><p style="line-height: 16px; margin-bottom: 0.1cm; margin-top: 0.1cm; text-align: left;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;">Lamentablemente, debido ao desempeño do seu cargo oficial, sufriu ataques, expedientes e acusacións gravísimas por parte do novo réxime franquista (sorprendente nunha persoa que era católica practicante, director do coro paqrroquial e que tiña na tertulia da farmacia ao párroco pontés), que o obrigaron a malvender a súa farmacia e a fuxir das <b>Pontes</b> coa súa familia en 1937, volvendo a <b>Ortigueira</b>, onde traballou como profesor na <i>Academia Santa Marta</i> dirixida polo presbïtero <b>Jesús Márquez Cortiñas</b>. Torres defendeu a figura de Lens, ofrecendo un dato definitorio: en 1941, en pleno apoxeo do réxime franquista, foi designado <i>Secretario do concello de Valdoviño,</i> posto imposible de desempeñar por unha persoa sobre a que o réxime tivese a mínima sospeita.</span></p><p style="line-height: 16px; margin-bottom: 0.1cm; margin-top: 0.1cm; text-align: left;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><span>Tras algunha outra intervención finalizou o acto coa entrega dos <i>premios de investigación Hume 2022</i> a </span><b>Miguel Ledo Roca</b> (1.º premio) e a <b>Enrique Tort Vazquez</b> (2.º premio). Todos os asistentes ao acto recibiron un exemplar da revista, impresa coa colaboración do concello e a deputación da Coruña.</span></p><p style="line-height: 16px; margin-bottom: 0.1cm; margin-top: 0.1cm; text-align: left;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><br /></span></p><p style="line-height: 16px; margin-bottom: 0.1cm; margin-top: 0.1cm; text-align: left;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;">------------------</span></p><p style="line-height: 16px; margin-bottom: 0.1cm; margin-top: 0.1cm; text-align: justify;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><br /></span></p><p style="line-height: 16px; margin-bottom: 0.1cm; margin-top: 0.1cm; text-align: justify;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><br /></span></p><p style="line-height: 16px; margin-bottom: 0.1cm; margin-top: 0.1cm; text-align: right;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><br /></span></p>Revista Ortegalhttp://www.blogger.com/profile/09947741796966403236noreply@blogger.com0tag:blogger.com,1999:blog-3184628147823870245.post-84230501356311962872023-07-05T05:12:00.005-07:002023-07-05T09:08:26.314-07:00BEA LUENGO: UNHA ARTISTA POLIFACÉTICA NAMORADA DO ORTEGAL. Autora do cartel do Festival Celta 2023<p></p><table cellpadding="0" cellspacing="0" class="tr-caption-container" style="float: left; margin-right: 1em; text-align: center;"><tbody><tr><td class="tr-caption" style="text-align: center;"><span style="text-align: left;"><div style="font-weight: bold; text-align: justify;"><b><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><br /></span></b></div><div style="text-align: justify;"><div class="separator" style="clear: both; font-family: georgia; text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEhiux1JfBR_sDv1miCMXg9sKQUknUCn9GlU_yD2JRZAG-lZRRNLzzpM9GkPNfo3QGjkL0qK74CqRZzHPuFSIiyFCfB4h6Zj6K4cPE_HiVPuzgWbffKFSeq9Pur-yZwqjQyIJqYrzhQB9tsRGwabFtiFrrm-w8uz3oAbddjRrmVGQlItAb89LixfydV7wSmc/s4160/bea%20luengo.jpg" style="clear: left; float: left; margin-bottom: 1em; margin-right: 1em;"><img border="0" data-original-height="4160" data-original-width="3120" height="320" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEhiux1JfBR_sDv1miCMXg9sKQUknUCn9GlU_yD2JRZAG-lZRRNLzzpM9GkPNfo3QGjkL0qK74CqRZzHPuFSIiyFCfB4h6Zj6K4cPE_HiVPuzgWbffKFSeq9Pur-yZwqjQyIJqYrzhQB9tsRGwabFtiFrrm-w8uz3oAbddjRrmVGQlItAb89LixfydV7wSmc/s320/bea%20luengo.jpg" width="240" /></a></div><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><b><div style="text-align: justify;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><b><br /></b></span></div><div style="text-align: justify;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><b><br /></b></span></div><div style="text-align: justify;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><b><br /></b></span></div><div style="text-align: justify;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><b><br /></b></span></div>Bea Luengo</b><span style="background-color: white;"><b> (Owîwaile)</b> é artista, deseñadora gráfica-editorial e profesora. Nace en </span><b>Madrid</b><span style="background-color: white;">, traballa en </span><b>Mañón</b><span style="background-color: white;"> e vive en </span><b>Ortigueira</b><span style="background-color: white;"> unindo educación e arte. </span></span></div><div style="text-align: justify;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><i>Graduada en Bellas Artes na UCM</i><span style="background-color: white;"> (Madrid, 2014), fixo unha estancia dun ano en </span><b>Francia</b><span style="background-color: white;"> na École Superieure d'Art de Clermont Métropole (Clermont-Ferrand). Fixo o </span><i>Máster de Fotografía e Proxectos Persoais en EFTI</i><span style="background-color: white;"> (Madrid, 2016) e o </span><i>Máster do Profesorado na USC</i><span style="background-color: white;"> (Santiago de Compostela, 2023).</span></span></div><div style="text-align: justify;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><span style="background-color: white;"><br /></span></span></div></span></td></tr></tbody></table><p></p><p align="JUSTIFY" style="background-color: white; line-height: 18.399999618530273px; margin-bottom: 0.1cm; margin-top: 0.1cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><br /></span></p><p align="JUSTIFY" style="background-color: white; line-height: 18.399999618530273px; margin-bottom: 0.1cm; margin-top: 0.1cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;">Ten participado en numerosas exposicións colectivas: “PhotoEspacioOculto”, Espacio Oculto Madrid (2014), “Librarte” (Burgos, 2018), “Hacia dónde mirar” (EFTI, 2016). Festivais PA-TA-TA (Granada, 2017), Feira do Livro de Fotografía de Lisboa (2017), FIEBRE, Dispara Xestión Cultural (A Estrada, 2017), Libros Mutantes, Feria del Libro de Madrid, París Photo, Arles, Biblioteca Nacional PHE “Mejores libros de fotografía del año” 2019, categoría nacional.</span></p><p align="JUSTIFY" style="background-color: white; line-height: 18.399999618530273px; margin-bottom: 0.1cm; margin-top: 0.1cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><br /></span></p><p align="JUSTIFY" style="background-color: white; line-height: 18.399999618530273px; margin-bottom: 0.1cm; margin-top: 0.1cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;">Foi finalista do premio “Landskrona Foto Dummy Award 2017”, Landskrona Foto Festival (Suecia) e gañadora do premio de publicación “Fotolibro < 40” (2018).</span></p><p align="JUSTIFY" style="line-height: 18.399999618530273px; margin-bottom: 0.1cm; margin-top: 0.1cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><span style="background-color: white;"><br /></span></span></p><p align="JUSTIFY" style="line-height: 18.399999618530273px; margin-bottom: 0.1cm; margin-top: 0.1cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><span style="background-color: white;">Publicou o libro </span><i style="background-color: white;">Archivo Arqueológico de la Arquitectura Encontrada </i><span style="background-color: white;">(ed. PHREE + CAM) presentado na librería “La Buena Vida” (Madrid, 2018), e </span><i style="background-color: white;">Atlas Ivlia</i><span style="background-color: white;"> (autoedición). E sobre todo, é a </span><b><span style="background-color: white;">autora do cartaz do </span><span style="background-color: #fcff01;">Festival Internacional do Mundo Celta de Ortigueira 2023</span></b><b style="background-color: #fcff01;">.</b></span></p><table cellpadding="0" cellspacing="0" class="tr-caption-container" style="float: right;"><tbody><tr><td style="text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEiIUs1wFapW96L5afzW-pfmN65h_L5vzJqXlG087RDZPWV4JnlSlylkHmQ0vDs-TzIqJJ7qtgQBvhR8zEoyguF4PpqfA0wcJJQnR05J9Hqw8HicPvEmqA2mSq-JeTI7xL31_5IsyMI0dx76O5KlrvM0KCEhI8dRBAnn2z5LpIge1MYqXI7ZcC568kh5Ray9/s1920/Cartel%20festival.jpeg" style="clear: right; margin-bottom: 1em; margin-left: auto; margin-right: auto;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><img border="0" data-original-height="1920" data-original-width="1080" height="400" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEiIUs1wFapW96L5afzW-pfmN65h_L5vzJqXlG087RDZPWV4JnlSlylkHmQ0vDs-TzIqJJ7qtgQBvhR8zEoyguF4PpqfA0wcJJQnR05J9Hqw8HicPvEmqA2mSq-JeTI7xL31_5IsyMI0dx76O5KlrvM0KCEhI8dRBAnn2z5LpIge1MYqXI7ZcC568kh5Ray9/w225-h400/Cartel%20festival.jpeg" width="225" /></span></a></td></tr><tr><td class="tr-caption" style="text-align: center;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;">Cartel do Festival<br />do Mundo Celta 2023,<br />obra de Bea Luengo<br /><br /></span></td></tr></tbody></table><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><br /><span style="text-align: left;">Con Bea falamos para coñecer mellor o seu xeito de <span> </span> expresarse e comunicarse a través da arte.</span></span><p></p><p align="JUSTIFY" style="line-height: 18.399999618530273px; margin: 0.1cm 0.4cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: large; text-align: -webkit-left;">—</span><i style="font-family: georgia; text-align: -webkit-left;">Fotografía, cerámica, poesía... Eres muy creativa. ¿Con qué arte te quedarías?</i></p><p align="JUSTIFY" style="line-height: 18.399999618530273px; margin-bottom: 0.1cm; margin-top: 0.1cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><span lang="es-ES">Me encanta el que haya varios medios artísticos<span> </span> relacionados y el hacer proyectos multidisciplinares,<span> </span> porque me permite experimentar, contar más allá. Para<span> </span> mí van unidas, sin separar un arte del otro, siendo algo<span> </span> abierto que escoges su forma según lo que quieres<span> </span> comunicar. Todo habla y según el mensaje, ayuda más<span> </span> una materia u otra, o varias que van dialogando.</span></span></p><p align="JUSTIFY" lang="es-ES" style="line-height: 18.399999618530273px; margin-bottom: 0.1cm; margin-top: 0.1cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><br /></span></p><p align="JUSTIFY" lang="es-ES" style="line-height: 18.399999618530273px; margin: 0.1cm 0.4cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><i>—¿Por qué escribes poesía?</i></span></p><p lang="es-ES" style="line-height: 18.399999618530273px; margin-bottom: 0.1cm; margin-top: 0.1cm; text-align: justify;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;">Es liberadora. Me permite soltar y encontrar un<span> </span> lenguaje más sutil, como una danza de palabras donde<span> </span> fluyes y puedes conectar. </span></p><p align="JUSTIFY" lang="es-ES" style="line-height: 18.399999618530273px; margin-bottom: 0.1cm; margin-top: 0.1cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><br /></span></p><p align="JUSTIFY" lang="es-ES" style="line-height: 18.399999618530273px; margin: 0.1cm 0.4cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><i>—¿Qué mirada proyectas en tu fotografía? </i></span></p><p lang="es-ES" style="line-height: 18.399999618530273px; margin: 0.1cm 0.4cm; text-align: justify;"><span style="font-size: medium;"><span style="font-family: georgia; text-align: left;"><span> </span>La fotografía tiene algo mágico para mí y es que al<span> </span> tiempo que escogemos un pequeño punto y creamos un mundo en una mirada no vista que se revela, parte de la realidad se queda impregnada y ha estado ahí físicamente, su luz. Fotografío para guardar esa magia sencilla que encuentras en lo pequeño del día a día y es extraordinario. Esa experiencia del momento, lo que siento e imagino, intento representarlo en la imagen.</span><span style="font-family: georgia; text-align: left;"> </span></span></p><p align="JUSTIFY" lang="es-ES" style="line-height: 18.399999618530273px; margin-bottom: 0.1cm; margin-right: 0.4cm; margin-top: 0.1cm;"></p><table cellpadding="0" cellspacing="0" class="tr-caption-container" style="float: left;"><tbody><tr><td style="text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEhHSXWDN8AcDIZw0XJMI95zMa8K2vJD1jAf9v6y6rG87waGiV9soLBJulCwi6rXC83AgYqfAmjMLTNskDCedv7VUo0l2jb0N5YNsTthxwpWSugUJGppDFbB3VCULC9mFZouOH2AG6mxBTdeK3MP0o4Y6pHQcprbUccfZLhlokQG9mzI5UeRjRRQxOvXkrdX/s2000/Son%20de%20sol.jpeg" style="clear: left; margin-bottom: 1em; margin-left: auto; margin-right: auto;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><img border="0" data-original-height="2000" data-original-width="1496" height="320" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEhHSXWDN8AcDIZw0XJMI95zMa8K2vJD1jAf9v6y6rG87waGiV9soLBJulCwi6rXC83AgYqfAmjMLTNskDCedv7VUo0l2jb0N5YNsTthxwpWSugUJGppDFbB3VCULC9mFZouOH2AG6mxBTdeK3MP0o4Y6pHQcprbUccfZLhlokQG9mzI5UeRjRRQxOvXkrdX/s320/Son%20de%20sol.jpeg" width="239" /></span></a></td></tr><tr><td class="tr-caption" style="text-align: center;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><i>Son de sol</i>,<br />creación de Bea Luengo<br /><br /></span></td></tr></tbody></table><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><br /><span><br /></span><i style="text-align: left;"> —¿Cual es tu proceso de creación?</i></span><p></p><p align="JUSTIFY" style="line-height: 18.399999618530273px; margin-bottom: 0.1cm; margin-right: 0.4cm; margin-top: 0.1cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><span lang="es-ES"><span> </span>Parto de procesos de mi vida, aprendo, me pregunto, siento, conversaciones y experiencias. De ahí me lleva a necesitar contarlo, comprenderlo de alguna manera, jugar descubriendo. El juego intuitivo. A veces he partido de querer pintar y disfrutar de mancharme con los colores, fluir con lo que va saliendo; o fotografío algo que me llama porque he imaginado algo. Después lo hago consciente. Miro qué símbolos han salido por azar, voy indagando en el proceso, experimentando y creando más allá. Esta parte me encanta. En esto soy muy científica, el arte y la ciencia para mí son lo mismo solo que en diferentes formas. Otras trabajo al revés. Imagino o se me ocurre algo a partir de lo que estoy viviendo que quiero contar de alguna manera y voy investigando con la forma de transmitirlo entre varios lenguajes. Soy de procesos creativos largos, de cocinar lento. </span></span></p><table cellpadding="0" cellspacing="0" class="tr-caption-container" style="float: right; margin-left: 1em; text-align: right;"><tbody><tr><td style="text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEiPqMRYsYlxtVSZIZ1GaAAHFtnFomtQ-AVdUSyAuPSJEW3StNa485l9CJjFE3_H1ZD3PP5B8bGRkrILA7nkQ8QoIoIJ0ezyuneh8Ri5KhDKWdvRKa8wxbc_Lj0Sgyi1cCZrlv-LE-MCsxepNvHbAC2RkXbQ7JtQEYA3vcFYjeYSe59FIhz8CdhFI7dGAhqw/s1600/Bea%20San%20Claudio.jpeg" style="clear: left; margin-bottom: 1em; margin-left: auto; margin-right: auto;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><img border="0" data-original-height="1600" data-original-width="1200" height="320" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEiPqMRYsYlxtVSZIZ1GaAAHFtnFomtQ-AVdUSyAuPSJEW3StNa485l9CJjFE3_H1ZD3PP5B8bGRkrILA7nkQ8QoIoIJ0ezyuneh8Ri5KhDKWdvRKa8wxbc_Lj0Sgyi1cCZrlv-LE-MCsxepNvHbAC2RkXbQ7JtQEYA3vcFYjeYSe59FIhz8CdhFI7dGAhqw/s320/Bea%20San%20Claudio.jpeg" width="240" /></span></a></td></tr><tr><td class="tr-caption" style="text-align: center;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;">Bea Luengo no Escolar<br />de San Claudio colocando<br />a súa exposición<br />(Foto: Luli Dopico)<br /><br /></span></td></tr></tbody></table><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><br /></span><p align="JUSTIFY" lang="es-ES" style="line-height: 18.399999618530273px; margin-bottom: 0.1cm; margin-right: 0.4cm; margin-top: 0.1cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><i><span> —</span>¿Cómo transforma el arte tu vida?</i></span></p><p align="JUSTIFY" lang="es-ES" style="line-height: 18.399999618530273px; margin-bottom: 0.1cm; margin-right: 0.4cm; margin-top: 0.1cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><span> </span>Me ayuda a vivir. Creo que todas las personas son artistas maravillosas y la creatividad nos enseña a resolver lo que viene más abierto y diverso. Para mí la función del arte es animar a todas las personas a compartir su mirada más personal, a vivir y ser como quieran libres con mucho amor y que todas aprendamos juntas viendo tantas maneras de vivir, que nos expandan.</span></p><p align="JUSTIFY" lang="es-ES" style="line-height: 18.399999618530273px; margin-bottom: 0.1cm; margin-right: 0.4cm; margin-top: 0.1cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><br /></span></p><p align="JUSTIFY" lang="es-ES" style="line-height: 18.399999618530273px; margin-bottom: 0.1cm; margin-right: 0.4cm; margin-top: 0.1cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><i><span> —</span>¿Tienes alguna influencia de otros artistas?</i></span></p><p align="JUSTIFY" style="line-height: 18.399999618530273px; margin-bottom: 0.1cm; margin-right: 0.4cm; margin-top: 0.1cm; text-indent: 0.99cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><span lang="es-ES">Sí, totalmente. ¡Hay tantas! <b>Las pintoras surrealistas</b> me abrieron un mundo simbólico (Leonora Carrington, Ángeles Santos, Remedios Varo y Joan Miró), junto a Marc Chagall. También la <b>ciencia</b>, me inspiro mucho en cosas que leo de física, química o botánica. En <b>fotografía</b> nombraría a Masao Yamamoto, Rinko Kawauchi, Juanan Requena y Óscar Molina entre muchas personas. Por otro lado, Julie Desprairies como coreógrafa me ayudó a liberarme viendo su manera de entender la danza. Y en escritura Chantal Maillard y Maartje Wortel. ¡Igual podría hacer una lista enorme!</span></span></p><p align="JUSTIFY" lang="es-ES" style="line-height: 18.399999618530273px; margin-bottom: 0.1cm; margin-right: 0.4cm; margin-top: 0.1cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><br /></span></p><p align="JUSTIFY" lang="es-ES" style="line-height: 18.399999618530273px; margin-bottom: 0.1cm; margin-right: 0.4cm; margin-top: 0.1cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><i><span> —</span>Háblanos del cartel del Festival do Mundo Celta. ¿En qué te inspiraste?</i></span></p><p align="JUSTIFY" style="line-height: 18.399999618530273px; margin-bottom: 0.1cm; margin-right: 0.4cm; margin-top: 0.1cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><span lang="es-ES">Me inspiré en cómo veo <b>Ortigueira</b>, el por qué me quedé en esta tierra de cuento. Al tiempo, es cierto que partí de símbolos que suelo utilizar en mis proyectos porque me fascinan y son importantes para mí. <i>Las estrellas, constelaciones y árboles, junto a la sensación de hogar, son elementos y significados que están en todos mis proyectos de alguna manera desde siempre</i>. En este caso, intenté llevarme este lenguaje y adaptarlo al festival, a lo que he vivido y compartido gracias a él. Encontrarle su propia forma y un mensaje íntimo personal.</span></span></p><p align="LEFT" style="line-height: 18.399999618530273px; margin-bottom: 0.1cm; margin-top: 0.1cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><br /></span></p><p align="LEFT" style="line-height: 18.399999618530273px; margin-bottom: 0.1cm; margin-top: 0.1cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;">----------------------------------------</span></p><p align="LEFT" style="line-height: 18.399999618530273px; margin-bottom: 0.1cm; margin-top: 0.1cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><br /></span></p><p align="LEFT" style="line-height: 18.399999618530273px; margin-bottom: 0.1cm; margin-top: 0.1cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><b>Texto</b>: <span lang="es-ES">Luli Dopico</span></span></p><p align="LEFT" style="line-height: 18.399999618530273px; margin-bottom: 0.1cm; margin-top: 0.1cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><span lang="es-ES"><b>Fotos</b>: </span></span><span style="font-family: georgia; font-size: large;">Luli Dopico</span></p><p align="LEFT" style="line-height: 18.399999618530273px; margin-bottom: 0.1cm; margin-top: 0.1cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><br /></span></p><p align="LEFT" style="line-height: 18.399999618530273px; margin-bottom: 0.1cm; margin-top: 0.1cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;">(Unha versión máis breve desta entrevista foi publicada no semanario <i>La Voz de Ortigueira</i> o 9.06.2023)</span></p><p align="LEFT" style="line-height: 18.399999618530273px; margin-bottom: 0.1cm; margin-top: 0.1cm;"><br /></p>Revista Ortegalhttp://www.blogger.com/profile/09947741796966403236noreply@blogger.com0tag:blogger.com,1999:blog-3184628147823870245.post-42186647944928837342023-05-16T11:23:00.004-07:002023-05-16T11:34:54.410-07:00Un libro suxerente: "Entre nós", de Carmen Fernández Santás e o devesano Emilio Castro Fustes<p> </p><div class="separator" style="clear: both; text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEih2iwWSTzbv8z1yrk_PfsMai0bvROeHa-qj20oWFW0pmwSaGqOmkLaJSjVoT__-avAk_-r8csx1wbcm8u3xgUI5NxP0Xy77aUf1tF-9Vz7IpAZW8zN2LBYuFjILe2361sChawh3Py_U2u9RdqWmKb9B5OTnFzGvT4yYotCwvMQg3HLXjyLiCDqvMZq5w/s714/Captura%20de%20pantalla%202023-05-16%20a%20las%2020.10.38.png" style="clear: left; float: left; margin-bottom: 1em; margin-right: 1em;"><img border="0" data-original-height="714" data-original-width="491" height="400" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEih2iwWSTzbv8z1yrk_PfsMai0bvROeHa-qj20oWFW0pmwSaGqOmkLaJSjVoT__-avAk_-r8csx1wbcm8u3xgUI5NxP0Xy77aUf1tF-9Vz7IpAZW8zN2LBYuFjILe2361sChawh3Py_U2u9RdqWmKb9B5OTnFzGvT4yYotCwvMQg3HLXjyLiCDqvMZq5w/w275-h400/Captura%20de%20pantalla%202023-05-16%20a%20las%2020.10.38.png" width="275" /></a></div><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><br /></span><p></p><p align="JUSTIFY" style="line-height: 18.399999618530273px; margin-bottom: 0.08cm; margin-top: 0.1cm; text-indent: 1.25cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><br /></span></p><p align="JUSTIFY" style="line-height: 18.399999618530273px; margin-bottom: 0.08cm; margin-top: 0.1cm; text-indent: 1.25cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><br /></span></p><p align="JUSTIFY" style="line-height: 18.399999618530273px; margin-bottom: 0.08cm; margin-top: 0.1cm; text-indent: 1.25cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;">Hoxe diríamos ‘a catro mans’, pero ata o século XIX os libros en coautoría se referían escritos “a dúas mans”, porque a xente usaba unha soa para escribir. Escribíase a man, e quero imaxinar que “<i>Entre nós</i>”, fermoso libro escrito por <b>Carmen Fernández Santás </b>e<b> Ramón Castro Fustes</b>, en coidada edición de <b>Xulio López Valcárcel</b>, foi escrito a dúas mans, unha por cada autor, manuscrito. Dicía <b>Ramón Loureiro</b> que escribir a man é tanto como debuxarse a sí mesmo, e “<i>Entre nós</i>” debúxanos un pouco a todos nós. </span></p><p align="JUSTIFY" style="line-height: 18.399999618530273px; margin-bottom: 0.08cm; margin-top: 0.1cm; text-indent: 1.25cm;"><span style="font-size: medium;"><span style="font-family: georgia; text-align: center; text-indent: 1.25cm;"><br /></span></span></p><p align="JUSTIFY" style="line-height: 18.399999618530273px; margin-bottom: 0.08cm; margin-top: 0.1cm; text-indent: 1.25cm;"><span style="font-size: medium;"><span style="font-family: georgia; text-align: center; text-indent: 1.25cm;">O libro xorde dunha proposta suxerente: a partires duns <i>haikus</i> de <b>Daniel Anido</b> e ilustracións de <b>Fran Muñiz</b>, cada autor escribirá un relato inspirado no poema. Polo tanto, non hai propiamente coautoría; cada autor escribe cadansúa narración, coa súa voz propia e diversa, seguindo en quenda o tema proposto.</span><span style="font-family: georgia; text-align: center; text-indent: 1.25cm;"> </span></span></p><div class="separator" style="clear: both; text-align: center;"><p align="JUSTIFY" style="line-height: 18.399999618530273px; margin-bottom: 0.08cm; margin-top: 0.1cm; text-indent: 1.25cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;">As voces son diferentes. O tono de <b>Carmen</b> é de conversa, ás veces acelerado, cun certo aceno docente que se escoa entre as citas literarias coas que adoita rematar cada relato. O tono de <b>Emilio</b> é de confidencia, máis calado e íntimo; tanto, que en ocasións escribe en terceira persoa relatos vividos en primeira. A diferenza de Carmen, Emilio non fala apenas do seu presente, pero despois de ler o libro remato coa donda sensación de recoñecerme mellor nos seus relatos, quen sabe se pola cercanía da paisaxe do Ortegal. </span></p><p align="JUSTIFY" style="line-height: 18.399999618530273px; margin-bottom: 0.08cm; margin-top: 0.1cm; text-indent: 1.25cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><br /></span></p><p align="JUSTIFY" style="line-height: 18.399999618530273px; margin-bottom: 0.08cm; margin-top: 0.1cm; text-indent: 1.25cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;">Con todo, por riba destas diferenzas, o libro acada unha sorprendente coherencia. Como anuncia no contralombo, son vías paralelas que sosteñen un camiño de ferro que avanza sólidamente sen se sair do rego. Tonos distintos pero ben harmónicos. Son historias diferentes pero é a mesma historia. Lembranzas do pasado: noites de mocedade, festas de aldea, recendos de pantrigo, a escola, tardes de cociña, noites de radio e Garda Civil, soños e arrepíos. Labirinto de emocións; e no centro do labirinto, sempre, a figura ubicua e mítica da nai. Relatos do “paraíso que se foi perdendo”. ¿Será así? </span></p><p align="JUSTIFY" style="line-height: 18.399999618530273px; margin-bottom: 0.08cm; margin-top: 0.1cm; text-indent: 1.25cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><br /></span></p><p align="JUSTIFY" style="line-height: 18.399999618530273px; margin-bottom: 0.08cm; margin-top: 0.1cm; text-indent: 1.25cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><a name="_GoBack"></a>Probablemente. Como decía <b>Schelling</b> e recordaba <b>Rof Carballo</b>, a nostalxia é o sentimento máis escuro (Dunkelste) e máis profundo (Tiefste) da natureza humana. Pero non atoparemos nestes relatos de nostalxia ningún xuizo moral, ningunha comparanza ética. Vemos pasar diante de nós homes doentes, esfameados, miserentos, almas de posguerra, pobres de solemnidade. O pasado que nos relatan foi moito pior que o presente. Pero aínda así conforma o noso paraíso perdido porque neste mundo de hoxe, tan inseguro e as veces incomprensible, nos recordos permanece indómita a identidade que nos conformou. Se a vida é un soño, no pasado atopamos o tanxible alicerce que terma de nós; o único que recoñecemos como real, o lugar onde somos nós mesmos. </span></p><p align="JUSTIFY" style="line-height: 18.399999618530273px; margin-bottom: 0.08cm; margin-top: 0.1cm; text-indent: 1.25cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;">E velaí como o debuxo manuscrito duns relatos enfiados a dúas mans nos aprenden de novo que, en realidade, as únicas cousas que temos son as que perdimos.</span></p><p align="JUSTIFY" style="line-height: 18.399999618530273px; margin-bottom: 0.08cm; margin-top: 0.1cm; text-indent: 1.25cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><br /></span></p><div style="text-align: right;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><span style="text-align: center; text-indent: 1.25cm;"><b>Carlos López-Keller Álvarez</b></span></span></div><div style="text-align: justify;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><span style="text-align: center; text-indent: 1.25cm;"><b><br /></b></span></span></div><div style="text-align: justify;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><span style="text-align: center; text-indent: 1.25cm;"><b>------------ </b></span></span></div><div style="text-align: justify;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><span style="text-align: center; text-indent: 1.25cm;"><b><br /></b></span></span></div><div style="text-align: justify;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><span style="text-align: center; text-indent: 1.25cm;"><div class="separator" style="clear: both; text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEjlaZn2vCNxJbTRoAPQGNZRtTC_qZgRbIcsn9GNoYfquHMn1EgNtFO1RAXTxCgdH7motbqe2yiX9Ugix8x8KebC1LXQhRgIGhg6aeM5e2dDmx07NogvO9lZd3myqH-lar1rMEAcH1YEQydoA-H6E2dYXeVdS3GwtVgOQYsmNfRIY_EVFuaw_E1f86o6nQ/s606/Captura%20de%20pantalla%202023-05-16%20a%20las%2020.30.07.png" style="clear: left; float: left; margin-bottom: 1em; margin-right: 1em;"><img border="0" data-original-height="606" data-original-width="414" height="200" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEjlaZn2vCNxJbTRoAPQGNZRtTC_qZgRbIcsn9GNoYfquHMn1EgNtFO1RAXTxCgdH7motbqe2yiX9Ugix8x8KebC1LXQhRgIGhg6aeM5e2dDmx07NogvO9lZd3myqH-lar1rMEAcH1YEQydoA-H6E2dYXeVdS3GwtVgOQYsmNfRIY_EVFuaw_E1f86o6nQ/w137-h200/Captura%20de%20pantalla%202023-05-16%20a%20las%2020.30.07.png" width="137" /></a></div><br /><b><br /></b></span></span></div><div style="text-align: justify;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><span style="text-align: center; text-indent: 1.25cm;"><b><br /></b></span></span></div><div style="text-align: justify;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><span style="text-align: center; text-indent: 1.25cm;"><b>Ver máis:</b></span></span></div><div style="text-align: justify;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><span style="text-align: center; text-indent: 1.25cm;">Reseña no blog de Terras do Ortegal do anterior libro de Emilio Castro<b>: <i><a href="http://revistaortegal.blogspot.com/2017/12/resena-de-o-campon-de-rodela.html">O campón de Rodela. Moradía de voces familiares</a>.</i></b></span></span></div><div style="text-align: justify;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><span style="text-align: center; text-indent: 1.25cm;"><b><i><br /></i></b></span></span></div><p></p></div><p><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><br /></span></p><div class="separator" style="clear: both; text-align: center;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><br /></span></div><br /><p></p>Revista Ortegalhttp://www.blogger.com/profile/09947741796966403236noreply@blogger.com0tag:blogger.com,1999:blog-3184628147823870245.post-31215262740221575662023-03-01T10:21:00.002-08:002023-03-01T11:29:58.098-08:00Presentación de "O carreiro", de Narciso Luaces, na SIR La Devesana<p><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"> </span></p><div class="separator" style="clear: both; text-align: center;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEiy74j3mZBkG0jWlUsFcT0X6yxzWNmgkrgB_HztQbhGBFN830BNeuEtsnLa6aXXHC3eGOfMSleZUh9M4d-mD3hsrY21u5tkAjuRiSmXZiZnlK12muBM-Kpcc16q56WpzIimfWTlg7QkmPv_d1AGgHS_J6qfmmlNKHj7bMGnKHOKr1WC8MXNHu5eX_v9sw/s1024/Devesana%201.jpeg" style="clear: left; float: left; margin-bottom: 1em; margin-right: 1em;"><img border="0" data-original-height="461" data-original-width="1024" height="180" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEiy74j3mZBkG0jWlUsFcT0X6yxzWNmgkrgB_HztQbhGBFN830BNeuEtsnLa6aXXHC3eGOfMSleZUh9M4d-mD3hsrY21u5tkAjuRiSmXZiZnlK12muBM-Kpcc16q56WpzIimfWTlg7QkmPv_d1AGgHS_J6qfmmlNKHj7bMGnKHOKr1WC8MXNHu5eX_v9sw/w400-h180/Devesana%201.jpeg" width="400" /></a></span></div><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><br /></span><p></p><p><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><b>Terras do Ortegal</b> ven de realizar a última homenaxe ó inesquecible <b>Narciso Luaces</b>, mais non a derradeira pois o inxente traballo deste home a prol de recuperar, gardar e compartir con todos os que quixeran acudir a el a nosa memoria histórica está reflectido nunha morea de libros, artigos, faladoiros e, coma non, no propio <i>Museo Etnográfico de Meixido</i>, peza visible e tanxible do seu traballo que implica que o seu estudo polo miúdo dea lugar a moitos máis recoñecementos.</span></p><p align="JUSTIFY" style="margin-bottom: 0cm;"></p><div class="separator" style="clear: both; text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEh7mBLTrey8AT83eIp-iDidFoZH7o0Y8UOfLhNTlmfZrkx7QvY0_vz_3qCHnEvhbyq7NFkcK8Cn21ZVHSkuL1t1nt4VvmqTl53cEyTSb5w-MvfOU5wVRTBPwITyEp54BhSZ2AWvpVqNQaINrGsnYb-MO_xdCtw3UH4zACETZAk7u-z4UhUdgGhC68x3Iw/s733/Captura%20de%20pantalla%202023-03-01%20a%20las%2019.17.47.png" style="clear: right; float: right; margin-bottom: 1em; margin-left: 1em;"><span style="color: black;"><img border="0" data-original-height="733" data-original-width="481" height="320" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEh7mBLTrey8AT83eIp-iDidFoZH7o0Y8UOfLhNTlmfZrkx7QvY0_vz_3qCHnEvhbyq7NFkcK8Cn21ZVHSkuL1t1nt4VvmqTl53cEyTSb5w-MvfOU5wVRTBPwITyEp54BhSZ2AWvpVqNQaINrGsnYb-MO_xdCtw3UH4zACETZAk7u-z4UhUdgGhC68x3Iw/s320/Captura%20de%20pantalla%202023-03-01%20a%20las%2019.17.47.png" width="210" /></span></a></div><span style="font-family: georgia; font-size: medium;">Nesta quenda lembramos a Narciso pola reedición da súa publicación <i>O carreiro. Memorias so Tío Santos </i>despois de facelo tamén nas pasadas semanas en <b>Ortigueira, As Pontes e Mañón</b>. Nela temos un resumo inigualable dunha época por el vivida ó través das pegadas que os contos do Tío Santos, amigo da súa familia, deixaba nun neno coma Narciso, cos ollos ben abertos e cunha curiosidade abraiante e receptiva a todo o que vía e escoitaba, un neno que xa daquela ventaba que o pasado é o alicerce do que agora somos, ou coma dicía Ortega: estamos feitos de Historia. Nesta ocasión, amais, o libro presentouse nun lugar ben relacionado coa publicación pois o seu autor, Narciso sempre levaba presente este lugar, a <b>Sociedade de Instrución e Recreo La Devesana</b>, e da cal amais o protagonista, o Tío Santos, chegou a ser un dos socios fundadores.</span><p></p><p align="JUSTIFY" style="margin-bottom: 0cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: large; text-align: left;">E na mesa tamén uns participantes de luxo coma é o caso do propio fillo de Narciso, </span><b style="font-family: georgia; text-align: left;">Luis Luaces</b><span style="font-family: georgia; font-size: large; text-align: left;">, alma vivinte e protectora do legado do seu pai, e sabedor de que Narciso segue entre nós, que o único xeito dun adeus definitivo é a perda do tesouro que foi amoreando ó longo da súa vida, e </span><b style="font-family: georgia; text-align: left;">Emilio Castro</b><span style="font-family: georgia; font-size: large; text-align: left;">, presidente da sociedade acolledora do evento e tamén dalgún xeito protagonista do libro pois polas súa veas corre o sangue do protagonista por ser neto do mesmo </span><b style="font-family: georgia; text-align: left;">Tío Santos</b><span style="font-family: georgia; font-size: large; text-align: left;">.</span></p><p align="JUSTIFY" style="margin-bottom: 0cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"></span></p><div class="separator" style="clear: both; text-align: center;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEj0_yeECau00QfAg8T8y89tCXbD9JoiSkpOynG-LUGwEQ6NMd3qh3xLzCq1j8anoa5u-WhRegTA5ktdstzc-WAlMTvlnvdUPDtiEoy152Uc0V68t9ocnbMNUfD4EUmDdrHYMbh4KdcFrBuYb37qAj7QdSunmP5bnr8C91Z-7Ehn_cgzoKc7ikMYYkmM9w/s1024/DEV%202.jpeg" style="clear: left; float: left; margin-bottom: 1em; margin-right: 1em;"><img border="0" data-original-height="461" data-original-width="1024" height="144" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEj0_yeECau00QfAg8T8y89tCXbD9JoiSkpOynG-LUGwEQ6NMd3qh3xLzCq1j8anoa5u-WhRegTA5ktdstzc-WAlMTvlnvdUPDtiEoy152Uc0V68t9ocnbMNUfD4EUmDdrHYMbh4KdcFrBuYb37qAj7QdSunmP5bnr8C91Z-7Ehn_cgzoKc7ikMYYkmM9w/s320/DEV%202.jpeg" width="320" /></a></span></div><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><br /><b><br /></b></span><p></p><p align="JUSTIFY" style="margin-bottom: 0cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><b>Luis Luaces</b>, amais de agradecer a aqueles que fixeron que esta nova edición saíra do prelo, non dubidou en afirmar que o libro axuda tanto coma o museo de <b>Meixido</b> a manter os recordos de todo aquilo que seu pai foi amoreando nos seus últimos anos. <b>Emilio Castro</b>, na súa intervención, votou man da súa profesión de mestre e pedagogo para facer unha análise do libro e nos dicir que nel temos un resumo exemplar de todos os temas que se poidan tocar coma é o relacionado coa emigración, os mestres, as familias, os oficios varios, a nosa historia, as feiras, a <i>Santa Compaña</i>, os léxicos xa desaparecidos e esquecidos, e ata o submarino que visitou <b>O Barqueiro</b> durante a <i>Segunda Guerra Mundial</i>; non dubidou en afirmar que Narciso atopou na figura do seu avó Santos, labrego, carreiro e construtor, un home que lle deu moito xogo para tocar todos estes temas que rebulían na súa prodixiosa mente.</span></p><p align="JUSTIFY" style="margin-bottom: 0cm;"></p><div class="separator" style="clear: both; text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEjmx5PhTRywaudtvChNXwCX6FVFUT5xCdiyuPetn4lJq1w6SYOfT5Yh928aLBZQ_A6H_UQbRZk7pxa4L6ERKQ9K_NBOXjy_g-pOyKCatucYG7jF5nhWjnXOpvMWWQhzjbmTVY7TXIjBwwQi8B96adPi0efXHBbEcDwRQhruT0iJhXZBQaBiGFVvHyx0pQ/s1024/DEV%203.jpeg" style="clear: right; float: right; margin-bottom: 1em; margin-left: 1em;"><span style="color: black;"><img border="0" data-original-height="461" data-original-width="1024" height="144" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEjmx5PhTRywaudtvChNXwCX6FVFUT5xCdiyuPetn4lJq1w6SYOfT5Yh928aLBZQ_A6H_UQbRZk7pxa4L6ERKQ9K_NBOXjy_g-pOyKCatucYG7jF5nhWjnXOpvMWWQhzjbmTVY7TXIjBwwQi8B96adPi0efXHBbEcDwRQhruT0iJhXZBQaBiGFVvHyx0pQ/s320/DEV%203.jpeg" width="320" /></span></a></div><p></p><p align="JUSTIFY" style="margin-bottom: 0.21cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;">Narciso, que sabía de moitas cousas, tamén era sabedor da fraxilidade da nosa memoria, por iso non dubidou en deixarnos moitos escritos e moitas reflexións que no caso do noso amigo, verdadeiro e inesquecible amigo é aínda máis de agradecer polo esforzo que supuxo ó vir dun home autodidacta. E neste libro <i>O carreiro. Memorias do tío Santos </i>fala diso cando no seu limiar di, ás claras, que «soamente pretendo narrar feitos que aconteceron ó longo da vida dun home que viviu entre os anos 1870 e 1951, sendo consciente de que dentro de poucos anos ninguén os poderá contar».<b></b></span></p><p align="JUSTIFY" style="margin-bottom: 0.21cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;">Desde <b>Terras do Ortegal</b> agardamos que estas homenaxes a Narciso, necesarias e sempre insuficientes, poidan servir para espertar a conciencia daqueles que teñen nas súas mans a continuidade da xoia que representa o traballo de Narciso; estamos a falar de xente que sabemos se move tan só polos réditos a corto prazo, mais teñen que saber que non loitar para que o noso pasado permaneza é perder a nosa esencia da que eles, queiran ou non, tamén forman parte. Se se pon o peche a un edificio pódese facer outro, incluso á súa imaxe e semellanza, mais a nosa historia non se pode pechar, nin tan só ignorar, pois é varrernos do mapa xa que a historia é única e non se pode repetir, nin os réditos acadados sairían a relucir.</span></p><p align="JUSTIFY" style="margin-bottom: 0.21cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;">----------------------</span></p><p align="JUSTIFY" style="margin-bottom: 0.21cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><a name="_GoBack"></a><b>Texto</b>: Manel Bouzamayor</span></p><p align="JUSTIFY" style="margin-bottom: 0.21cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><b>Fotos</b>: SIR La Devesana</span></p><p align="JUSTIFY" style="margin-bottom: 0cm;"><br /></p>Revista Ortegalhttp://www.blogger.com/profile/09947741796966403236noreply@blogger.com0tag:blogger.com,1999:blog-3184628147823870245.post-599191335281264622023-01-24T11:31:00.010-08:002023-01-26T03:42:33.054-08:00Terras do Ortegal apoia a declaración do 9 de marzo como Día do Naturalismo Gallego<p> <a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEgMr9BXqD03BeoF14u0auzJpdwi28-QBJKp_HB3ALz1W6hGl87LbbE92a2w-atgD9_BQJ1c5L674pzWZw0rOCjDaFmUxDXG5uBvyuJWFBaVIysuOdnriFCDPdxcFbnw23paUnJoq6LEnfdtpnqgZQhsYeW6tUlxu1RbTv5DmscKN5bI-O12k081Xi8YmA/s602/Captura%20de%20pantalla%202023-01-24%20a%20las%2019.55.52.png" style="clear: left; display: inline; margin-bottom: 1em; margin-right: 1em; text-align: center;"><img border="0" data-original-height="281" data-original-width="602" height="211" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEgMr9BXqD03BeoF14u0auzJpdwi28-QBJKp_HB3ALz1W6hGl87LbbE92a2w-atgD9_BQJ1c5L674pzWZw0rOCjDaFmUxDXG5uBvyuJWFBaVIysuOdnriFCDPdxcFbnw23paUnJoq6LEnfdtpnqgZQhsYeW6tUlxu1RbTv5DmscKN5bI-O12k081Xi8YmA/w400-h211/Captura%20de%20pantalla%202023-01-24%20a%20las%2019.55.52.png" width="400" /></a></p><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><span>O naturalista cedeirés <b>Rafael López Loureiro, </b></span><span>estudoso da obra de freí Martiño Sarmiento, propuxo, o pasado mes de novembro de 2022 nunha xornada de estudo sobre o insigne erudito pontevedrés celebrada na sede compostelán do </span><span><i>Consello da Cultura Galega</i><span> a de</span></span><span>claración do </span><b style="background-color: #fcff01;">9 de marzo como Día do Naturalismo Galego</b><span>.</span></span><div><div style="text-align: justify;"><span style="font-size: medium;"><span style="font-family: georgia;"><span>A proposta foi feita nese <i>S</i></span><span style="background-color: white; text-align: justify;"><span style="caret-color: rgb(246, 249, 252);"><i>imposio Martín Sarmiento</i> que tiña como objetivo </span></span><span style="background-color: white; caret-color: rgb(246, 249, 252); text-align: justify;">a presentación da edición da </span><span style="caret-color: rgb(246, 249, 252);">Obra de 660 pregos <i>De Historia Natural e de todo género de erudición, </i></span><span style="background-color: white; caret-color: rgb(246, 249, 252);">ao que foi invitado Rafael. E f</span></span><span style="font-family: georgia; text-align: left;">íxoa</span><span style="font-family: georgia; text-align: left;"> atendendo aos méritos de ser o beneditino o primeiro estudoso da natureza con carácter xeral en Galicia e posiblemente en España, a pesar de que ten unha obra pouco coñecida pois non foi editada en vida do benedictino e apenas ata os nosos días.</span></span></div><div><span style="font-family: georgia; font-size: medium;">A difusión en Ortigueira desea iniciativa fíxoa o pasado 20 de xaneiro, venres, no Teatro de Beneficencia nunha charla (véxase cartel) organizada polo <b>Clube de Lectura de Ortigueira </b>co apoio da asociación <b>Galioart</b>.</span></div><div><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><br /></span></div><div><div class="separator" style="clear: both; text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEjy6hKYPBQH_wuUpv7Pn3wckWt_yfHZpagR-AYelymShkD-9Nfki-_I0T1EfjR2XrVknPeGoJD2TsQx6lCroWiU-bm1dQx-H4L7I2ccNAbnJOtcqKbJB92z5rG6hLqjOeDfmj56lfk2LxfYZwE58iGTvzO-CF6lVzuziJyRfkIiro8775t5k9WxlPDwZA/s604/Captura%20de%20pantalla%202023-01-26%20a%20las%2011.26.38.png" style="clear: right; float: right; margin-bottom: 1em; margin-left: 1em;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><br /></span></a><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEjy6hKYPBQH_wuUpv7Pn3wckWt_yfHZpagR-AYelymShkD-9Nfki-_I0T1EfjR2XrVknPeGoJD2TsQx6lCroWiU-bm1dQx-H4L7I2ccNAbnJOtcqKbJB92z5rG6hLqjOeDfmj56lfk2LxfYZwE58iGTvzO-CF6lVzuziJyRfkIiro8775t5k9WxlPDwZA/s604/Captura%20de%20pantalla%202023-01-26%20a%20las%2011.26.38.png" style="clear: right; float: right; margin-bottom: 1em; margin-left: 1em;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><img border="0" data-original-height="604" data-original-width="425" height="320" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEjy6hKYPBQH_wuUpv7Pn3wckWt_yfHZpagR-AYelymShkD-9Nfki-_I0T1EfjR2XrVknPeGoJD2TsQx6lCroWiU-bm1dQx-H4L7I2ccNAbnJOtcqKbJB92z5rG6hLqjOeDfmj56lfk2LxfYZwE58iGTvzO-CF6lVzuziJyRfkIiro8775t5k9WxlPDwZA/s320/Captura%20de%20pantalla%202023-01-26%20a%20las%2011.26.38.png" width="225" /></span></a></div></div><div><span style="font-family: georgia; font-size: medium;">Rafael é o mantedor don interesantísimo blogue, titulado "<a href="https://costaartabra.blogspot.com">Ao noroeste do Noroeste</a>" onde nos regala frecuentemente con reflexións e divulgación sobre animaliños e prantas da Natureza, ilustradas con magníficas fotografías da súa propia autoría, pois é un excelente fotógrafo. </span></div><div><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><br /></span></div><div><span style="font-family: georgia; font-size: medium;">Na última entrada vai dando contra das adhesión á súa proposta, entre elas a da <i>Real Academia Galega</i>. A elas virá a sumarse, agora, a de Terras do Ortegal:</span></div><div><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><b>Terras do Ortegal</b>, na reunión celebrada pola sua directiva o pasado 19 de xaneiro de 2023 acordou apoiar a iniciativa.</span></div><div><span style="font-family: georgia; font-size: medium;">Aquí está o texto da resolución aprobada:</span></div><div><p align="JUSTIFY" style="margin-bottom: 0.21cm;"><span style="color: black;"><span><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><i><span lang="es-ES"><b><span> <span> </span></span><span>Terras do Ortegal</span></b></span><span lang="es-ES">, asociación que defende a Cultura e o Patrimonio na </span></i></span></span></span><i><span style="font-family: georgia; font-size: medium;">comarca do Orteg</span><span style="font-family: helvetica; font-size: medium;">al,</span></i></p><ol><p align="JUSTIFY" style="margin-bottom: 0.21cm;"><span style="color: black;"><span><span style="font-family: helvetica; font-size: medium;"><i><span lang="es-ES">1. Vista a proposta realizada por </span><span lang="es-ES"><b>Rafael López Loureiro</b></span><span lang="es-ES">, naturalista e estudoso da obra de frei Martiño Sarmiento, de declarar o día 9 de marzo, data de nacemento deste insigne erudito galego do século XVIII, como </span><span lang="es-ES"><b>Día do Naturalismo Galego</b></span><span lang="es-ES">.</span></i></span></span></span></p><p align="JUSTIFY" style="margin-bottom: 0.21cm;"><span style="color: black;"><span><span style="font-size: medium;"><span lang="es-ES" style="font-family: helvetica;"><i>2. Visto o interese que pode ter dita declaración, para Galicia en xeral e para a comarca do Ortegal en particular, no impulso e protección do medio <br />ambiente.</i></span></span></span></span></p></ol><p align="JUSTIFY" style="margin-bottom: 0.21cm;"><span style="color: black;"><span><span style="font-family: helvetica; font-size: medium;"><i><span lang="es-ES"><span> </span>Decide </span><span lang="es-ES"><b>manifestar o seu apoio </b></span><span lang="es-ES">a esta proposta.</span></i></span></span></span></p><p align="JUSTIFY" lang="es-ES" style="margin-bottom: 0.21cm;"><span style="color: black;"><span><span style="font-family: helvetica; font-size: medium;"><i><span> </span>Ortigueira, 19.01.2023</i></span></span></span></p><p align="JUSTIFY" style="margin-bottom: 0.21cm;"><span style="color: black;"><span><span style="font-family: helvetica; font-size: medium;"><i><span lang="es-ES"><span> </span>Asdo.: </span><span lang="es-ES"><b>Manel Bouzamayor</b></span></i></span></span></span></p><p align="JUSTIFY" style="margin-bottom: 0.21cm;"><i><span style="color: black;"><span style="font-family: georgia;"><span style="font-size: medium;"><span lang="es-ES"><b></b></span><span lang="es-ES"> <span> <span> </span></span>Pr</span><span lang="es-ES">esidente de Terras do </span></span></span></span></i><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><i>Ortegal.</i></span></p><p align="JUSTIFY" style="margin-bottom: 0.21cm;"><span style="color: black;"><span style="font-family: georgia;"><span style="font-size: medium;"><span lang="es-ES"><br /></span></span></span></span></p></div><div><p align="JUSTIFY" style="line-height: 18.399999618530273px; margin-bottom: 0.1cm; margin-left: 1.54cm; margin-right: 1.82cm;"><br /></p><p align="JUSTIFY" lang="es-ES" style="line-height: 18.399999618530273px; margin-bottom: 0.1cm; margin-left: 1.54cm; margin-right: 1.82cm;"><br /></p></div><div><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><br /></span></div></div>Revista Ortegalhttp://www.blogger.com/profile/09947741796966403236noreply@blogger.com0tag:blogger.com,1999:blog-3184628147823870245.post-51802342149196859272023-01-09T10:19:00.012-08:002023-01-23T10:38:22.867-08:00“Xeografía local”, unha nova revista cultural en Cedeira<p style="text-align: justify;"></p><div class="separator" style="clear: both; text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEjplav9UTdwWyTjBN5sLn6KpMbj9U3QkH8AcpGXRSpn2XvnDS847JjlMa9flqhU3LTB0-4sFi1BpJqi-GnQb9dQEWraVsUFgkrwUr3MX6hXQQR9DqIr3P_fqylLRl6589qR-rHLpby4JxgQh7FGYMOIgFVFiVJahFcEpjthMmUDcUsu3hPZJvMv0b5MJQ/s1023/Xeografi%CC%81a%20Local.jpg" style="clear: left; float: left; margin-bottom: 1em; margin-right: 1em;"><img border="0" data-original-height="1023" data-original-width="813" height="320" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEjplav9UTdwWyTjBN5sLn6KpMbj9U3QkH8AcpGXRSpn2XvnDS847JjlMa9flqhU3LTB0-4sFi1BpJqi-GnQb9dQEWraVsUFgkrwUr3MX6hXQQR9DqIr3P_fqylLRl6589qR-rHLpby4JxgQh7FGYMOIgFVFiVJahFcEpjthMmUDcUsu3hPZJvMv0b5MJQ/s320/Xeografi%CC%81a%20Local.jpg" width="254" /></a></div><br /> <p></p><p style="text-align: justify;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;">“<b>Xeografía local”, unha nova revista cultural en Cedeira</b></span></p><p style="line-height: 18.399999618530273px; margin-bottom: 0.1cm; margin-top: 0.1cm; text-align: justify;"><span style="font-size: medium;"><span style="font-family: georgia;">Saudamos con agarimo a aparición dunha nova revista no <b>Ortegal</b> dedicada ao mundo da Cultura, e declarada como «sen publicidade, educativa, independente e libre», e que tratará temas de «historia, bioloxía, patrimonio, biografías, mar, rural...». Trátase de </span><i style="background-color: #fcff01; font-family: georgia;"><b>Xeografía local</b></i><span style="font-family: georgia;">, </span><span style="font-family: georgia;">unha revista nacida</span><span style="font-family: georgia;"> en Cedeira no ámbito de proyectos Voz Natura da <b>AMPA O Beco</b> nos que colaboraba o </span></span><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><b>IES Punta Candieira</b>. <span>Neles cooperaba </span><b>Diego Rodríguez Piñón</b><span>, traballador social do concello de <b>Cerdido</b> e que dirixe a revista e asina o Limiar de presentación; porén, a entidade editora é a <b>Sociedade Cultural, Deportiva e Recreativa Remo Revolución</b>, a quen felicitamos por esta iniciativa, na que tamén parece colaborar o colectivo sociocultural <b>Rampla</b>.</span></span></p><p style="line-height: 18.399999618530273px; margin-bottom: 0.1cm; margin-top: 0.1cm; text-align: justify;"><span style="font-size: medium;"><span style="font-family: georgia; text-align: left;">O primeiro número apareceu xa hai meses; leva como data de aparición a de “Primavera de 2022”, o que parece anunciar unha frecuencia semestral ou cuatrimestral, </span><span style="font-family: georgia; text-align: left;">se ben so moi recentemente, no pasado Nadal, acaba de saír o <b>número 2</b>, un dato, o número, que extrañamente non aparece na portada, algo que habería que corrixir para una mellor información dos lectores. O número 1 ten 89 páxinas e componse de seis artigos, se ben conta cunha folla dedicada á poesía que pode interpretarse como un epílogo a un dos artigos. Ademáis diso dedica catro páxinas a un fotógrafo invitado, que neste número é </span><b style="font-family: georgia; text-align: left;">Nes Pernas Villadóniga</b><span style="font-family: georgia; text-align: left;">, que amosa neste número varias creacións.</span></span></p><p style="line-height: 18.399999618530273px; margin-bottom: 0.1cm; margin-top: 0.1cm; text-align: justify;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><br /></span></p><p style="line-height: 18.399999618530273px; margin-bottom: 0.1cm; margin-top: 0.1cm; text-align: justify;"><b><span style="font-family: georgia; font-size: medium;">Artigos de variada temática con autores expertos</span></b></p><p style="line-height: 18.399999618530273px; margin-bottom: 0.1cm; margin-top: 0.1cm; text-align: justify;"><span style="font-size: medium;"><span style="font-family: georgia;">O número 1 da revista, por certo, de</span><span style="font-family: georgia;"><span style="text-align: left;"> título pouco expresivo na nosa opinión, presenta</span></span></span><span style="font-family: georgia; font-size: large;"> seis artigos (catro en galego e dous en español) que </span><span style="font-size: medium;"><span style="font-family: georgia;">tratan temas como a Historia (O naufraxio do </span><i><span style="font-family: georgia;">Manchester</span></i><span style="font-family: georgia;">, de </span><b style="font-family: georgia;">Alicia Freire</b><span style="font-family: georgia;">, El puente medieval de Cedeira, de </span><b style="font-family: georgia;">Maru Prieto</b><span style="font-family: georgia;"> e As murallas de Cedeira, dos alumnos do </span><b style="font-family: georgia;">CEIP Nicolás del Río</b><span style="font-family: georgia;">), a Arqueoloxía (Escavacións no Castro do Sarridal, de </span><b style="font-family: georgia;">Emilio Ramil</b><span style="font-family: georgia;">), a Xeoloxía (Xeoparque de Cabo Ortegal, de </span><b style="font-family: georgia;">Francisco Canosa</b><span style="font-family: georgia;">) e un de Natureza (Alfombras de flores ametistas, de </span><b style="font-family: georgia;">Rafael López Loureiro</b><span style="font-family: georgia;">)</span><span style="font-family: georgia;">. Os autores, como vemos, son persoas con experiencia na divulgación nas súas áreas de especialización, e varios deles xa nos teñen ofrecido traballos na revista </span><i style="font-family: georgia;">Terras do Ortegal</i><span style="font-family: georgia;">, como Emilio Ramil, Maru Prieto ou Rafael López Loureiro, polo que leremos os seus </span></span><span style="font-family: georgia; font-size: medium;">traballos con verdadero interese.</span></p><p style="line-height: 18.399999618530273px; margin-bottom: 0.1cm; margin-top: 0.1cm; text-align: justify;"></p><div class="separator" style="clear: both; text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEgGuxZyMWhp0zMVbs2H54gQrx8VgePNbQRUMltICOVYGxkdpDOFSLFyrRoHLN5yKX8iNhWJ8usgxzUZhi9Q6HVB0BHbOpcmMyOXlBa9V6OVVmKQbR-vlJf2uqMW5IPB-IbUfajp-sAYuRCkEcsb59dt6N6UsGjkb0Prm4d5jBG5MwHdomYqtghJhxJA8A/s1600/Alfombrasssss.jpg" style="clear: right; float: right; margin-bottom: 1em; margin-left: 1em;"><img border="0" data-original-height="817" data-original-width="1600" height="163" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEgGuxZyMWhp0zMVbs2H54gQrx8VgePNbQRUMltICOVYGxkdpDOFSLFyrRoHLN5yKX8iNhWJ8usgxzUZhi9Q6HVB0BHbOpcmMyOXlBa9V6OVVmKQbR-vlJf2uqMW5IPB-IbUfajp-sAYuRCkEcsb59dt6N6UsGjkb0Prm4d5jBG5MwHdomYqtghJhxJA8A/s320/Alfombrasssss.jpg" width="320" /></a></div><br /><p></p><p style="line-height: 18.399999618530273px; margin-bottom: 0.1cm; margin-top: 0.1cm; text-align: justify;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;">Empezando por este último, Rafael dedica o seu artigo, "Alfombras de flores ametistas", que está ilustrado con fermosas fotografías do propio autor, coa prosa rica, case poética, que o caracteriza, unha vez máis a <b>frei Martiño Sarmiento,</b> obxecto de estudo del desde hai tempo; dixemos que trata de Natureza, pero en realidade abrangue a Historia e a Lingüística, pois ao fío da visita que fixo o venerable frei ao <b>Santuario de Teixido</b> en 1755, no marco da súa viaxe a pe por <b>Galicia</b>, escolle varias voces (allica, castaños mansos, toxos monstruosos, herba empreñadeira e teixo) usadas polo erudito do XVIII e vainos explicando o que significan, ampliando o seu foco a temas conexos.</span></p><p style="line-height: 18.399999618530273px; margin-bottom: 0.1cm; margin-top: 0.1cm; text-align: justify;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;">Así, cóntanos como o nome “Herba de namorar” da planta <i>Armeria maritima</i> non é máis que un eufemismo actual da <i>herba empreñadeira </i>caracterizada por Sarmiento. Ou relátanos -por máis que sexa de maneira disimulada nunha nota a pe de páxina -a fermosa iniciativa levada a cabo por <b>Pepe Riola</b>, exxardineiro municipal de <b>Cariño</b>, dunha pequena plantación de teixos, proposta imitada polo propio Rafael coa colaboración da comunidade educativa do instituto cedeirés.</span></p><p style="line-height: 18.399999618530273px; margin-bottom: 0.1cm; margin-top: 0.1cm; text-align: justify;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><br /></span></p><p style="line-height: 18.399999618530273px; margin-bottom: 0.1cm; margin-top: 0.1cm; text-align: justify;"></p><div class="separator" style="clear: both; text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEi8lChmlAtrhw_p6CkKfK93QTrYWOeCJhioS1koNzbzs5e9KoRJMktZN9mEic8HIOzor5p9M6Wv20uTfySel2n5nEbN2VYoJLATpqJuIXQZQHEtiwgHPrVa6vl8vt0jOkZfInJ_3Q6SIfM1lLTvluPpcEYQYDa8nIWfNoVkpzd9SSq_XblkHJYf8SwY_w/s1600/Cabo.jpeg" style="clear: left; float: left; margin-bottom: 1em; margin-right: 1em;"><img border="0" data-original-height="533" data-original-width="1600" height="107" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEi8lChmlAtrhw_p6CkKfK93QTrYWOeCJhioS1koNzbzs5e9KoRJMktZN9mEic8HIOzor5p9M6Wv20uTfySel2n5nEbN2VYoJLATpqJuIXQZQHEtiwgHPrVa6vl8vt0jOkZfInJ_3Q6SIfM1lLTvluPpcEYQYDa8nIWfNoVkpzd9SSq_XblkHJYf8SwY_w/s320/Cabo.jpeg" width="320" /></a></div><br /><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><br /></span><p></p><p style="line-height: 18.399999618530273px; margin-bottom: 0.1cm; margin-top: 0.1cm; text-align: justify;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;">Dos demáis artigos, destacamos o de Francisco Canosa sobre o <i>Proxecto de xeoparque de Cabo Ortegal</i>, que dacordo coas noticias recentemente divulgadas no ámbito da Unesco, vai deixar de ser un proxecto para pasar a ser unha realidade viva en datas próximas; e o de Maru Prieto, dedicado á ponte medieval de Cedeira, onde con trazo firme reconstrúe a historia desta construcción medieval que chegou ata o século XIX; ou o de Emilio Ramil dedicado ao Castro de Sarridal, un exemplo de intervención arqueolóxica no ámbito local que aplaudimos.</span></p><p style="line-height: 18.399999618530273px; margin-bottom: 0.1cm; margin-top: 0.1cm; text-align: justify;"></p><div class="separator" style="clear: both; text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEhIavqtCvYsFJqX9xF7VcFhETGj8yFHZ1l04fg1ZvDVWQFpg8y9ivFahkGEPR_0z3DcxHWdhVbiWmakCDxYihw30vOsvlL0jiZYvdZmQn0L0u2gQY5ogkcBw4NynoWQAtm7nmCLc_BZFy62ZynWRkZ_1QL6SsuKpTNL13pDkeN8XDHS1UsfpPVBwnYnnw/s1600/Ponte.jpeg" style="clear: right; float: right; margin-bottom: 1em; margin-left: 1em;"><img border="0" data-original-height="992" data-original-width="1600" height="198" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEhIavqtCvYsFJqX9xF7VcFhETGj8yFHZ1l04fg1ZvDVWQFpg8y9ivFahkGEPR_0z3DcxHWdhVbiWmakCDxYihw30vOsvlL0jiZYvdZmQn0L0u2gQY5ogkcBw4NynoWQAtm7nmCLc_BZFy62ZynWRkZ_1QL6SsuKpTNL13pDkeN8XDHS1UsfpPVBwnYnnw/s320/Ponte.jpeg" width="320" /></a></div><p></p><p style="line-height: 18.399999618530273px; margin-bottom: 0.1cm; margin-top: 0.1cm; text-align: justify;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><br /></span></p><p style="line-height: 18.399999618530273px; margin-bottom: 0.1cm; margin-top: 0.1cm; text-align: justify;"><b><span style="font-family: georgia; font-size: medium;">Formato e maquetación</span></b></p><p style="line-height: 18.399999618530273px; margin-bottom: 0.1cm; margin-top: 0.1cm; text-align: justify;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;">A revista, de amplo formato, 26 x 19,5 cm, está impresa por gráficas Lar, de <b>Viveiro</b>, e conta cunha maquetación algo curiosa, pois comparte páxinas co texto a unha columna e outras a dúas, incluso nun mesmo artigo; o apartado gráfico, con abundantes ilustracións e unha letra grande fai que sexa unha revista de agradable lectura.</span></p><p style="line-height: 18.399999618530273px; margin-bottom: 0.1cm; margin-top: 0.1cm; text-align: justify;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;">Non conta con apoios públicos declarados, polo que require unha achega anual de 30 € para a suscrición anual de varios números (non precisados) e doutras publicacións anexas, se ben a revista pode mercarse tamén nas librarías de Cedeira. Os que facemos <b>Terras do Ortegal</b> sabemos da dificultade de poñer en marcha este tipo de publicacións, e sobre todo de mantelas no tempo, mellorando a calidade número a número, polo que felicitamos aos promotores, a disposición de quen nos poñemos por se lles fose de utilidade a nosa colaboración e experiencia.</span></p><p style="line-height: 18.399999618530273px; margin-bottom: 0.1cm; margin-top: 0.1cm; text-align: justify;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><br /></span></p><p style="line-height: 18.399999618530273px; margin-bottom: 0.1cm; margin-top: 0.1cm; text-align: justify;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;">------------ </span></p><p style="line-height: 18.399999618530273px; margin-bottom: 0.1cm; margin-top: 0.1cm; text-align: justify;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><b>Texto</b>: Xosé María Torres</span></p><p style="line-height: 18.399999618530273px; margin-bottom: 0.1cm; margin-top: 0.1cm;"></p><div style="text-align: justify;"><span style="font-family: georgia;"><span style="font-size: medium;"><br /></span></span></div><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><div style="text-align: justify;"><br /></div></span><p></p><p style="line-height: 18.399999618530273px; margin-bottom: 0.1cm; margin-top: 0.1cm;"></p><div style="text-align: justify;"><span style="font-family: georgia;"><span style="font-size: medium;"><br /></span></span></div><br /><p></p>Revista Ortegalhttp://www.blogger.com/profile/09947741796966403236noreply@blogger.com0tag:blogger.com,1999:blog-3184628147823870245.post-45317973625904789542022-10-29T13:26:00.007-07:002022-10-30T05:38:56.253-07:00Ortigueira acolle con agarimo a reedición de «O carreiro. Memorias do Tío Santos» de Narciso Luaces Pardo<p> </p><table cellpadding="0" cellspacing="0" class="tr-caption-container" style="float: left; margin-right: 1em; text-align: left;"><tbody><tr><td style="text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEg3mgUs0iRwW943SB5CqduchtP00xmdWt2dlNotqDXNuEuI_M0MK6TvUd_ptXj2NoTxw2r1xC8tHl-2Cgo-zafwY-rIIdr0Kpr5VMYQM9XQ5tTOGw1QL05yGuCbIP3F6TksMfAV32JmS_gvKM9kjIW3PYs-5g8h-A5Nu9si8QtuzpDzDR7TmTQi0PuTFg/s1728/Torres%204.jpg" style="clear: left; margin-bottom: 1em; margin-left: auto; margin-right: auto;"><img border="0" data-original-height="1145" data-original-width="1728" height="265" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEg3mgUs0iRwW943SB5CqduchtP00xmdWt2dlNotqDXNuEuI_M0MK6TvUd_ptXj2NoTxw2r1xC8tHl-2Cgo-zafwY-rIIdr0Kpr5VMYQM9XQ5tTOGw1QL05yGuCbIP3F6TksMfAV32JmS_gvKM9kjIW3PYs-5g8h-A5Nu9si8QtuzpDzDR7TmTQi0PuTFg/w400-h265/Torres%204.jpg" width="400" /></a></td></tr><tr><td class="tr-caption" style="text-align: center;"><span style="font-family: georgia;">De esq. a dereita: Felipe Senén López, Luis Luaces,<br />Emilio Castro e Xosé Mª Torres (no atril)</span></td></tr></tbody></table><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><br /></span><p></p><p style="line-height: 18.399999618530273px; margin-bottom: 0.1cm; margin-top: 0.1cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><br /><br /></span></p><p align="JUSTIFY" style="line-height: 18.399999618530273px; margin-bottom: 0.1cm; margin-top: 0.1cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;">O pasado 28 de outubro de 2022, venres, tivo lugar no <i>Teatro de Beneficencia</i> de Ortigueira a presentación da nova edición do primeiro libro de <b>Narciso Luaces Pardo</b>, creador e impulsor do <i>Museo Etnográfico de Meixido </i>(Freires).</span></p><p align="JUSTIFY" style="line-height: 18.399999618530273px; margin-bottom: 0.1cm; margin-top: 0.1cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;">A anterior edición do libro —esgotada desde hai anos— fora publicada por Galaxia no ano 2000, e reimprimida en 2002; agora, a mesma editorial reedítaa na súa colección Literaria, cambiando a portada e cun formato de maior tamaño, pero moi manexable. </span></p><p align="JUSTIFY" style="line-height: 18.399999618530273px; margin-bottom: 0.1cm; margin-top: 0.1cm;"></p><div class="separator" style="clear: both; text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEj68GJJQJ0XQiPEyRbpfOiCrx674WWxcR33U3WUr5k1yCLD3ReoyqUdr5cjEktQ0j2eDTxgcfhxAMnCR_2aP9tlfbQdWqr7dQMTy-MTpr7xzWOnBFUiM0j5jXO4gusZViQSwBji-9fEl5fP25-IrID4k5jQM8CqjSYrWjpLuUl8z0EqaWILO9hmeriInA/s796/O%20carreiro%20(2022)%20copia%202.jpeg" style="clear: right; float: right; margin-bottom: 1em; margin-left: 1em;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><img border="0" data-original-height="796" data-original-width="541" height="320" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEj68GJJQJ0XQiPEyRbpfOiCrx674WWxcR33U3WUr5k1yCLD3ReoyqUdr5cjEktQ0j2eDTxgcfhxAMnCR_2aP9tlfbQdWqr7dQMTy-MTpr7xzWOnBFUiM0j5jXO4gusZViQSwBji-9fEl5fP25-IrID4k5jQM8CqjSYrWjpLuUl8z0EqaWILO9hmeriInA/s320/O%20carreiro%20(2022)%20copia%202.jpeg" width="217" /></span></a></div><p></p><p align="JUSTIFY" style="line-height: 18.399999618530273px; margin-bottom: 0.1cm; margin-top: 0.1cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;">A iniciativa partiu de Luis, fillo de Narciso quen, como declarou na presentación, propuxo a Galaxia a reedición pola frecuencia coa que a xente lle preguntaba onde podería adquirir algún exemplar deste fermoso libro.</span></p><p align="JUSTIFY" style="line-height: 18.399999618530273px; margin-bottom: 0.1cm; margin-top: 0.1cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;">No acto do Teatro participaron <b>Emilio Castro, Felipe Senén López </b>e <b>Luis Luaces</b>, amais do vicepresidente de <i>Terras do Ortegal</i>, <b>Xosé María Torres</b>, quen fixo unha intervención breve para encetar o evento, e na que explicou que este tiña unha especial relevancia para a asociación xa que Narciso fora un dos seus membros máis destacados —publicando varios artigos na revista anual— e polo agarimo que se lle tiña dado seu labor cultural, lembrando o seu falecemento hai dous anos, en xullo de 2020.</span></p><p align="JUSTIFY" style="line-height: 18.399999618530273px; margin-bottom: 0.1cm; margin-top: 0.1cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;">Deu paso ao verdadeiro mantedor do acto, <b>Emilio Castro Fustes</b>, mestre e exdirector do Museo Pedagóxico de Galicia, socio así mesmo de Terras do Ortegal e, dende hai pouco tempo, presidente da sociedade de instrución e recreo A Devesana. Emilio, por certo, neto de <b>Santos Castro</b>, o Tío Santos evocado no relato, describiu o valor da obra, unha narración biográfica do que fora un carpinteiro especializado na construción de carros do país, pero que tamén tivera outros oficios como obreiro na construción da ponte do <b>Barqueiro</b>, pois o Tío Santos viviu no último terzo do séc. XIX ata a metade do séc. XX, un período de grandes transformacións sociais na bisbarra.</span></p><p align="JUSTIFY" style="line-height: 18.399999618530273px; margin-bottom: 0.1cm; margin-top: 0.1cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"></span></p><table cellpadding="0" cellspacing="0" class="tr-caption-container" style="float: left; margin-right: 1em; text-align: left;"><tbody><tr><td style="text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEjhUcsO-KogUtYPyC0lfCdS4pE7TS6BrHwJNzGIK7Lf8NmMLJlpvZelqAz47pYreUY2cOg7MVb2QXTLobPTdNT-rJ3J0Dcly3MsKYrMB2G1D28A0awFJboLeAHu5yrMtHfNIDZR1jYlbFQPrBJefnM0o1VD7uPn9U-qKiS97dXn4LbSLDCz9hZuXlkwDw/s1143/Portada%20Narciso%20copia.jpg" style="clear: left; margin-bottom: 1em; margin-left: auto; margin-right: auto;"><img border="0" data-original-height="1143" data-original-width="726" height="320" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEjhUcsO-KogUtYPyC0lfCdS4pE7TS6BrHwJNzGIK7Lf8NmMLJlpvZelqAz47pYreUY2cOg7MVb2QXTLobPTdNT-rJ3J0Dcly3MsKYrMB2G1D28A0awFJboLeAHu5yrMtHfNIDZR1jYlbFQPrBJefnM0o1VD7uPn9U-qKiS97dXn4LbSLDCz9hZuXlkwDw/s320/Portada%20Narciso%20copia.jpg" width="203" /></a></td></tr><tr><td class="tr-caption" style="text-align: center;">Libro homenaxe a Narciso,<br />editado en 2018<br />por Terras do Ortegal<br /><br /></td></tr></tbody></table><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><div style="text-align: justify;">Louvou a riqueza lingüística que atesoura o texto, espello do mundo rural que coñecía de primeira man, como non podía ser doutra maneira, Narciso, o seu autor. Emilio, que xa coordinara en 2018 o libro <i>Homenaxe a Narciso Luaces Pardo. O infatigable compromiso coa terra</i>, editado por Terras do Ortegal e que o propio Narciso puido disfrutar en vida, r<span>elatou a importancia que lle daba o biografado aos libros e á educación, e tamén ao progreso social, algo cortado de raíz pola sublevación militar, e posterior ditadura, do xeneral Franco. </span></div></span><p></p><p align="JUSTIFY" style="line-height: 18.399999618530273px; margin-bottom: 0.1cm; margin-top: 0.1cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><span style="text-align: left;">Rematou a súa intervención apelando a quen corresponda a conservar a colección etnográfica que con tanto amor e dedicación xuntaron Narciso e</span><b style="text-align: left;"> Herminia Cobelo</b><span style="text-align: left;"> no seu propio casal de </span><b style="text-align: left;">Meixido</b><span style="text-align: left;">; unha colección</span><span style="text-align: left;"> formada por 4.000 pezas, como testemuña o </span><b style="text-align: left;">Catálogo do Museo</b><span style="text-align: left;"> recentemente editado.</span></span></p><p align="JUSTIFY" style="line-height: 18.399999618530273px; margin-bottom: 0.1cm; margin-top: 0.1cm;"></p><table cellpadding="0" cellspacing="0" class="tr-caption-container" style="float: right; margin-left: 1em; text-align: right;"><tbody><tr><td style="text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEi7AtUo2J-qhGLy70Od9ZXS_qM-83t8aLBIksk09zOkHZPBgzxVbI-VKMKF2RH_MEMl6HQaTdTZx8Po3VEQBbCx_eNNPJzbNHaYw0-I19UNZHDaUrDJsJoa4oHmXbiZNGiOU8EPh8z6DDZXffmz50cBljCzGJDfJO8oyo1lcrcDFhkAw8xMcMppCkNTxA/s844/Cata%CC%81logo%20Museo%20copia.png" style="clear: right; margin-bottom: 1em; margin-left: auto; margin-right: auto;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><img border="0" data-original-height="844" data-original-width="844" height="320" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEi7AtUo2J-qhGLy70Od9ZXS_qM-83t8aLBIksk09zOkHZPBgzxVbI-VKMKF2RH_MEMl6HQaTdTZx8Po3VEQBbCx_eNNPJzbNHaYw0-I19UNZHDaUrDJsJoa4oHmXbiZNGiOU8EPh8z6DDZXffmz50cBljCzGJDfJO8oyo1lcrcDFhkAw8xMcMppCkNTxA/s320/Cata%CC%81logo%20Museo%20copia.png" width="320" /></span></a></td></tr><tr><td class="tr-caption" style="text-align: center;"><span style="font-family: georgia;">Catálogo do Museo de Meixido, editado<br />neste mesmo ano de 2022<br />pola Deputación da Coruña<br /><br /></span></td></tr></tbody></table><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><span>Se a fluidez oratoria é unha das virtudes que adorna ao mantedor do acto, non menor é a elocuencia que distingue a <b>Felipe Senén López</b>, arqueólogo, exdirector do <i>Museo Arqueolóxico de San Antón da Coruña</i>, e promotor de moi diversas iniciativas culturais en Galicia ao longo da súa vida. Felipe Senén fixo un canto ao labor desempeñado por Narciso recollendo pezas que describen ese mundo rural que está a piques de perderse.</span></span><p></p><p align="JUSTIFY" style="line-height: 18.399999618530273px; margin-bottom: 0.1cm; margin-top: 0.1cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><span><br /></span></span></p><p align="JUSTIFY" style="line-height: 18.399999618530273px; margin-bottom: 0.1cm; margin-top: 0.1cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><span>O investigador gabou a riqueza cultural que cada instrumento evoca, signo dunha Galicia que se vai:</span><span>«S</span><span>omos a última xeración que coñeceu o cultivo da terra, o uso dos muíños, os magostos, as tradicións...</span><span>»</span><span>. Apelou a conservar estas últimas, como a da Santa Compaña, signo dunha riqueza de identidade moi presente, por exemplo, neste tempo de Defuntos, que con tanta forza se vive no noso país, ocasión que aproveitou para rexeitar tradicións alleas como a do Halloween, importada pola televisión e os filmes estadounidenses. Rematou a súa intervención lembrando a súa relación con Ortigueira, onde tan a gusto se sente, o propio Teatro de Beneficencia, marabilla arquitectónica que instou a conservar, e lembrou o seu vencello con persoas de aquí como o propio Narciso e o seu Museo, ou co <a href="http://revistaortegal.blogspot.com/2018/07/xornada-gastronomica-de-exaltacion-da.html">farmacéutico <b>Alfredo Torres Pajón</b></a>, con quen o unía unha estreita relación tras a publicación do libro </span><span>«</span><span><i>Las ortigas. Una revisión interesada</i></span><span>»</span><span>editado por <b>edicións O Paporroibo</b> en 1994 e para o que fixo un fermoso prólogo.</span></span></p><p align="JUSTIFY" style="line-height: 18.399999618530273px; margin-bottom: 0.1cm; margin-top: 0.1cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><br /></span></p><div class="separator" style="clear: both; text-align: left;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;">A última das intervencións, xa máis breve, correu a cargo de <table cellpadding="0" cellspacing="0" class="tr-caption-container" style="float: left; margin-right: 1em; text-align: left;"><tbody><tr><td style="text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEjTJxhsZwEDdbwbSTx1WoehWJNMf1GRvoyTqZIGSRKOXG1qEs_uBY2gOzNTStKx9HeXRocyYrALjHTDZdIztJ1A3xxot1vt4Le5KVVL-PmmemUlgms8_a4LggBAt_EdWZkK52CcxkeHvAFgSqEjViMXh3nE7R2OC9xVEi8tA75WCaa4h1nhPoBdmdRYRQ/s2500/3.%20Fig.3.%20Entrega%20de%20agasallo%20copia.jpg" style="clear: left; margin-bottom: 1em; margin-left: auto; margin-right: auto;"><img border="0" data-original-height="1664" data-original-width="2500" height="213" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEjTJxhsZwEDdbwbSTx1WoehWJNMf1GRvoyTqZIGSRKOXG1qEs_uBY2gOzNTStKx9HeXRocyYrALjHTDZdIztJ1A3xxot1vt4Le5KVVL-PmmemUlgms8_a4LggBAt_EdWZkK52CcxkeHvAFgSqEjViMXh3nE7R2OC9xVEi8tA75WCaa4h1nhPoBdmdRYRQ/s320/3.%20Fig.3.%20Entrega%20de%20agasallo%20copia.jpg" width="320" /></a></td></tr><tr><td class="tr-caption" style="text-align: center;">Xosé Mª López Ferro fai entrega a Narciso<br />dun obsequio o día da presentación<br />do libro-homenaxe en Meixido<br />(agosto de 2018)</td></tr></tbody></table><b>Luis Luaces</b>, quen lembrou como el fora testemuña das conversas entre seu pai e a súa avoa —amais de madriña— rememorando a vida e vivencias do Tío Santos, e lembrando a amizade que unía ás dúas familias, amizade que segue a conservarse hoxe en día entre Emilio, neto do Tío Santos, e el mesmo.</span></div><p></p><p align="JUSTIFY" style="line-height: 18.399999618530273px; margin-bottom: 0.1cm; margin-top: 0.1cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;">O acto contou coa presenza no público do concelleiro de Cultura de Ortigueira, Juan Cao, e dalgún outro membro da corporación municipal, do director do <i><a href="https://montecaxado.gal/?lang=es">Museo Etnográfico Monte Caxado</a> das Pontes</i>, <b>Xosé María López Ferro</b>, bo amigo de Narciso e Herminia, e que anunciou que o libro será presentado dentro de poucas semanas nas Pontes nas instalacións do seu Museo. Estiveron tamén presentes<span style="text-align: left;"> membros da directiva </span><span style="text-align: left;">da </span><b style="text-align: left;"><a href="https://asociacionnordes.wordpress.com/author/asociacionnordes/">asociación Nordés</a></b><span style="text-align: left;">,</span><span style="text-align: left;"> e outros amigos e coñecedores da obra de Narciso chegados de Cariño, Cedeira e outros puntos do Ortegal. O acto finalizou coa sinatura e dedicatoria, por parte de Luis Luaces, de exemplares do libro a algunhas das persoas asistentes.</span></span></p><p align="JUSTIFY" style="line-height: 18.399999618530273px; margin-bottom: 0.1cm; margin-top: 0.1cm;"></p><div class="separator" style="clear: both; text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEgz2mId96Oxeif29NihNZvqkbvikhJjdAoHSLEJid-xvtdEf31-cCYg_eiEDxhIrANaet5SK-UuhfVbjFBnbHjFvabEG2t3iym3w_JHwbY6q6B-QGoloavcZlI8SmZJR5_0QHwRK3EJxtCS_ykfh7bkBjr1YxMCz8q-VgPXvKKOh8RW4G1iwGD2ruiRkg/s1517/CONVITE%20-%20Ortigueira%20DEF%20copia.jpg" style="clear: right; float: right; margin-bottom: 1em; margin-left: 1em;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><img border="0" data-original-height="1074" data-original-width="1517" height="227" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEgz2mId96Oxeif29NihNZvqkbvikhJjdAoHSLEJid-xvtdEf31-cCYg_eiEDxhIrANaet5SK-UuhfVbjFBnbHjFvabEG2t3iym3w_JHwbY6q6B-QGoloavcZlI8SmZJR5_0QHwRK3EJxtCS_ykfh7bkBjr1YxMCz8q-VgPXvKKOh8RW4G1iwGD2ruiRkg/s320/CONVITE%20-%20Ortigueira%20DEF%20copia.jpg" width="320" /></span></a></div><p></p><p align="JUSTIFY" style="line-height: 18.399999618530273px; margin-bottom: 0.1cm; margin-top: 0.1cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;">Por parte da asociación Terras do Ortegal non resta máis que agradecer ao equipo técnico do departamento de Cultura do concello, a axuda e colaboración na organización do evento.</span></p><p align="JUSTIFY" style="line-height: 18.399999618530273px; margin-bottom: 0.1cm; margin-top: 0.1cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><span>Con esta actividade entrañable deron comezo as previstas pola asociación para o presente curso e que seguirán desenvolvéndose nos vindeiros meses, entre as que destacan, no mes de novembro, a presentación dun novo libro da colección </span><span><i>Guías </i></span><span>da que se informará proximamente.</span></span></p><p align="JUSTIFY" style="line-height: 18.399999618530273px; margin-bottom: 0.1cm; margin-top: 0.1cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><span><br /></span></span></p><p align="JUSTIFY" style="line-height: 18.399999618530273px; margin-bottom: 0.1cm; margin-top: 0.1cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><span>----------------------</span></span></p><p align="JUSTIFY" style="line-height: 18.399999618530273px; margin-bottom: 0.1cm; margin-top: 0.1cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><span><br /></span></span></p><p align="JUSTIFY" style="line-height: 18.399999618530273px; margin-bottom: 0.1cm; margin-top: 0.1cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><span><b>Texto</b>: Xosé María Torres.</span></span></p><p align="JUSTIFY" style="line-height: 18.399999618530273px; margin-bottom: 0.1cm; margin-top: 0.1cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><span><b>Fotos</b>: Marta Fraga, técnica do dpto. de Cultura do Concello de Ortigueira e equipo de Terras do Ortegal.</span></span></p><p align="JUSTIFY" style="line-height: 18.399999618530273px; margin-bottom: 0.1cm; margin-top: 0.1cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><br /><br /></span></p><p style="line-height: 18.399999618530273px; margin-bottom: 0.1cm; margin-top: 0.1cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><br /></span><br /></p>Revista Ortegalhttp://www.blogger.com/profile/09947741796966403236noreply@blogger.com0tag:blogger.com,1999:blog-3184628147823870245.post-92187388356248177742022-07-28T11:39:00.003-07:002022-08-06T10:13:30.462-07:00V Obradoiro de fotografía documental de rúa do Festival del Mundo Celta de Ortigueira<p></p><div class="separator" style="clear: both; text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEhTTr64QA_U7dISWywG0s6ZX9_uro6yWZ1UfZz8yCoWFsFzxKSSfHNArjX_o-NpdP1V4XaHDbR1UI7Fpo559NWLyX53CED_5xZtMwHx9kQBfe9Zs3B5ptkiOcp5NjcMSSuk3e1seOjBKCWKnKfB7snAYaQkQEmaTNKMK_yIJjRhdSIwxLsezIzHqVUqrg/s6000/05.%20Alicia.jpg" imageanchor="1" style="clear: left; float: left; margin-bottom: 1em; margin-right: 1em;"><br /><img border="0" data-original-height="6000" data-original-width="4000" height="400" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEhTTr64QA_U7dISWywG0s6ZX9_uro6yWZ1UfZz8yCoWFsFzxKSSfHNArjX_o-NpdP1V4XaHDbR1UI7Fpo559NWLyX53CED_5xZtMwHx9kQBfe9Zs3B5ptkiOcp5NjcMSSuk3e1seOjBKCWKnKfB7snAYaQkQEmaTNKMK_yIJjRhdSIwxLsezIzHqVUqrg/w266-h400/05.%20Alicia.jpg" width="266" /></a></div><br /><p></p><p><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><span><br /></span></span></p><p><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><span><br /></span></span></p><p><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><span>Este ano </span><b>Diego Pérez Dopico </b><span>e </span><b>Jesús M. Giz </b><span>organizaron novamente o </span><i>Obradoiro de fotografía documental de rúa </i><span>na asociación <b>Galioart</b>, actividade cultural da asociación local que complementa o contido do festival de Ortigueira máis aló da música e o baile e que vai xa pola súa quinta edición.</span></span></p><p align="JUSTIFY" style="line-height: 18.399999618530273px; margin-bottom: 0.21cm; margin-top: 0.1cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><span lang="gl-ES">Este era o ano do desexado retorno, dos sorrisos que se buscaban no 2020 e polos que houbo que agardar un par de anos máis (véxase o <a href="https://youtu.be/XC5J_4vaU5E">video</a>)</span></span></p><p align="JUSTIFY" style="line-height: 18.399999618530273px; margin-bottom: 0.21cm; margin-top: 0.1cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><br /><span lang="gl-ES"><br /></span></span><table cellpadding="0" cellspacing="0" class="tr-caption-container" style="float: right;"><tbody><tr><td style="text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEhwGhaTapE9_Y63H2RIAjWBLtROZp-_A4p7DgE49kfSXBriic5IIjCsb75dhLBSAPENBcFL3r9nJCCMETdBPS6P3iHeUCHucCwHhJVoN1UIYNsTF6kRc34WcSSpC9vcr4KlL0zzsgPUb9P2UblsIrStioQGJdPDbi3E1ZZUXTYJh5YPUzpVNoJ2O42ceQ/s4608/06.%20Pedro.jpg" imageanchor="1" style="clear: right; margin-bottom: 1em; margin-left: auto; margin-right: auto;"><img border="0" data-original-height="3456" data-original-width="4608" height="240" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEhwGhaTapE9_Y63H2RIAjWBLtROZp-_A4p7DgE49kfSXBriic5IIjCsb75dhLBSAPENBcFL3r9nJCCMETdBPS6P3iHeUCHucCwHhJVoN1UIYNsTF6kRc34WcSSpC9vcr4KlL0zzsgPUb9P2UblsIrStioQGJdPDbi3E1ZZUXTYJh5YPUzpVNoJ2O42ceQ/s320/06.%20Pedro.jpg" width="320" /></a></td></tr><tr><td class="tr-caption" style="text-align: center;"></td></tr></tbody></table></p><p align="JUSTIFY" lang="gl-ES" style="line-height: 18.399999618530273px; margin-bottom: 0.21cm; margin-top: 0.1cm;"><span style="color: black;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;">Traballaron intensamente na promoción do Obradoiro, segundo opinan estaban a ver como outros talleres de fotografía costaba bastante conseguir a xente necesaria, cancelándose algún deles, segundo o seu punto de vista, a postpandemia ou a precaución dalgúns levaron a que tardasen case até o último momento en conseguir xente dabondo para poder impartir o obradoiro, dado que son os ingresos das inscricións os que pagan integramente os custes de traslado, manutención, aloxamento e honorarios do fotógrafo docente.</span></span></p><p align="JUSTIFY" lang="gl-ES" style="line-height: 18.399999618530273px; margin-bottom: 0.21cm; margin-top: 0.1cm;"></p><div class="separator" style="clear: both; text-align: center;"><span style="font-family: georgia; font-size: large; text-align: left;">Este ano o docente foi </span><b style="font-family: georgia; text-align: left;">Eutropio Rodriguez</b></div><p></p><p align="JUSTIFY" lang="gl-ES" style="line-height: 18.399999618530273px; margin-bottom: 0.21cm; margin-top: 0.1cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: large; text-align: left;"></span></p><div class="separator" style="clear: both; text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEg4q3oRr1AcTvtANgI0t-JNMlA4LAw_reMyU0sxY9VncyOmOuPzfmRPB51fpwmQUvMzV0Xdr1AY8MXV37ErCuq5GUH360JqMXrR0q3Ys3CbbePUb43tTDFGADerSE3qkDRViyvyfEjlpVEvwAJoHdfS4XBbeL3GlePlpduvK2vBEykmty7sdvMIWKPsew/s2400/07.%20Jesu%CC%81s.jpg" imageanchor="1" style="clear: left; float: left; margin-bottom: 1em; margin-right: 1em;"><img border="0" data-original-height="1600" data-original-width="2400" height="266" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEg4q3oRr1AcTvtANgI0t-JNMlA4LAw_reMyU0sxY9VncyOmOuPzfmRPB51fpwmQUvMzV0Xdr1AY8MXV37ErCuq5GUH360JqMXrR0q3Ys3CbbePUb43tTDFGADerSE3qkDRViyvyfEjlpVEvwAJoHdfS4XBbeL3GlePlpduvK2vBEykmty7sdvMIWKPsew/w400-h266/07.%20Jesu%CC%81s.jpg" width="400" /></a></div>, que ademais de ser un fotógrafo cun currículo de moito interese, ten unha calidade docente que foi contrastada no desenvolvemento do Obradoiro. Eutropio impartiu o seu obradoiro coñecido como O ARGONAUTA, que aterraba no MUNDO CELTA para formular unha serie de preguntas aos participantes, as mesmas para todos, pero onde cada un debía atopar as súas propias respostas. Esas respostas serían as que terían que fotografar nun exercicio de escape ao exótico do festival, o cal era un exercicio especialmente complicado para os asistentes por primeira vez. <br /><div class="separator" style="clear: both; text-align: justify;"><div class="separator" style="clear: both; text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEhJTS4BJLceTZeknuwTHELXygpzAUmD2m7R9AIibYIjCl_k15GlRXOD4AF1DVllgRxrCQbgnNTRoIsbrW02XqCD21yOkG43WdSG8KBk7YtwpUruf30seeIlAfK4UdEiDuqZ3nEXcojF9PIJ0h-Pr8jFZhFyNm8iwYvzlSkh18-UnAFyGF27p2QTL53h1g/s4724/08.%20IVan.jpg" imageanchor="1" style="clear: right; float: right; margin-bottom: 1em; margin-left: 1em;"><img border="0" data-original-height="3198" data-original-width="4724" height="217" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEhJTS4BJLceTZeknuwTHELXygpzAUmD2m7R9AIibYIjCl_k15GlRXOD4AF1DVllgRxrCQbgnNTRoIsbrW02XqCD21yOkG43WdSG8KBk7YtwpUruf30seeIlAfK4UdEiDuqZ3nEXcojF9PIJ0h-Pr8jFZhFyNm8iwYvzlSkh18-UnAFyGF27p2QTL53h1g/s320/08.%20IVan.jpg" width="320" /></a></div><span style="text-align: left;"><span lang="gl-ES">Eutropio é coñecido no mundo fotográfico, pola seu labor como fotoperiodista, fotógrafo documental e ultimamente editor en A Central Folque (<a href="http://www.folque.com/">http://www.folque.com/</a>) que está a traballar profusamente na recuperación de arquivos fotográficos de autores vinculados con Galicia dalgún modo, con libros como o feitizo de Maruja Roca, o danés Curioso en Ordes sobre o etnógrafo </span></span><span style="text-align: left;">Gustav Henningsen</span><span style="text-align: left;"><span lang="gl-ES">, ou o próximo sobre Ton Van Vliet aínda sen título. </span></span></div><p></p><p align="LEFT" lang="gl-ES" style="line-height: 18.399999618530273px; margin-bottom: 0.21cm; margin-top: 0.1cm;"><span style="color: black;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><br /></span></span></p><p align="LEFT" lang="gl-ES" style="line-height: 18.399999618530273px; margin-bottom: 0.21cm; margin-top: 0.1cm;"></p><div class="separator" style="clear: both; text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEgtzpEHRlNRud5mjvpAuVAq4_8yghVNhO2rIItU8hInc8gdHXCJbTMsuVZYpHtRmGRxDUtpaVY_Pi21DZwq0azJYiE2jvVvWDvdUlV1qyPzjGpeTz13WW2EOh_fUaDHSknx7TxmXzYbuUaAJlC7l0R6AqE7seE-B2c3srPiYJ5Vm_Bx30rSTGblTc4EVQ/s3531/03.%20rosa.jpg" imageanchor="1" style="clear: left; float: left; margin-bottom: 1em; margin-right: 1em;"><img border="0" data-original-height="2400" data-original-width="3531" height="218" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEgtzpEHRlNRud5mjvpAuVAq4_8yghVNhO2rIItU8hInc8gdHXCJbTMsuVZYpHtRmGRxDUtpaVY_Pi21DZwq0azJYiE2jvVvWDvdUlV1qyPzjGpeTz13WW2EOh_fUaDHSknx7TxmXzYbuUaAJlC7l0R6AqE7seE-B2c3srPiYJ5Vm_Bx30rSTGblTc4EVQ/s320/03.%20rosa.jpg" width="320" /></a></div><br /><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><br /><span style="color: black;"></span></span><p></p><p align="LEFT" lang="gl-ES" style="line-height: 18.399999618530273px; margin-bottom: 0.21cm; margin-top: 0.1cm;"><span style="color: black;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;">Outro ano máis, os participantes desfrutaron, algúns repetían participación e algún xa dixo que volverá a outros obradoiros, a asociación consegue confiando en distintos docentes que os participantes repitan ano tras ano. Outro ano mais as sensacións foron incribles tras dous días e medio de convivencia intensa, que deixa aos participantes agotados fisicamente pero recargados mentalmente por unha tempada. </span></span></p><p align="LEFT" lang="gl-ES" style="line-height: 18.399999618530273px; margin-bottom: 0.21cm; margin-top: 0.1cm;"><span style="color: black;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><br /></span></span></p><p align="LEFT" lang="gl-ES" style="line-height: 18.399999618530273px; margin-bottom: 0.21cm; margin-top: 0.1cm;"></p><div class="separator" style="clear: both; text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEgvsf_AE7ETT0q6N5s-VJMUCjo5cGM6xDu2EyGUmdh6Eyf3_IwOCSLOpGs1Ohvjk9Iv1JSs1D7C0z7J07n02BiGKRHJwnEXAV53jmiQ-TmAR5_JXtlQaOHp69Vep31Ms-5KHFqh4n_VV-oGxdJzWdA88fXSgw88TdQua6-dkGHGN-Vdd7C_n3nPe70pnw/s4608/01.%20servando.jpg" imageanchor="1" style="clear: right; float: right; margin-bottom: 1em; margin-left: 1em;"><img border="0" data-original-height="3072" data-original-width="4608" height="213" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEgvsf_AE7ETT0q6N5s-VJMUCjo5cGM6xDu2EyGUmdh6Eyf3_IwOCSLOpGs1Ohvjk9Iv1JSs1D7C0z7J07n02BiGKRHJwnEXAV53jmiQ-TmAR5_JXtlQaOHp69Vep31Ms-5KHFqh4n_VV-oGxdJzWdA88fXSgw88TdQua6-dkGHGN-Vdd7C_n3nPe70pnw/s320/01.%20servando.jpg" width="320" /></a></div><span style="color: black;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><b><u>Agradecementos</u></b></span></span><p></p><p align="LEFT" lang="gl-ES" style="line-height: 18.399999618530273px; margin-bottom: 0.21cm; margin-top: 0.1cm;"><span style="color: black;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;">Coma todos os anos dende a asociación trasladan os seguintes agradecementos:</span></span></p><p align="LEFT" lang="gl-ES" style="line-height: 18.399999618530273px; margin-bottom: 0.21cm; margin-top: 0.1cm;"><br /><span style="clear: right; float: right; font-family: georgia; font-size: medium; margin-bottom: 1em; margin-left: 1em;"><br />1 – A todos e cada un dos participantes pola súa asistencia, dobremente aos que repetían por terceiro ou cuarto ano. <b>Iván, Pilar, Pedro, Sara, Alicia, Rosa e Servando</b>, a predisposición e bo ambiente xerado foi en parte gracias a eles.</span></p><p style="background-color: white; line-height: 16px; margin-bottom: 0.69cm;"><span style="color: #373737;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><span lang="gl-ES">2 –Aos xa 40 participantes durante as 5 edicións até a data, así como aos docentes <b>Alberte A. Pereira</b>, <b>Xulio Villarino</b> e Tono Arias que foron fundamentais para chegar a este punto. </span></span></span></p><p style="background-color: white; line-height: 16px; margin-bottom: 0.69cm;"><span style="background-color: transparent; font-family: georgia; font-size: medium;"></span></p><div class="separator" style="clear: both; text-align: center;"><span style="background-color: transparent; font-family: georgia; font-size: medium;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEgrcrqkRRT4L5WXOdMzaPyOICdhaxHOrOTPgO6P_b7TViwxTMUSSWqAGpM531W2RLohn3dPSf3PAsjyYsR7Gxa-jwEHrE8XCgqnJEll5ZYL3gq5sYAis5zr-WLwu0owDcv66VxLfCUowKRtg6F77P5xxlh2OoxvYwi75aGC_q8CnwzXEobIXqD8gi_leQ/s2100/02.%20sara.jpg" imageanchor="1" style="clear: left; float: left; margin-bottom: 1em; margin-right: 1em;"><img border="0" data-original-height="1400" data-original-width="2100" height="213" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEgrcrqkRRT4L5WXOdMzaPyOICdhaxHOrOTPgO6P_b7TViwxTMUSSWqAGpM531W2RLohn3dPSf3PAsjyYsR7Gxa-jwEHrE8XCgqnJEll5ZYL3gq5sYAis5zr-WLwu0owDcv66VxLfCUowKRtg6F77P5xxlh2OoxvYwi75aGC_q8CnwzXEobIXqD8gi_leQ/s320/02.%20sara.jpg" width="320" /></a></span></div><span style="background-color: transparent; font-family: georgia; font-size: medium;">3- A todos los que desinteresadamente colaboran na difusión do obradoiro a través dos distintos medios, redes sociais, páxinas web e o máis importante de todos, o boca a boca. </span><p></p><p align="LEFT" lang="gl-ES" style="line-height: 18.399999618530273px; margin-bottom: 0.21cm; margin-top: 0.1cm;"><span style="color: black;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><span style="background-color: white; color: #373737;">4 – A <b>Elisardo,</b> de produción, pola súa axuda e facilidades nas xestións dos pases e outros asuntos estes días.<br /></span></span></span></p><p align="LEFT" lang="gl-ES" style="line-height: 18.399999618530273px; margin-bottom: 0.21cm; margin-top: 0.1cm;"><span style="color: black;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"></span></span></p><p style="background-color: white; line-height: 16px; margin-bottom: 0.69cm;"><span style="color: #373737;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><span lang="gl-ES">5 –Á organización do festival pola colaboración prestada e a <b>Ángel Lozano</b>, concelleiro do Festival polas súas palabras e compaña na despedida.</span></span></span></p><p style="background-color: white; line-height: 16px; margin-bottom: 0.69cm;"><span style="color: #373737;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><span lang="gl-ES">6 – A <b>Francisco Javier Martínez Prieto</b>, párroco de Ortigueira, por estar aí sempre que se precisa algo.</span></span></span></p><div class="separator" style="clear: both; text-align: center;"><span style="color: #373737;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><span lang="gl-ES"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEjryogBojblDZlqtc53ZdsreivkBD0_oXFxb7PJpmSq4re5Grl1bg0FIFhyDosMuJ5YVJjGyy5K2gs_bx6R-O4HmoR1SHCU-7Up9b0MK-3dzPmO0JE2AtaXPh3h79NSxwGlb26E8RgtbM9zodtQ6G_1k6-TQAMOkhnZlFEZaFQh0N91HBFYaY8okn__CA/s6000/04%20pilar.jpg" imageanchor="1" style="clear: right; float: right; margin-bottom: 1em; margin-left: 1em;"><img border="0" data-original-height="4000" data-original-width="6000" height="213" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEjryogBojblDZlqtc53ZdsreivkBD0_oXFxb7PJpmSq4re5Grl1bg0FIFhyDosMuJ5YVJjGyy5K2gs_bx6R-O4HmoR1SHCU-7Up9b0MK-3dzPmO0JE2AtaXPh3h79NSxwGlb26E8RgtbM9zodtQ6G_1k6-TQAMOkhnZlFEZaFQh0N91HBFYaY8okn__CA/s320/04%20pilar.jpg" width="320" /></a></span></span></span></div><span style="color: #373737;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><span lang="gl-ES"><br /></span></span></span><p></p><p align="JUSTIFY" style="line-height: 18.399999618530273px; margin-bottom: 0.21cm; margin-top: 0.1cm;"><span style="color: black;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;">7.- Ao docente, <b>Eutropio</b>, que dende o comezo demostrou gran profesionalidade e durante o obradoiro se foi adaptando en todo momento ás necesidades que se plantexaban no obradoiro e aos pequenos inconvenintes que xurdiron durante a súa impartición. Dende a asociación queren agradecer ter confiado neles, ser constructivo e “tirar do carro” todo o que facía falta e maís para que este obradoiro puidese impartirse finalmente. </span></span></p><p style="background-color: white; line-height: 16px; margin-bottom: 0.69cm;"><span style="font-size: medium;"><span style="background-color: transparent; font-family: georgia;">8 – A todos os que en <b>Galioart</b>, limpan, ordean, m</span><span style="background-color: transparent; font-family: georgia;">anteñen o local e a asociación todos os días por AMOR AO ARTE, polo traballo antes, durante e despois do obradoiro.</span></span></p><div class="separator" style="clear: both; text-align: center;"><span style="font-size: medium;"><span style="background-color: transparent; font-family: georgia;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEiRwMSzobE3fmScMoKEB8HxzzCxgNdJeJcWohfH2bIgA1pPLFLkteXHDcrYDdTo4hq484FXeVQZQoKqx3PO03-yNA3Iv9ub0iBEar-himw3OeU3mqnbm8whOe1W7UQc9To9zJmchzyMDQtQ4bbxinPx6-R8fZx7Vw6QuCc2wboQWsfVNx0imCHxEnde2Q/s4193/foto%20final%202022(1).jpg" imageanchor="1" style="margin-left: 1em; margin-right: 1em;"><img border="0" data-original-height="2773" data-original-width="4193" height="424" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEiRwMSzobE3fmScMoKEB8HxzzCxgNdJeJcWohfH2bIgA1pPLFLkteXHDcrYDdTo4hq484FXeVQZQoKqx3PO03-yNA3Iv9ub0iBEar-himw3OeU3mqnbm8whOe1W7UQc9To9zJmchzyMDQtQ4bbxinPx6-R8fZx7Vw6QuCc2wboQWsfVNx0imCHxEnde2Q/w640-h424/foto%20final%202022(1).jpg" width="640" /></a></span></span></div><span style="font-size: medium;"><span style="background-color: transparent; font-family: georgia;"><br /><div class="separator" style="clear: both; text-align: center;"><b style="background-color: transparent; text-align: left;"><u>Resultado do obradoiro</u></b></div></span></span><p></p><p align="LEFT" lang="gl-ES" style="line-height: 18.399999618530273px; margin-bottom: 0.21cm; margin-top: 0.1cm;"><span style="color: black;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;">En breve mostrarán algún resultado gráfico do obradoiro, inicialmente ía ser un vídeo resumo pero ao ensinarlle o fotolibro <i>Sonora</i> feito no obradoiro de 2019, Eutropio dixo que quería facer algo semellante, con ese bo costume que é dar formato impreso ao traballo ao que o tempo lle dará valor e que figure como debe figurar nas estanterías de todolos participantes.</span></span></p><p align="LEFT" lang="gl-ES" style="line-height: 18.399999618530273px; margin-bottom: 0.21cm; margin-top: 0.1cm;"><span style="color: black;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;">Da asociación recordan que deixaron un exemplar do fotolibro <i>Sonora</i> na biblioteca municipal que está dispoñible para consulta.</span></span></p><p align="LEFT" style="line-height: 18.399999618530273px; margin-bottom: 0.21cm; margin-top: 0.1cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><span><span lang="gl-ES">Podedes seguir as actividades da asociación a través de súa <a href="https://galioart.wordpress.com/">páxina web</a></span></span><span> </span><span><span lang="gl-ES">onde teñen un apartado específico para este obradoiro ou no <a href="https://www.facebook.com/groups/galioart/">grupo de Facebook </a>e instagram </span></span><span><span lang="gl-ES"><b><a href="https://www.facebook.com/groups/galioart/">Galioart</a>.</b></span></span></span></p><p style="background-color: white; line-height: 16px; margin-bottom: 0.69cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><br /></span></p><p align="LEFT" lang="gl-ES" style="line-height: 18.399999618530273px; margin-bottom: 0.21cm; margin-top: 0.1cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><br /></span></p><p align="LEFT" style="line-height: 18.399999618530273px; margin-bottom: 0.21cm; margin-top: 0.1cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><br /></span><br /></p>Revista Ortegalhttp://www.blogger.com/profile/09947741796966403236noreply@blogger.com0tag:blogger.com,1999:blog-3184628147823870245.post-61237580345536947852022-06-01T10:11:00.003-07:002022-06-01T10:54:47.426-07:00Faladoiro en Espasante sobre a fábrica romana de salgado<p> </p><table cellpadding="0" cellspacing="0" class="tr-caption-container" style="float: left;"><tbody><tr><td style="text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEh2Pelb9mM6H1LYR0VfsTXzJ3Uuof7J1gcur0KuhJqpCadm0p33ZN2YoIRAdcpd2K1B5idiSm07RCyeci3zx-8IK2oUkz8vWblEtEP0aAJa0PTgTomD6TQJZbfPxhfqt1Xol1rg9Gt3jYxpMScwK_YeZnJ5CqtVNB0Cb7qK1z8dfiYvs8wnuF5_50PXwA/s2048/Mesa.jpeg" style="clear: left; margin-bottom: 1em; margin-left: auto; margin-right: auto;"><img border="0" data-original-height="1536" data-original-width="2048" height="240" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEh2Pelb9mM6H1LYR0VfsTXzJ3Uuof7J1gcur0KuhJqpCadm0p33ZN2YoIRAdcpd2K1B5idiSm07RCyeci3zx-8IK2oUkz8vWblEtEP0aAJa0PTgTomD6TQJZbfPxhfqt1Xol1rg9Gt3jYxpMScwK_YeZnJ5CqtVNB0Cb7qK1z8dfiYvs8wnuF5_50PXwA/s320/Mesa.jpeg" width="320" /></a></td></tr><tr><td class="tr-caption" style="text-align: center;"><span style="font-family: georgia;">Francisco Hervés, arqueólogo responsable<br />da prospección, acompañado de Beatriz<br />Bermúdez (Terras do Ortegal)</span> <br /><br /></td></tr></tbody></table><br /><br /><br /><p></p><div class="page" title="Page 1"><div class="layoutArea"><div class="column"><p><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><br /></span></p><p><span style="font-family: georgia; font-size: medium;">Unha tarde soleada e chea dunha luz cegadora agardábanos o pasado día 28 de maio, sábado, no local coñecido coma “Os vellos” en <b>Espasante</b>, foi, xa que logo, o día máis doado para varrer de vez algunha pátina de cor gris que puidera quedar da época de <b>Federico Maciñeira Pardo de Lama</b>, o noso arqueólogo autodidata. Mágoa, pola contra, de non poder escurecer a sala para unha mellor exposición do tema a falar xa que as diapositivas ben o merecían.</span></p><table cellpadding="0" cellspacing="0" class="tr-caption-container" style="float: right;"><tbody><tr><td style="text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEiKl_bOBRaDKfw9z2JD1FXl1KbeKyHyRDqYSDNJHtmUwE6oPJs95AZ9r3yp39SW4eq5CeCW-ESihvptfjduFeCyANWbPJg-j2qpDjKasv15j9nHg9qf1u_NETO58jfJeX49gKuHleWGkKJY3ON2UsisnZOd74xaHgCMq8kvYBAWJV910B3LJK7lEOGWDg/s679/Captura%20de%20pantalla%202022-06-01%20a%20las%2018.40.32.png" style="clear: right; margin-bottom: 1em; margin-left: auto; margin-right: auto;"><img border="0" data-original-height="609" data-original-width="679" height="287" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEiKl_bOBRaDKfw9z2JD1FXl1KbeKyHyRDqYSDNJHtmUwE6oPJs95AZ9r3yp39SW4eq5CeCW-ESihvptfjduFeCyANWbPJg-j2qpDjKasv15j9nHg9qf1u_NETO58jfJeX49gKuHleWGkKJY3ON2UsisnZOd74xaHgCMq8kvYBAWJV910B3LJK7lEOGWDg/s320/Captura%20de%20pantalla%202022-06-01%20a%20las%2018.40.32.png" width="320" /></a></td></tr><tr><td class="tr-caption" style="text-align: center;">Croquis da factoria romana,<br />orixinal de Federico Maciñeira</td></tr></tbody></table><p></p><p><br /></p><p><span style="font-family: georgia; font-size: medium;">Na <b>praia da Concha</b> de Espasante, Federico Maciñeira tiña documentado o achado dunhas pilas pertencentes a unha fábrica de salgado romana, ata tal punto que, coma mellor xeito de conservalas, mercou aqueles terreos; foi agora, ó decidir os seus descendentes vender a propiedade para construír nela, cando volve a cobrar forza dito achado.</span></p><p><span style="font-family: georgia; font-size: medium;">O encargado da prospección, o arqueólogo<b>Francisco Hervés</b> , un home afable e bo conversador, disposto a compartir os seus coñecementos, por riba de todo aquilo que teña que ver coa civilización romana, non dubidou en deleitarnos cun faladoiro, logo da súa presentación por parte de <b>Bea Bermúdez</b>, historiadora, membro de Terras de Ortegal e veciña de Espasante, no cal expuxo o que alí atopou e grazas ó cal acadamos unha información que descoñecíamos. </span></p><p><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"></span></p><table cellpadding="0" cellspacing="0" class="tr-caption-container" style="float: left;"><tbody><tr><td style="text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEikU6cIOaPAb8s-Nk83Z1pHNHzUTdEWdF8RWGNG8ZC1OaMXWz0W45nOxkaW6dOakOBXcccjsPsSgGjtS1oRBrB4e29bf-0JeDiZThK2yKo2wgakArz5d5m1ShMpccWmL7CrumieA3kt8uFvXSM-2gpCtrGEu1h7shK_VlB4qjSMY5m5nlnMapVD5SgWLA/s639/Captura%20de%20pantalla%202022-06-01%20a%20las%2018.56.04.png" style="clear: left; margin-bottom: 1em; margin-left: auto; margin-right: auto;"><img border="0" data-original-height="543" data-original-width="639" height="272" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEikU6cIOaPAb8s-Nk83Z1pHNHzUTdEWdF8RWGNG8ZC1OaMXWz0W45nOxkaW6dOakOBXcccjsPsSgGjtS1oRBrB4e29bf-0JeDiZThK2yKo2wgakArz5d5m1ShMpccWmL7CrumieA3kt8uFvXSM-2gpCtrGEu1h7shK_VlB4qjSMY5m5nlnMapVD5SgWLA/s320/Captura%20de%20pantalla%202022-06-01%20a%20las%2018.56.04.png" width="320" /></a></td></tr><tr><td class="tr-caption" style="text-align: center;"><span style="font-family: georgia;">Francisco Hervés, nun momento da súa exposición,<br />seguida con interese polo público</span><br /><br /></td></tr></tbody></table><span style="font-family: georgia; font-size: medium;">A exposición didáctica que este home fixo do noso patrimonio arqueolóxico foi de tal xeito que conseguiu impresionar ó público alí presente ata chegar a unha intensa participación do mesmo.</span><p></p><p><span style="font-family: georgia; font-size: large;"><br /></span></p><p><span style="font-family: georgia; font-size: large;">Unha vez exposto o achado da escavación non dubidou en engadir que <b>Espasante</b>, e en concreto este lugar da Concha, ten que dar moito máis de si en canto á época romana. Aventurou, expoñendo a lóxica dun estudoso, que semellantes pilas tiñan que ter por forza unhas salinas, moi posible que debaixo do paseo marítimo, para fornecelas e semellante produción de salgado tamén tiña que dispoñer nalgures dunha calzada romana para lle dar saída cara ó resto do imperio. </span></p><table cellpadding="0" cellspacing="0" class="tr-caption-container" style="float: right;"><tbody><tr><td style="text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEgfjXjcEuqL0RB--tkPqoqfEmiWOHpECltgDTkPX09Di0PALAHPzlbQk_T0pQnQIhOPMuT0QD8bxhwXm5Nkmcfw7ZfIGqWmqd4eSF6bVHZceUbH7UOBMx6JmnsoI8pjLYKnB_6wjnwSXKi9fp_rNXvlxwhv88ZJ6V1v7h2epyEqhDXrM7-glLV_5ojEzg/s2048/todos.jpeg" style="clear: right; margin-bottom: 1em; margin-left: auto; margin-right: auto;"><img border="0" data-original-height="1536" data-original-width="2048" height="240" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEgfjXjcEuqL0RB--tkPqoqfEmiWOHpECltgDTkPX09Di0PALAHPzlbQk_T0pQnQIhOPMuT0QD8bxhwXm5Nkmcfw7ZfIGqWmqd4eSF6bVHZceUbH7UOBMx6JmnsoI8pjLYKnB_6wjnwSXKi9fp_rNXvlxwhv88ZJ6V1v7h2epyEqhDXrM7-glLV_5ojEzg/s320/todos.jpeg" width="320" /></a></td></tr><tr><td class="tr-caption" style="text-align: center;">Panorámica do centro social de Espasante,<br />cheo de público</td></tr></tbody></table><p></p><p><span style="font-family: georgia; font-size: large;">O feito de ter o </span><b style="font-family: georgia;">castro da Punta dos Prados</b><span style="font-family: georgia; font-size: large;"> tamén apoia a súa hipótese de que nesta zona conviña facer máis indagacións, mais para iso, claro, hai que contar coas administracións, son elas as que teñen que facer un esforzo aínda que isto, e pola súa experiencia, non semella moi doado pois a cultura nunca se considerou coma beneficio directo de cara a obter votos.</span></p><p></p><p><span style="font-family: georgia; font-size: medium;">Mentres tanto, e por desgraza, o descubrimento desta fábrica teno perfectamente documentado e situado en coordenadas, e o paso seguinte será volver a tapalo coma mellor e indubidable xeito de conservalo na espera de mellores tempos.</span></p><p><span style="font-family: georgia; font-size: medium;">--------------- </span></p><p><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><b>Texto</b>: Manel Bouzamayor</span></p><p><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><b>Fotos</b>: Francisco Rivera. Concello de Ortigueira</span></p></div></div></div>Revista Ortegalhttp://www.blogger.com/profile/09947741796966403236noreply@blogger.com0tag:blogger.com,1999:blog-3184628147823870245.post-79678707861505478212022-05-19T04:12:00.004-07:002022-05-19T04:39:39.840-07:00Como se pode peregrinar a Teixido?<table cellpadding="0" cellspacing="0" class="tr-caption-container" style="float: left;"><tbody><tr><td style="text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEjtm8JszwLUIvqlgTiSpshtsKFlBsKWi9g1RDOV2m2wjI0WbCqMJ1gBXWRQrT9fSqlasJkcegDeGi6eJsvFLuSjJexzwh1BLOgIP5cxcIjMj_64Qn2GwnHb6t1UgpexQvBv53V0UnHkBSCogk9AL_kupM-FqQ2vFeKzxIQnue9lDX4vVtG89hQ668J2CQ/s2000/3%20altar%20de%20SAnto%20Andre%CC%81.jpg" style="clear: left; font-family: georgia; margin-bottom: 1em; margin-left: auto; margin-right: auto; text-align: center;"><img border="0" data-original-height="2000" data-original-width="1331" height="320" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEjtm8JszwLUIvqlgTiSpshtsKFlBsKWi9g1RDOV2m2wjI0WbCqMJ1gBXWRQrT9fSqlasJkcegDeGi6eJsvFLuSjJexzwh1BLOgIP5cxcIjMj_64Qn2GwnHb6t1UgpexQvBv53V0UnHkBSCogk9AL_kupM-FqQ2vFeKzxIQnue9lDX4vVtG89hQ668J2CQ/s320/3%20altar%20de%20SAnto%20Andre%CC%81.jpg" width="213" /></a></td></tr><tr><td class="tr-caption" style="text-align: center;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;">Retablo de santo André<br />no santuario de Teixido</span><br /><br /></td></tr></tbody></table><p> </p><p style="margin-bottom: 0cm; margin-left: 0cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><br /></span></p><p style="margin-bottom: 0cm; margin-left: 0cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><br /></span></p><p style="margin-bottom: 0cm; margin-left: 0cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><br /></span></p><p style="margin-bottom: 0cm; margin-left: 0cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;">Xa sabemos que hai moitas formas de peregrinar a <b>San Andrés de Teixido</b> para cumprir a promesa. Hoxe vamos contar un par delas por anecdóticas que nos contou <b>Loli Rubido</b>, aínda que un pouco noveladas.</span></p><p style="margin-bottom: 0cm; margin-left: 0cm; text-indent: 1.25cm;"><span style="font-family: georgia;"><span style="font-size: medium;"><b><br /></b></span></span></p><p style="margin-bottom: 0cm; margin-left: 0cm; text-indent: 1.25cm;"><span style="font-family: georgia;"><span style="font-size: medium;"><b><br /></b></span></span></p><p style="margin-bottom: 0cm; margin-left: 0cm; text-indent: 1.25cm;"><span style="font-family: georgia;"><u><span style="font-size: medium;"><b>Sandar a vaca</b></span><span style="font-size: medium;">.</span></u></span></p><p style="margin-bottom: 0cm; margin-left: 0cm; text-indent: 1.25cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;">Un matrimonio do <b>Val de Xestoso</b> tiña a vaca enferma e non daba curado, así que se ofreceron a ir ao santo o día da romaxe se a Gallarda sandaba, xa que era o seu único medio de vida, encima estaba preñada, co que a perda era dobre. </span></p><p style="margin-bottom: 0cm; margin-left: 0cm; text-indent: 1.25cm;"></p><table cellpadding="0" cellspacing="0" class="tr-caption-container" style="float: right; margin-left: 1em; text-align: right;"><tbody><tr><td style="text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEjIX5wASNc4XAMC6OJklR6hfWgM6OUR2Vd_StHOMwY5hh57m6EexYEWZfmlsvQW8jD5hJWMBfKc_HuyL7ng5IVkLW77ejjWG7EAi6eC3mrVVdPtr4_GqT725ON01_WDjSJqG8SVMoV1hDGnkcsb8DwHDfWxX2RfM56JV-H5YUVaVUaptr-m-GX_8i4waw/s2000/1%20vaca%20na%20Capelada.jpg" style="clear: left; margin-bottom: 1em; margin-left: auto; margin-right: auto;"><img border="0" data-original-height="1330" data-original-width="2000" height="213" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEjIX5wASNc4XAMC6OJklR6hfWgM6OUR2Vd_StHOMwY5hh57m6EexYEWZfmlsvQW8jD5hJWMBfKc_HuyL7ng5IVkLW77ejjWG7EAi6eC3mrVVdPtr4_GqT725ON01_WDjSJqG8SVMoV1hDGnkcsb8DwHDfWxX2RfM56JV-H5YUVaVUaptr-m-GX_8i4waw/s320/1%20vaca%20na%20Capelada.jpg" width="320" /></a></td></tr><tr><td class="tr-caption" style="text-align: center;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;">Unha vaca no camiño a Teixido</span></td></tr></tbody></table><span style="font-family: georgia; font-size: medium;">Meu dito, meu feito. A vaca curou e pariu un precioso xato. Pero a promesa levaba implícito baixar andando a Costa de Cedeira con garavanzos casteláns metidos nas zocas, e alá van</span><p></p><p style="margin-bottom: 0cm; margin-left: 0cm; text-indent: 1.25cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;">Case chegando, o home non podía máis e díxolle á muller que camiñaba vizosa, —eu non dou outro paso máis, morro dos pés. Cómo fas ti para ir tan salerosa?</span></p><p style="margin-bottom: 0cm; margin-left: 0cm; text-indent: 1.25cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;">A dona contestou —eu cocín os garavanzos.</span></p><p style="margin-bottom: 0cm; margin-left: 0cm; text-indent: 1.25cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;">En fin…</span></p><p style="margin-bottom: 0.21cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><br /><span style="color: black;"><u><b>Ir calada todo o camiño.</b></u></span></span></p><p style="margin-bottom: 0cm; margin-left: 0cm; text-indent: 1.25cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;">Esta era unha muller de ascendencia maragata, asentada en <b>Ortigueira</b> que nunca subira a <b>San Andrés</b>. A piques de xubilarse pediulles a dúas veciñas que ían tódolos anos se podía ir con elas, pois tamén fixera a promesa de visitar o santo en vida. O compromiso con santo André era subir camiñando e sen falar palabra dende <b>San Adrián.</b></span></p><table align="center" cellpadding="0" cellspacing="0" class="tr-caption-container" style="float: left; margin-right: 1em; text-align: left;"><tbody><tr><td style="text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEiHEqTG6O4lj-clKSmh0pHD0cFaTOph5ljpPiFjBlxJ9r3YWK7FUVNHhYAvTm75U2X_C6-6BOaMBq55hqZRFgkpapM6PZ7fy9yWFJGGGUBezYbl-qbA_LtZUcZbKgb_uJxfgAwzWVrUvEN39pF_X6VSuIEfIGWWcreEdfekvyITA3Z2GFj5mT7kN7XVTg/s2000/2%20capela%20do%20socorro.jpg" style="margin-left: auto; margin-right: auto;"><img border="0" data-original-height="1331" data-original-width="2000" height="213" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEiHEqTG6O4lj-clKSmh0pHD0cFaTOph5ljpPiFjBlxJ9r3YWK7FUVNHhYAvTm75U2X_C6-6BOaMBq55hqZRFgkpapM6PZ7fy9yWFJGGGUBezYbl-qbA_LtZUcZbKgb_uJxfgAwzWVrUvEN39pF_X6VSuIEfIGWWcreEdfekvyITA3Z2GFj5mT7kN7XVTg/s320/2%20capela%20do%20socorro.jpg" width="320" /></a></td></tr><tr><td class="tr-caption" style="text-align: center;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;">Capela do Socorro vello</span></td></tr></tbody></table><p></p><p style="margin-bottom: 0cm; margin-left: 0cm; text-indent: 1.25cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;">As veciñas intentaron convencela para levala en coche, pois vían que o sacrificio da muller era grande, sete quilómetros costa arriba dan moito que andar…</span></p><p style="margin-bottom: 0cm; margin-left: 0cm; text-indent: 1.25cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;">Non houbo maneira, así que emprenderon o camiño pola mañá cedo, subiron á barca no malecón de <b>Ortigueira</b> e cruzaron a ría ata <b>Fornelos</b>, dende alí subirían andando. Pasaron por diante das dúas capelas do <b>Socorro</b>, o Novo e o Vello, decidindo atallar polo <b>Cristo dos Carrís </b>para deixar a pedra no amilladoiro e baixar a <b>Costa Grande</b> que leva ao santuario. Todo ía ben, a señora caladiña, apoiada na vara de abelá, as acompañantes falando e o sol nacendo por <b>Teixidelo</b>.</span></p><p style="margin-bottom: 0cm; margin-left: 0cm; text-indent: 1.25cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;">Xa estaban chegando, un pouco máis e axiña estaría acendendo a vela ante o apóstolo e dándolle as grazas polo que el xa sabía…</span></p><p style="margin-bottom: 0cm; margin-left: 0cm; text-indent: 1.25cm;"></p><table cellpadding="0" cellspacing="0" class="tr-caption-container" style="float: right;"><tbody><tr><td style="text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEjZWt_KVPPAZip1kfnQLJs8gK3FhVXJARFS4dQTVyvppUtuuzSG7wrTnofbCvqW84soThYLSiEAnF5F8a508Y1tfSX7qjvhJq_FqobUwspW5Xg19YTtADZ2Yfjo7lWSh_pzjiuhGN6YOThwrEgpiAsZ3CVGCJKzecRZQsaxlftqwqbPE5tHHAddf2uS4w/s2000/1%20capela%20do%20socorro.jpg" style="clear: right; margin-bottom: 1em; margin-left: auto; margin-right: auto;"><img border="0" data-original-height="1331" data-original-width="2000" height="213" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEjZWt_KVPPAZip1kfnQLJs8gK3FhVXJARFS4dQTVyvppUtuuzSG7wrTnofbCvqW84soThYLSiEAnF5F8a508Y1tfSX7qjvhJq_FqobUwspW5Xg19YTtADZ2Yfjo7lWSh_pzjiuhGN6YOThwrEgpiAsZ3CVGCJKzecRZQsaxlftqwqbPE5tHHAddf2uS4w/s320/1%20capela%20do%20socorro.jpg" width="320" /></a></td></tr><tr><td class="tr-caption" style="text-align: center;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;">Capela do Socorro novo</span></td></tr></tbody></table><span style="font-family: georgia; font-size: medium;">Mais cando xa divisaban a capela, tropezou cunha pedra e dixo berrando, —caín…</span><p></p><p style="margin-bottom: 0cm; margin-left: 0cm; text-indent: 1.25cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;">Rota a promesa de ir calada, alí mesmo prometeu volver ao ano seguinte nas mesmas condicións. Por máis que intentaron convencela de que case o lograra e o santo non llo ía ter en conta, non houbo maneira e repetiuse a escena.</span></p><p style="margin-bottom: 0cm; margin-left: 0cm; text-indent: 1.25cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;">Pasou o ano, volveron a subir nas mesmas circunstancias e a muller tropezou de novo na mesma pedra e volveu dicir, —caín… Pero baixiño para que ninguén a escoitara.</span></p><p style="margin-bottom: 0cm; margin-left: 0cm; text-indent: 1.25cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;">Aínda o había de intentar unha terceira vez, pero morreu antes e as veciñas non lles quedou máis remedio que cumprir a promesa por ela, tiveron que ir caladiñas todo o camiño, que moito lles custou, pero fixérono pola alma da defunta que por fin descansou en paz.</span></p><p style="margin-bottom: 0cm; margin-left: 0cm; text-indent: 1.25cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;">Nunca prometas o que non vas poder cumprir…</span></p><p align="LEFT" style="margin-bottom: 0.21cm;"><span style="color: black;"><span style="font-family: georgia;"><span style="font-size: medium;">--------------</span></span></span></p><p align="LEFT" style="margin-bottom: 0.21cm;"><span style="color: black;"><span style="font-family: georgia;"><span style="font-size: medium;"><b>Texto</b>: Luli Dopico</span></span></span></p><p align="LEFT" style="margin-bottom: 0.21cm;"><span style="color: black;"><span style="font-family: georgia;"><span style="font-size: medium;"><b>Fotografías</b>: Álvaro F. Polo</span></span></span></p><p align="LEFT" style="margin-bottom: 0.21cm;"><br /><br /></p><p align="LEFT" style="margin-bottom: 0.21cm;"><br /><br /></p><p style="margin-bottom: 0.21cm;"><br /><br /></p><p style="margin-bottom: 0cm; margin-left: 0cm; text-indent: 1.25cm;"><br /></p>Revista Ortegalhttp://www.blogger.com/profile/09947741796966403236noreply@blogger.com0tag:blogger.com,1999:blog-3184628147823870245.post-35202116960708502882022-05-02T03:44:00.005-07:002022-05-02T03:50:20.544-07:00Entrevista a Loli Rubido, xerente da empresa Roteiros<p></p><table cellpadding="0" cellspacing="0" class="tr-caption-container" style="float: left;"><tbody><tr><td style="text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEh_21c9UxbjSBmpmTDyC_M8KPut4vFKFczqdprs9dvS22r1kbucwN5F9uxW6ySAssC80Bwj2-6klz7WMQZ3gyEX45LryTPe4bhdYGLxH4sP--bSjxOc_N53DxRSoQFa1pdQITYqs9abLFH_2Oy3qd6wafdR79DXgmN9vpLpqq47goE2XBMT4XaRFYn8aQ/s4160/1.jpg" style="clear: left; margin-bottom: 1em; margin-left: auto; margin-right: auto;"><img border="0" data-original-height="4160" data-original-width="3120" height="320" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEh_21c9UxbjSBmpmTDyC_M8KPut4vFKFczqdprs9dvS22r1kbucwN5F9uxW6ySAssC80Bwj2-6klz7WMQZ3gyEX45LryTPe4bhdYGLxH4sP--bSjxOc_N53DxRSoQFa1pdQITYqs9abLFH_2Oy3qd6wafdR79DXgmN9vpLpqq47goE2XBMT4XaRFYn8aQ/s320/1.jpg" width="240" /></a></td></tr><tr><td class="tr-caption" style="text-align: center;"><span style="font-size: medium;"><span style="font-family: georgia; text-align: left; text-indent: 47.24409484863281px;">Loli na porta norte do Santuario,<br /> </span><span style="font-family: georgia; text-align: left; text-indent: 47.24409484863281px;">de estilo gótico hispano-flamenco,<br /></span></span><span style="font-family: georgia; text-align: left; text-indent: 47.24409484863281px;"><span style="font-size: medium;">a parte máis antiga do Santuario</span><br /></span><span style="font-family: georgia; font-size: large; text-align: left; text-indent: 47.24409484863281px;"><br /> </span></td></tr></tbody></table><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"> </span><p></p><p style="margin-bottom: 0cm;"><span style="font-family: georgia;"><span style="font-size: medium;"><i><br /></i></span></span></p><p style="margin-bottom: 0cm;"><span style="font-family: georgia;"><span style="font-size: medium;"><i>«</i></span><span style="font-size: medium;"><i>Se vas buscando o amor, deberás meterlle no peto unha ramiña de herba de namorar á persoa que che interesa sen que se decate». </i></span></span></p><p style="margin-bottom: 0cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;">Tantas veces camiñou <b>Loli Rubido Martínez </b>a <b>Teixido</b>, como anécdotas ten para contar, recoñecendo que aprendeu lendo os libros de <b>Maciñeira</b> e de <b>Usero</b>, amén de falar cos parroquianos e xentes do lugar que achegan amplos coñecementos sobre a nosa Meca galega, como ela lle chama, asegurando que de <b>Galicia</b> vén máis xente a <b>San Andrés</b> que vai a <b>Santiago</b>. Con ela falamos.</span></p><p style="margin-bottom: 0cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><b>Ritos de San Andrés de Teixido, o santuario dos pobres.</b></span></p><p style="margin-bottom: 0cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;">Cada persoa vai por motivos diferentes, cando se fai unha promesa, hai un porque, sandar dunha enfermidade, por amor, por ter un fillo, por salvarse no mar… Entón os ritos son diferentes.</span></p><p style="margin-bottom: 0cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;">O máis ancestral é o de levar unha pedra, basado na <i>Biblia</i>, según dí <b>Murguía</b>: “Cando as pedras falen serán testemuña das persoas que fixeron a romaxe”. Este rito que pervive dende hai milleiros de anos e un dos máis antigos da humanidade. As pedras bótanse antes de chegar, nos chamados amilladoiros, dos que Maciñeira contabilizou ata 24. Eu, seis</span></p><p style="margin-bottom: 0cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;">—dí <b>Loli:</b> o da <b>costa de Ortigueira</b> é o máis grande, e o mellor conservado está no <b>Chao dos Carrís</b>.</span></p><p style="margin-bottom: 0cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"></span></p><table cellpadding="0" cellspacing="0" class="tr-caption-container" style="float: right;"><tbody><tr><td style="text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEgbkPdVvIpiHLPO48SUa_jkgx-eQ05pHV1x-pvyPL6D8alL3rKflE8csSAC4ra1aZaPgkzCLsfSXfdGijPZVmzmnk63pFAsOC7fj39mkGKGw8MQeb8feigNRTsE2SMbw-7T5ZVYhgWy7YbrHnD8ZLXo5rGYCezLMgsMb3JuOjRxk4CA4h1ZJfdHDA9Vcg/s4160/2.jpg" style="clear: right; margin-bottom: 1em; margin-left: auto; margin-right: auto;"><img border="0" data-original-height="4160" data-original-width="3120" height="320" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEgbkPdVvIpiHLPO48SUa_jkgx-eQ05pHV1x-pvyPL6D8alL3rKflE8csSAC4ra1aZaPgkzCLsfSXfdGijPZVmzmnk63pFAsOC7fj39mkGKGw8MQeb8feigNRTsE2SMbw-7T5ZVYhgWy7YbrHnD8ZLXo5rGYCezLMgsMb3JuOjRxk4CA4h1ZJfdHDA9Vcg/s320/2.jpg" width="240" /></a></td></tr><tr><td class="tr-caption" style="text-align: center;"><span style="text-align: left;"><span style="font-size: medium;">Exvotos no altar</span><br /><br /></span></td></tr></tbody></table><span style="font-family: georgia; font-size: medium;">Os exvotos en forma de perna, mans, cabeza… Calquera parte do corpo humano feito en cera que se vendía alí mesmo e logo as velas que eran do mesmo tamaño que a persoa ofrecida e que tiñan que chegar enteiras ao santuario e arder dentro da capela días e días.</span><p></p><p style="margin-bottom: 0cm;"><span style="font-family: georgia;"><span style="font-size: medium;">O rito </span><span style="font-size: medium;">de portar o cadaleito se te salvabas dun<br />ha enfermidade grave, xa non está en vixencia. A persoa levaba a caixa e deixábaa pendurada das paredes laterais do templo, chegaron a ter tantas que tiveron que buscarlle una nova ubicación, baixo o mesmo atrio.</span></span></p><p style="margin-bottom: 0cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><span style="text-indent: 1.25cm;">Tamén se poden ver maquetas de barcos levadas polos mariñeiros que se salvaron dun naufraxio ou dunha galerna, hoxendía hai cen trangalladas expostas nun altarciño que se renova a cotío, bufandas do </span><i style="text-indent: 1.25cm;">Deportivo</i><span style="text-indent: 1.25cm;"> ou do </span><i style="text-indent: 1.25cm;">Real Madrid</i><span style="text-indent: 1.25cm;">, chisqueiros de quen deixou de fumar, exvotos de cera, muletas, xoguetes de nenos, moitas flores de plástico e velas que arden todo o día. </span></span></p><p style="margin-bottom: 0cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><span style="text-indent: 1.25cm;"><br /></span></span></p><p style="margin-bottom: 0cm;"><b style="text-indent: 1.25cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"></span></b></p><table cellpadding="0" cellspacing="0" class="tr-caption-container" style="float: left;"><tbody><tr><td style="text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEgh5EkfbSZRYXUX1saiBBizL2LZfh0D7a8b_T8wXKWKHxBBdgPFPUEC5ymPzK55y-wlAuFWb96Knh4-bfhr3IYTl72c61nH49UjK7LRtAj-jl0NSOvK4DdJD8gaagrofE8TyJ0shKjEkONZaTO-4Bca9u8othk97Y3lCLTH80vAqcCuT1Jye_GbV0MNJg/s4160/3.jpg" style="clear: left; margin-bottom: 1em; margin-left: auto; margin-right: auto;"><img border="0" data-original-height="4160" data-original-width="3120" height="320" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEgh5EkfbSZRYXUX1saiBBizL2LZfh0D7a8b_T8wXKWKHxBBdgPFPUEC5ymPzK55y-wlAuFWb96Knh4-bfhr3IYTl72c61nH49UjK7LRtAj-jl0NSOvK4DdJD8gaagrofE8TyJ0shKjEkONZaTO-4Bca9u8othk97Y3lCLTH80vAqcCuT1Jye_GbV0MNJg/s320/3.jpg" width="240" /></a></td></tr><tr><td class="tr-caption" style="text-align: center;"><span style="font-size: medium; text-align: left;">Loli, xerente da empresa Roteiros,<br />ante a enseada de </span><span style="text-align: left;"><span style="font-size: medium;">Cortes</span><br /><br /></span></td></tr></tbody></table><b style="text-indent: 1.25cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;">Rito da vida e da morte na Fonte do Santo</span></b><p></p><p style="margin-bottom: 0cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium; text-indent: 1.25cm;">Botaremos no pío da fonte unhas migas de pan, se afunden, mal presaxio, se flotan cumprirase o desexo, parabéns. Por certo que mesmo por debaixo da fonte hai unha veta de uranio, tal como lle contou un enxeñeiro madrileño que estudou a zona polos anos 50.</span></p><p style="margin-bottom: 0cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium; text-indent: 1.25cm;">Tamén pediremos un desexo e para que se cumpra, beberemos tres grolos de auga dos tres canos sen tocarlle cos beizos.</span></p><p style="margin-bottom: 0cm;"><b style="text-indent: 1.25cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;">Tradicións do Santuario: Formas de peregrinar a San Andrés</span></b></p><p style="margin-bottom: 0cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium; text-indent: 1.25cm;">Vén xente de todo os lugares, sobre todo do occidente asturiano, do <b>Bierzo</b>, do norte de <b>Portugal</b>, das <b>Rías Baixas</b>, xente que repite e acaba traendo a familia e aos amigos. Para peregrinar a <b>San Andrés</b> non hai normas establecidas, pódese ir de calquera xeito, no tipo de vehículo que teñas. Hai quen se ofrece a ir descalzo, ou sen falar durante todo o camiño, os que van sen comer nin beber, quen porta unha candea e baixa de xeonllos a <b>costa Grande</b>, ou quen vai acompañando a un defunto.</span></p><p style="margin-bottom: 0cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium; text-indent: 1.25cm;">Este último ten un rito peculiar. Pola mañá cedo irás buscar o morto ao cemiterio, petarás na tumba e diraslle que se erga que vamos cumprir a promesa que en vida non lle deu tempo a facer. Se vas en coche ou en autobús hai que pagar o billete e deixar un asento libre para o finado. Se vas andando mirarás de que non se perda polo camiño. Tamén hai que levar avituallamento para o falecido, antigamente a comida dábaselle a un pobre que estivera polo lugar. Unha vez escoitado misa, xa de regreso hai que acompañalo de novo ata o camposanto e deixalo acomodado na tumba, despedíndose e dicindo algo así como: “Misión cumprida”.</span></p><p style="margin-bottom: 0cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium; text-indent: 1.25cm;">Tamén debemos respectar e non pisar os bichiños que atopamos polo camiño, pois din que son almiñas que van cumprir a promesa. </span></p><p style="margin-bottom: 0cm;"></p><table align="center" cellpadding="0" cellspacing="0" class="tr-caption-container" style="float: right; margin-left: 1em; text-align: right;"><tbody><tr><td style="text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEgCsz37Y9DNuDXWk5HyRxL-U8euuGc2otI1pa3KthoufqxANPNd0iWffvRK1iRN3oR2KGaNiGxnbYJw2wOF_buzUsqwBfX_yCqri-83ov7m4iesKTcYXyACKFfir4XE2QVMsy7yHEdLQX2J6GGvFgFfVc2Fw6DX15H9KVFX9A4U0UUJqQuxCN-agnv8HQ/s1600/4%20Relicario.jpg" style="margin-left: auto; margin-right: auto;"><span style="color: black;"><img border="0" data-original-height="1200" data-original-width="1600" height="240" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEgCsz37Y9DNuDXWk5HyRxL-U8euuGc2otI1pa3KthoufqxANPNd0iWffvRK1iRN3oR2KGaNiGxnbYJw2wOF_buzUsqwBfX_yCqri-83ov7m4iesKTcYXyACKFfir4XE2QVMsy7yHEdLQX2J6GGvFgFfVc2Fw6DX15H9KVFX9A4U0UUJqQuxCN-agnv8HQ/s320/4%20Relicario.jpg" width="320" /></span></a></td></tr><tr><td class="tr-caption" style="text-align: center;"><span style="font-size: medium;">Relicario</span> </td></tr></tbody></table><br /><span style="font-family: georgia; font-size: medium; text-indent: 1.25cm;"><br /></span><p></p><p style="margin-bottom: 0cm;"><b style="text-indent: 1.25cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;">Posible deusa do inferno. Como a encontraron e onde?</span></b></p><p style="margin-bottom: 0cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium; text-indent: 1.25cm;">É unha talla de pedra anterior ao cristianismo, no pé ten gravados símbolos solares, cruces e unha cornamenta, como se dunha <i>Cernunus</i> se tratase, na cabeza leva un tocado. Esta pedra especial atopouse nunha casa preto do camiño a <b>Santo</b> <b>André de Teixido</b>. Din que gardaba a casa e ata lle poñían flores. Hoxendía é propiedade particular.</span></p><p style="margin-bottom: 0cm;"><b style="text-indent: 1.25cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;">Reivindicacións para potenciar o turismo que chega a San Andrés</span></b></p><p style="margin-bottom: 0cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium; text-indent: 1.25cm;">Recuperar os camiños milenarios tradicionais, limpalos e sinalizalos correctamente, atender as explicacións dos guías que poñen en valor a idiosincrasia do lugar, preparar algúns dos albergues do camiño, abrir as capelas do <b>Socorro</b>, da <b>Fame da Sede</b> e da <b>Preguiza</b> e dende logo diferenciar este noso camiño chamado tamén <i>do Mar ou da Costa</i>, que tamén leva a <b>Compostela</b>; potencialo na páxina de turismo da <b>Xunta</b>, implicándose nesta ruta de peregrinaxe. </span></p><p style="margin-bottom: 0cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium; text-indent: 1.25cm;">Non marcharemos do lugar sen mercar os <i>sanandresiños</i> pendurados na vara de abeleira co ramiño de teixo, algo único noso, a poder ser poñer o Santo, cando as normas da pandemia o permitan, ver o relicario e xantar uns percebes ou comer o caldo, ademais de sacar a foto e ver poñerse o sol nas portas do Alén.</span></p><p style="margin-bottom: 0cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium; text-indent: 1.25cm;">Seguiría Loli toda a tarde contándonos anécdotas que quedan para outro momento por falla de espazo, pero que abofé son curiosas.</span></p><p style="margin-bottom: 0cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium; text-indent: 1.25cm;">------------------------------------------ </span></p><p style="margin-bottom: 0cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium; text-indent: 1.25cm;">Entrevista publicada en <i>La Voz de Ortigueira</i> nº 5.518 (8 de abril de 2022)</span></p><p style="margin-bottom: 0cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium; text-indent: 1.25cm;"><b>Texto e fotos: </b>Luli Dopico</span></p><p style="margin-bottom: 0cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium; text-indent: 1.25cm;">Foto 1. </span><span style="font-family: georgia; font-size: medium; text-indent: 1.25cm;">Loli diante da porta norte, de estilo gótico hispano-flamenco, a parte máis antiga do que hoxe se conserva no Santuario, segundo Rafael Usero.</span></p><p style="margin-bottom: 0cm;"><span style="font-family: georgia;"><span style="font-size: medium;">Foto 2. </span><span style="font-size: medium;">Exvotos no altar.</span></span></p><p style="margin-bottom: 0cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium; text-indent: 1.25cm;">Foto 3. </span><span style="font-family: georgia; font-size: medium; text-indent: 1.25cm;">Loli, xerente da empresa Roteiros, ante a enseada de <b>Cortes.</b></span></p><p style="margin-bottom: 0cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium; text-indent: 1.25cm;">Foto 4. Relicario.</span></p><p style="margin-bottom: 0cm;"><br /></p><p style="margin-bottom: 0cm;"><br /></p>Revista Ortegalhttp://www.blogger.com/profile/09947741796966403236noreply@blogger.com0tag:blogger.com,1999:blog-3184628147823870245.post-35628158184039047922022-04-12T03:53:00.005-07:002022-04-12T04:09:39.995-07:00A gastronomía de Santo Andrés de Teixido<p> </p><table cellpadding="0" cellspacing="0" class="tr-caption-container" style="float: left;"><tbody><tr><td style="text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEjj_Pizcf3phGXuvhVTC-M9cbxVxsR6VIM0t25GPZkkFCbNFCQIpZRhilCq0D2lMIjkN55xHHzIUTQvMeVIl9jhzWQx7kZw7WBi-eBfnXnNU4BAgl1KaVEKvsgBGw5QvRLJWEVRRJyLNpAOSCrr2tOnV652wzMn3W8JALmTlnEZbXfV_7i0ynpFh0wDPQ/s2000/_DSC0556.jpg" style="clear: left; margin-bottom: 1em; margin-left: auto; margin-right: auto;"><span style="font-family: georgia;"><img border="0" data-original-height="1331" data-original-width="2000" height="266" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEjj_Pizcf3phGXuvhVTC-M9cbxVxsR6VIM0t25GPZkkFCbNFCQIpZRhilCq0D2lMIjkN55xHHzIUTQvMeVIl9jhzWQx7kZw7WBi-eBfnXnNU4BAgl1KaVEKvsgBGw5QvRLJWEVRRJyLNpAOSCrr2tOnV652wzMn3W8JALmTlnEZbXfV_7i0ynpFh0wDPQ/w400-h266/_DSC0556.jpg" width="400" /></span></a></td></tr><tr><td class="tr-caption" style="text-align: center;"><span style="font-family: georgia;">Vista xeral do Santuario de Teixido<br />(Foto: Álvaro F. Polo)</span></td></tr></tbody></table><br /><p></p><p style="margin-bottom: 0cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><br /></span></p><p style="margin-bottom: 0cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><br /></span></p><p style="margin-bottom: 0cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;">O señor <b>Salas</b> deume a información, mellor dito prestoume o libro de <b>Víctor Sueiro</b>: <i>Comer en Galicia</i>, que nos fala do «tortillo», do que xa tivera escoitado falar, pero non exactamente como relata o autor, mais sendo fieis á receita, resumimos e transcribimos:</span></p><p style="margin-bottom: 0cm;"><span style="color: black; font-family: Georgia, serif;"><span><span style="font-size: medium;"> </span>"</span>Os tortillos de </span><span style="color: black; font-family: Georgia, serif;"><b>Santo André</b></span><span style="color: black; font-family: Georgia, serif;"> </span><span style="color: black; font-family: Georgia, serif;">están ligados como outras vellas historias ás </span><span style="color: black; font-family: Georgia, serif;">comilonas dos curas </span>galaicos. Nesta composición só entran as xemas, buscando unha sartén xigantesca, con altura <span> </span>suficiente para que os chourizos se aguanten de pé. Necesitamos seis ducias de ovos, sen claras, só xemas, que bateremos ata que adquiran corpo, o suficiente para poder cravar os chourizos sen pel. Os chourizos estarán semicurados para que transmitan ben as substancias.<span style="font-family: georgia;">"</span></p><p style="margin-bottom: 0cm;"></p><table align="center" cellpadding="0" cellspacing="0" class="tr-caption-container" style="float: right; margin-left: 1em; text-align: right;"><tbody><tr><td style="text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEjjPAughfnJgzkCi7L-PC8pD2DVxTfgjcUkXR8yheZJMvKQ1KIGayRjVt7WjBuXcT25H92qNyEJH1vtfqktgUKdITCdFKCiXp-hTh5-Q6QDa7RFyhVjnJPOy8W2yoZbyRKnAYvR9OfN04MVNHQRwTJi_96Y0seULJVqzG1dAC2zUs-NizwzTIrhHkqSOg/s162/Bouza.jpg" style="margin-left: auto; margin-right: auto;"><span style="font-size: medium;"><img border="0" data-original-height="121" data-original-width="162" height="149" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEjjPAughfnJgzkCi7L-PC8pD2DVxTfgjcUkXR8yheZJMvKQ1KIGayRjVt7WjBuXcT25H92qNyEJH1vtfqktgUKdITCdFKCiXp-hTh5-Q6QDa7RFyhVjnJPOy8W2yoZbyRKnAYvR9OfN04MVNHQRwTJi_96Y0seULJVqzG1dAC2zUs-NizwzTIrhHkqSOg/w200-h149/Bouza.jpg" width="200" /></span></a></td></tr><tr><td class="tr-caption" style="text-align: center;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;">Mesón Hermanos Bouza</span></td></tr></tbody></table><p></p><p style="margin-bottom: 0cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;">Di <b>Sueiro</b> que o problema está en virar o tortillo…</span></p><p style="margin-bottom: 0cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;">Segundo as miñas informacións, o tortillo non se vira, déixase callar na tixola e botaremos tantos chourizos como comensais haxa, e algún máis por se queren repetir, que non vai ser o caso, porque a continuación virán as fontes con percebes, empanada de merlón e logo o cocido para rematar co caldo de verzas para asentar o viño. De postre gatón.</span></p><p style="margin-bottom: 0cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;">Disque estes pantagruélicos banquetes foron na época do cura <b>Miragaya</b>, segundo capelán que rexentaba o Santuario. Tres foron os irmáns <b>Miragaya</b> e os tres sacerdotes, un de <b>Barbos</b> (Ortigueira) e outro de <b>Régoa</b> (Cedeira), pero o que mellor daba de comer era <b>don Manuel </b>e del cóntanse moitas anécdotas: misaba en zocas, defendíase con escopeta de caza e era tan comedoriño que tiveron que facerlle unha mesa cunha curva axeitada ao seu bandullo, para que puidera xantar comodamente…</span></p><table align="center" cellpadding="0" cellspacing="0" class="tr-caption-container" style="float: left; margin-right: 1em; text-align: left;"><tbody><tr><td style="text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEj2XFrB_ddh0Mk-a2YvfMvtIs6FzJSMfa5o4ePet4g9PkCcqauoRDNDhjjk5JWO-_l3GfGWlw66KVHjFO0UyjD9ZVEXvmoqKkKfmJFK_hGv0QSGxvnJ1bAtua29gGGQrHuR_spq1aMkA6XXT4Qtwyq3b0Vnh-sB9JcXKCsCVtkFNXdSdVQkJ9jyJxfhzg/s162/eiravella.jpg" style="margin-left: auto; margin-right: auto;"><span style="font-size: medium;"><img border="0" data-original-height="119" data-original-width="162" height="147" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEj2XFrB_ddh0Mk-a2YvfMvtIs6FzJSMfa5o4ePet4g9PkCcqauoRDNDhjjk5JWO-_l3GfGWlw66KVHjFO0UyjD9ZVEXvmoqKkKfmJFK_hGv0QSGxvnJ1bAtua29gGGQrHuR_spq1aMkA6XXT4Qtwyq3b0Vnh-sB9JcXKCsCVtkFNXdSdVQkJ9jyJxfhzg/w200-h147/eiravella.jpg" width="200" /></span></a></td></tr><tr><td class="tr-caption" style="text-align: center;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;">Mesón Eiravella<br /><br /></span></td></tr></tbody></table><p></p><p style="margin-bottom: 0cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;">Contan que foi un convencido xermanófilo e cando viu emerxer das augas un submarino na <i>Primeira Guerra Mundial</i>, non dubidou en baixar ata a praia e subir nunha chalana para chegar onda el, tras descender pola escotilla, o Comandante fíxolle unha encomenda: confioulle a custodia da súa muller mentres interviñan nunhas operacións militares. Aquela dama estivo agochada en <b>Teixido</b> ata que regresaron por ela. Tempo andando o crego recibiu un retrato dedicado polo <b>Kaiser Guillerme II</b>, en recoñecemento da súa protección.</span></p><table align="center" cellpadding="0" cellspacing="0" class="tr-caption-container" style="float: right; margin-left: 1em; text-align: right;"><tbody><tr><td style="text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEja6GGtx-WoB9ujwNgnFn8owRdfBY9NVOShNqBTbRTBweqjONoVnzDQpTOI6LezgWvSHKOt6La7u2-PGh6obG3v3YVj4dcZrDIqDZMTxI1zS0wo8xQDWLVS1_VbGLp3EcThICEzAwNr9r7qYJFOKoCjvEzLtJAysIwC02XYGJBWm9rm510xF0JKOSuEmg/s162/Os%20de%20TEixidelo.jpg" style="margin-left: auto; margin-right: auto;"><span style="font-size: medium;"><img border="0" data-original-height="119" data-original-width="162" height="147" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEja6GGtx-WoB9ujwNgnFn8owRdfBY9NVOShNqBTbRTBweqjONoVnzDQpTOI6LezgWvSHKOt6La7u2-PGh6obG3v3YVj4dcZrDIqDZMTxI1zS0wo8xQDWLVS1_VbGLp3EcThICEzAwNr9r7qYJFOKoCjvEzLtJAysIwC02XYGJBWm9rm510xF0JKOSuEmg/w200-h147/Os%20de%20TEixidelo.jpg" width="200" /></span></a></td></tr><tr><td class="tr-caption" style="text-align: center;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;">Mesón Os de Teixidelo<br /><br /></span></td></tr></tbody></table><p></p><p style="margin-bottom: 0cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;">Outro día contarei máis historias, que abofé son graciosas.</span></p><p style="margin-bottom: 0cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><u><b>Outra comida: o caldo. Quen eran as <i>caldupeiras</i>?</b></u></span></p><p style="margin-bottom: 0cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;">Vén de antigo. Eran mulleres que dende moi cedo se apousentaban nos camiños que ían a <b>San Andrés </b>cun enorme pote de ferro e alí mesmo, dende as primeiras horas da mañá, facían o caldo para os romeiros, que servían en cuncas de barro por un patacón. Hai unha cantiga que as lembra:</span></p><p style="margin-bottom: 0cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><span> <span> <span> </span></span></span>Indo para San Andrés,</span></p><p style="margin-bottom: 0cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><span> <span> <span> </span></span></span>aló no Porto do Cabo,</span></p><p style="margin-bottom: 0cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><span> <span> <span> </span></span></span>díxome unha caldupeira:</span></p><p style="margin-bottom: 0cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><span> <span> <span> </span></span></span>— Romeiriña, queres caldo?</span></p><p style="margin-bottom: 0cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><span> <span> <span> </span></span></span>— Non, señora, que me escaldo.</span></p><p style="margin-bottom: 0cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><span> <span> <span> </span></span></span>— Romeiriña, queres viño?</span></p><p style="margin-bottom: 0cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><span> <span> <span> </span></span></span>— Si, señora, un papadiño.</span></p><p style="margin-bottom: 0cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><span>Na actualidade hai catro bares nos que podemos xantar como o facía o cura de <b>San Andrés</b>, tal como nos informa <b>Sergio Muíño</b>. Na taberna de <b>Hermanos Bouza</b>, onde <b>Basi</b> presenta a enorme tortilla, tamén teñen empanada, pulpo, percebes, raxo, berberechos e outras saborosas viandas. Nos </span></span></p><table align="center" cellpadding="0" cellspacing="0" class="tr-caption-container" style="float: right; margin-left: 1em; text-align: right;"><tbody><tr><td style="text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEhmgEJ7KwHsM3GihTjqtd3BZX3VURSv-msTlWFsHRdnUQkYeblRAmqOynehQucHPOsPbWBZOHu7oXQMTN-g1Ch_DBHV0tOAIC8RRGeljdDRLTK1W3k9qktPnnO6Y6mZ9A7mdIy7tVTEfxtpZ0ikRbavRjDhXrrcjwWwJr0aXTiUXs8q5fleBXfTOJ8-7A/s162/Os%20loureiros.jpg" style="margin-left: auto; margin-right: auto;"><img border="0" data-original-height="91" data-original-width="162" height="112" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEhmgEJ7KwHsM3GihTjqtd3BZX3VURSv-msTlWFsHRdnUQkYeblRAmqOynehQucHPOsPbWBZOHu7oXQMTN-g1Ch_DBHV0tOAIC8RRGeljdDRLTK1W3k9qktPnnO6Y6mZ9A7mdIy7tVTEfxtpZ0ikRbavRjDhXrrcjwWwJr0aXTiUXs8q5fleBXfTOJ8-7A/w200-h112/Os%20loureiros.jpg" width="200" /></a></td></tr><tr><td class="tr-caption" style="text-align: center;"><span style="font-family: georgia;">Mesón Os Loureiros<br /><br /></span></td></tr></tbody></table><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><span><b></b></span><span><b>Loureiros</b>, <b>Óscar</b> fai comida variada, máis actual, carne asada, zamburiñas, croquetas, navallas e percebes tamén. Na <b>Eiravella,</b> rexentado por <b>Sergio</b> e súa muller, degustaremos o caldo ademais dos percebes e os chocos en salsa de améndoa, menús variados con diferentes pratos locais. No bar <b>Os de Teixidelo</b>, teñen especialidade en mariscos, pulpo, ovos con xamón e unha ampla carta de viños. Todo riquísimo e prezos asequibles. E de postre, ademais dos que ofertan nos locais de restauración, </span><span style="color: red;"><span></span></span><span>as roscas, que se venden ensartadas nun vimbio. Háinas con azucre e sen el. Unha tradición que se remonta no tempo das antigas feiras, onde se vendían a centos. Non se fan alí, parece ser que as fan en <b>Montoxo</b> e noutros fornos da zona.</span></span><p></p><p style="margin-bottom: 0cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;">Que aproveite e lembren ir a San Andrés de vivos. Merece a pena.</span></p><p style="margin-bottom: 0cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"></span></p><p style="margin-bottom: 0cm; margin-left: 6.24cm; text-indent: 1.25cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;">LULI DOPICO</span></p><p style="margin-bottom: 0cm;"><br /></p>Revista Ortegalhttp://www.blogger.com/profile/09947741796966403236noreply@blogger.com0tag:blogger.com,1999:blog-3184628147823870245.post-79701798560614697312022-03-09T09:21:00.012-08:002022-03-09T10:14:55.434-08:00 Éxito en FITUR 2022 dos sanandreses de Teixido<p style="text-align: center;"><b><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><br /></span></b></p><p style="text-align: center;"><b><span style="font-family: georgia; font-size: medium;">Sergio Muíño e Jorge Bellón traballan por poñer en alza </span></b><b><span style="font-family: georgia; font-size: medium;">as tradicións e o gran patrimonio que ofrece San Andrés</span></b></p><table cellpadding="0" cellspacing="0" class="tr-caption-container" style="float: left; margin-right: 1em; text-align: left;"><tbody><tr><td style="text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/a/AVvXsEhSofOidzFZXgZy29BvoPOeg6ASC5tvERFJVhRtsYHgrf3-hHDhytGnl_9y5v4BWDXCn8-PR0RC-9Bmcty7SpfU9alp2C_T-iffBZ3oH2zm1Fv6Wt8IqNCJwMAR4lKunwuv1y9ivkwFfkBoKznKeWLqFQsb1-mazCrQPPtXuXdXql_rkxEuvXtbRiQXlw=s1317" style="clear: left; margin-bottom: 1em; margin-left: auto; margin-right: auto;"><img border="0" data-original-height="878" data-original-width="1317" height="213" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/a/AVvXsEhSofOidzFZXgZy29BvoPOeg6ASC5tvERFJVhRtsYHgrf3-hHDhytGnl_9y5v4BWDXCn8-PR0RC-9Bmcty7SpfU9alp2C_T-iffBZ3oH2zm1Fv6Wt8IqNCJwMAR4lKunwuv1y9ivkwFfkBoKznKeWLqFQsb1-mazCrQPPtXuXdXql_rkxEuvXtbRiQXlw=s320" width="320" /></a></td></tr><tr><td class="tr-caption" style="text-align: center;"><i style="font-family: georgia; text-align: left;">Jorge Bellón, artesán galego<br /><br /></i></td></tr></tbody></table><p></p><div style="text-align: left;"><br /></div><p></p><p align="JUSTIFY" lang="es-ES" style="line-height: 16px; margin-bottom: 0.49cm; margin-top: 0.49cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><span lang="gl-ES">O pasado doce de febreiro, o <i>Club de Lectura de Ortigueira</i> contou coa presenza de <b>Sergio Muíño</b>, fundador de <i>Eufundevivo.com</i> e doutorando en Turismo. Aproveitamos o momento para facerlle unha entrevista. </span></span></p><p align="JUSTIFY" lang="gl-ES" style="line-height: 16px; margin-bottom: 0.49cm; margin-top: 0.49cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;">— <i>Cando nace “</i>Eufundevivo<i>”?</i></span></p><p align="JUSTIFY" lang="es-ES" style="line-height: 16px; margin-bottom: 0.49cm; margin-top: 0.49cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><span lang="gl-ES">O proxecto nace a finais do ano 2019, a través da creación das redes sociais e a publicación dunha foto miña no santuario coa lenda: «Eu fun de vivo a San Andrés de Teixido». A raíz de aquí, xorde a idea de poñer en valor o sentimento que moitos de nós temos cara este lugar ao que debemos ir en vida ou de mortos. Ademais, tendo en conta a realidade turística de San Andrés, esta iniciativa vai acompañada dunha proposta de desenvolvemento turístico sostible e local, dende o propio destino. </span></span></p><p align="JUSTIFY" lang="es-ES" style="line-height: 16px; margin-bottom: 0.49cm; margin-top: 0.49cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><span lang="gl-ES">— <i>Que facedes e cantos sodes? </i></span></span></p><p align="JUSTIFY" lang="es-ES" style="line-height: 16px; margin-bottom: 0.49cm; margin-top: 0.49cm;"><table align="center" cellpadding="0" cellspacing="0" class="tr-caption-container" style="float: right; margin-left: 1em; text-align: right;"><tbody><tr><td style="text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/a/AVvXsEgrapa2uvttGUduXrkJ7JRo-2lXRAEb0xrQPcqkvuuIfNIcabyHoBcYNAL6cC8DEQrM5Lsu0FO2bD-MJLeKgkojMIJjzoudsyo9O64Vz4UQL1qi5E2tKGT8DCtQayNUMkBhnXzT8LXKxTlQj9GWeV_xX6eMWv2dhGEwm_ImnlYKxBWG2U_PiMIa2yfjzw=s2000" imageanchor="1" style="margin-left: auto; margin-right: auto;"><img border="0" data-original-height="2000" data-original-width="1331" height="320" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/a/AVvXsEgrapa2uvttGUduXrkJ7JRo-2lXRAEb0xrQPcqkvuuIfNIcabyHoBcYNAL6cC8DEQrM5Lsu0FO2bD-MJLeKgkojMIJjzoudsyo9O64Vz4UQL1qi5E2tKGT8DCtQayNUMkBhnXzT8LXKxTlQj9GWeV_xX6eMWv2dhGEwm_ImnlYKxBWG2U_PiMIa2yfjzw=s320" width="213" /></a></td></tr><tr><td class="tr-caption" style="text-align: center;"><span style="font-family: georgia;"><i>Sanandresiño</i><br />(Foto: Álvaro F. Polo)</span></td></tr></tbody></table><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><span lang="gl-ES">«Eufundevivo» é un proxecto da xente, polo tanto é difícil saber cantos somos. Son moitas as persoas que colaboran con nós enviando fotografías e historias, escribindo vivencias e relatos, axudando e cedendo material para as nosas investigacións ou mesmo berrando a viva voz que foron de vivas ao santuario… Por outra parte, non me quero esquecer da xente de San Andrés que me acolleron dende o primeiro día. Sen eles o proxecto non tería ningún sentido! Para min é moi importante que estean a gusto co que facemos, son eles quen viven no lugar e o que non é bo para a poboación local non pode ser bo para o visitante! </span></span></p><p align="JUSTIFY" lang="es-ES" style="line-height: 16px; margin-bottom: 0.49cm; margin-top: 0.49cm;"><span style="font-family: georgia;"><br /><span lang="gl-ES" style="font-size: large;"><br /></span></span></p><p align="JUSTIFY" lang="es-ES" style="line-height: 16px; margin-bottom: 0.49cm; margin-top: 0.49cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><span lang="gl-ES">— <i>Que iniciativas foron xurdindo?</i> </span></span></p><p align="JUSTIFY" lang="es-ES" style="line-height: 16px; margin-bottom: 0.49cm; margin-top: 0.49cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><span lang="gl-ES">Entre as nosas iniciativas atópase por un lado <i>#TeixidoFavorito</i>, que recompila historias, anécdotas e vivencias reais daquelas persoas que visitaron o santuario. E por outra banda, o ano pasado fixemos o <i>1º Certame de Relatos Curtos EUFUNDEVIVO</i> cun premio composto dunha visita guiada, un lote de produtos da artesanía local, un diploma acreditativo e a publicación do mesmo nas nosas plataformas dixitais. Quen queira pode ler o relato: “<i>Siempre hacia el oeste</i>”, ou enviar a súa anécdota a través da nosa páxina web (<i>www.eufundevivo.com</i>). Este ano faremos a 2º edición do Certame. </span></span></p><p align="JUSTIFY" lang="es-ES" style="line-height: 16px; margin-bottom: 0.49cm; margin-top: 0.49cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"></span></p><p></p><p align="JUSTIFY" lang="es-ES" style="line-height: 16px; margin-bottom: 0.49cm; margin-top: 0.49cm;"><b style="font-family: georgia; text-align: left;">FITUR 2022</b></p><p align="JUSTIFY" lang="es-ES" style="line-height: 16px; margin-bottom: 0.49cm; margin-top: 0.49cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><span lang="gl-ES"><table cellpadding="0" cellspacing="0" class="tr-caption-container" style="float: left; margin-right: 1em; text-align: left;"><tbody><tr><td style="text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/a/AVvXsEix0wh9EYImveIaaI1Ou1Wjp-dDifxITwZPQEz0rDzoYOB7t_Mv4_Z3Ax4BPD2kjqHylOxz94LEz0OgpTJy2GmXlJgvsVtkElEt_kKsYKZVoZ2KPhcrUq_sQOV2NBUljL_JSeLQLfxRi6D7BSwJOIEnpYc2Gh5OTyU28tITyx8JS8HcyUkZlDJ2uq4Dkg=s4000" style="clear: right; margin-bottom: 1em; margin-left: auto; margin-right: auto;"><img border="0" data-original-height="4000" data-original-width="3000" height="320" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/a/AVvXsEix0wh9EYImveIaaI1Ou1Wjp-dDifxITwZPQEz0rDzoYOB7t_Mv4_Z3Ax4BPD2kjqHylOxz94LEz0OgpTJy2GmXlJgvsVtkElEt_kKsYKZVoZ2KPhcrUq_sQOV2NBUljL_JSeLQLfxRi6D7BSwJOIEnpYc2Gh5OTyU28tITyx8JS8HcyUkZlDJ2uq4Dkg=s320" width="240" /></a><br /><span style="text-align: left;"><span style="font-family: georgia;"><i>Sergio Muíño co ramo<br />de romeiro a San Andrés<br /><br /></i></span></span></td></tr></tbody></table>Cada ano, en Madrid (FITUR) hai un stand de Galicia no que se atopa representado todo o territorio. Este ano, Santo André de Teixido tivo un gran protagonismo xa que a artesanía que levou a <b>Axencia de Turismo de Galicia foron os sanandreses</b>, da man do seu artesán Jorge Bellón. </span></span></p><p align="JUSTIFY" lang="es-ES" style="line-height: 16px; margin-bottom: 0.49cm; margin-top: 0.49cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><span lang="gl-ES">— <i>Que acollida tiveron? </i></span></span></p><p align="JUSTIFY" lang="es-ES" style="line-height: 16px; margin-bottom: 0.49cm; margin-top: 0.49cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><span lang="gl-ES">Foi moi boa, cada día miles de persoas se achegaron ao posto a saber máis deles. Moita xente xa os coñecía e a que non, quedaba sorprendida moi positivamente. Ata os reis levaron uns sanandresiños! Tamén fixemos varios obradoiros amosando como se fan e incluso no equipo de Galicia levábamos un como parte do noso uniforme. </span></span></p><p align="JUSTIFY" lang="es-ES" style="line-height: 16px; margin-bottom: 0.49cm; margin-top: 0.49cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><span lang="gl-ES">— <i>Que son? Qué representan? Cómo se fan? </i></span></span></p><p align="JUSTIFY" lang="gl-ES" style="line-height: 16px; margin-bottom: 0.49cm; margin-top: 0.49cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;">Os sanandreses son unha artesanía centenaria e típica de Santo André de Teixido, amuletos feitos con miga de pan sen fermentar e cocidos, algúns deles durante horas, que logo se pintan para darlles as cores características que coñecemos. </span></p><p align="JUSTIFY" lang="es-ES" style="line-height: 16px; margin-bottom: 0.49cm; margin-top: 0.49cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><span lang="gl-ES">Existen diferentes formas, cada unha co seu significado: a flor para o amor, a barca para as viaxes, o santo para a saúde, o peixe para o alimento, a escada para o traballo, a man para os estudos, a coroa para a protección e a pomba para a paz. Estes son os máis habituais, aínda que hai algún máis como o pé ou o trevo que están en proceso de recuperación! </span></span></p><p align="JUSTIFY" lang="gl-ES" style="line-height: 16px; margin-bottom: 0.49cm; margin-top: 0.49cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"></span></p><p></p><table cellpadding="0" cellspacing="0" class="tr-caption-container" style="margin-left: auto; margin-right: auto; text-align: center;"><tbody><tr><td class="tr-caption" style="text-align: center;"></td></tr></tbody></table><p align="JUSTIFY" lang="gl-ES" style="line-height: 16px; margin-bottom: 0.49cm; margin-top: 0.49cm;"><b style="font-family: georgia; text-align: left;"><table cellpadding="0" cellspacing="0" class="tr-caption-container" style="float: right; margin-left: 1em; text-align: right;"><tbody><tr><td style="text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/a/AVvXsEgnsn9ieJYjUI-cCv_HH2IsJZXH-N1dhjeS57idXprP-4HTvvlYmGley512FFqvCG2pxARwlUXugosYrtZqunSIHHYkwQWtbelSh11Ng-j8EWVbKrzKlTWD2g1oPI2mGb2j-0PSADYm0qEAPL_Pywirs7zgUceLt52jRqCDKFndAT5_KLYv-gNKBRphhQ=s2048" style="clear: left; margin-bottom: 1em; margin-left: auto; margin-right: auto;"><img border="0" data-original-height="1537" data-original-width="2048" height="240" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/a/AVvXsEgnsn9ieJYjUI-cCv_HH2IsJZXH-N1dhjeS57idXprP-4HTvvlYmGley512FFqvCG2pxARwlUXugosYrtZqunSIHHYkwQWtbelSh11Ng-j8EWVbKrzKlTWD2g1oPI2mGb2j-0PSADYm0qEAPL_Pywirs7zgUceLt52jRqCDKFndAT5_KLYv-gNKBRphhQ=s320" width="320" /></a><br /><span style="text-align: left;"><span style="font-family: georgia;"><i>Sanandresiños en FITUR 2022<br /><br /></i></span></span></td></tr></tbody></table>SANTO ANDRÉ DE TEIXIDO</b></p><p align="JUSTIFY" lang="es-ES" style="line-height: 16px; margin-bottom: 0.49cm; margin-top: 0.49cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><span lang="gl-ES"><i>— Que significa para a comarca? </i></span></span></p><p align="JUSTIFY" lang="es-ES" style="line-height: 16px; margin-bottom: 0.49cm; margin-top: 0.49cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><span lang="gl-ES"><b>Santo André de Teixido</b> é un referente histórico, o segundo punto de peregrinación máis visitado despois de <b>Santiago de Compostela</b> e, posiblemente, o máis antigo de <b>Galicia</b>. Para entender o que representa para a comarca é preciso poñer a vista no Camiño, xa que é un recurso que ofrece actualmente oportunidade real de desenvolvemento turístico dun xeito respectuoso e sostible. </span></span></p><p align="JUSTIFY" lang="es-ES" style="line-height: 16px; margin-bottom: 0.49cm; margin-top: 0.49cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><span lang="gl-ES">Baixo o meu punto de vista, as accións que se están a levar a cabo vinculadas a Teixido non abondan se queremos conservar a esencia deste lugar milenario. É certo e teño constancia de que se está a traballar neste tema dende o meu concello de <b>Cedeira</b> e dende outros polos que pasa o Camiño, pero o turismo avanza a gran velocidade e requírese unha labor de xestión e planificación real e conxunta, articulada por tres eixos principais: concellos e organismos, empresas privadas e a poboación local que habita o destino. Nós seguiremos achegando o noso grao de area e, como ata o momento, colaborando e traballando con aquelas persoas e entidades que aposten pola prosperidade e sostibilidade de <b>Santo André de Teixido</b>.</span></span></p><p align="JUSTIFY" lang="es-ES" style="line-height: 16px; margin-bottom: 0.49cm; margin-top: 0.49cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><span lang="gl-ES">Pois moitas grazas, iniciativas así son de aplaudir e poñen en valor o grande patrimonio que temos con <b>San Andrés de Teixido</b>, ao que hai que ir de vivo.</span></span></p><p align="JUSTIFY" lang="es-ES" style="line-height: 16px; margin-bottom: 0.49cm; margin-top: 0.49cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><span lang="gl-ES">---------------------------------------------</span></span></p><p align="JUSTIFY" lang="es-ES" style="line-height: 16px; margin-bottom: 0.49cm; margin-top: 0.49cm;"><span style="font-family: georgia;"><span lang="gl-ES">Artigo publicado no semanario <i>La Voz de Ortigueira </i>o 4.03.2022</span></span></p><p align="JUSTIFY" lang="es-ES" style="line-height: 16px; margin-bottom: 0.49cm; margin-top: 0.49cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><span lang="gl-ES"><b>Texto</b>: Luli Dopico</span></span></p><p align="JUSTIFY" lang="es-ES" style="line-height: 16px; margin-bottom: 0.49cm; margin-top: 0.49cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><span lang="gl-ES"><b>Fotos</b>: Sergio Muíño</span></span></p>Revista Ortegalhttp://www.blogger.com/profile/09947741796966403236noreply@blogger.com0tag:blogger.com,1999:blog-3184628147823870245.post-50483155605931208232022-02-02T02:28:00.012-08:002023-06-08T10:31:08.491-07:00 O xeoparque a debate. Unha oportunidade para o Ortegal?<p></p><table cellpadding="0" cellspacing="0" class="tr-caption-container" style="float: left;"><tbody><tr><td style="text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/a/AVvXsEjnp5Ttf-2HQTML3K-VBA1sGBh7Kq6mYYQ_2TBuOLpP2p8kzjjWnNaIEy18mKxQaly8gS5Mf9QY6i-7PYnmiyGttEGwzKDYtedr-8s6GVgViFIyDnH1oblwERKO9K9pFiF4_IgbG6k_vY2f_VKjU2qC006NRSuS-xh4Gi4vkxwtVnzJ05MU0xStG0w6sw=s1600" style="clear: left; margin-bottom: 1em; margin-left: auto; margin-right: auto;"><img border="0" data-original-height="900" data-original-width="1600" height="180" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/a/AVvXsEjnp5Ttf-2HQTML3K-VBA1sGBh7Kq6mYYQ_2TBuOLpP2p8kzjjWnNaIEy18mKxQaly8gS5Mf9QY6i-7PYnmiyGttEGwzKDYtedr-8s6GVgViFIyDnH1oblwERKO9K9pFiF4_IgbG6k_vY2f_VKjU2qC006NRSuS-xh4Gi4vkxwtVnzJ05MU0xStG0w6sw=s320" width="320" /></a></td></tr><tr><td class="tr-caption" style="text-align: center;"><span style="font-family: georgia;">De esq. a dta.: Xosé Lois Armada,<br />José Miguel Alonso, Martín Alemparte<br />e Vanesa Trevín.</span></td></tr></tbody></table><br /><span style="font-size: medium;"><br /></span><p></p><p style="line-height: 18.559999465942383px; margin-bottom: 0.2cm; margin-top: 0.1cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;">Foi un dos actos máis destacados dos que ten organizado <b>Terras do Ortegal</b> nos seus 8 anos de existencia: nutrida asistencia (máis de 50 persoas), interese vivo, debate sen cortapisas, louvanzas e críticas, e duración eterna (case 3 horas!!)</span></p><p style="line-height: 18.559999465942383px; margin-bottom: 0.2cm; margin-top: 0.1cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;">A mesa redonda, coordinada por <b>Vanesa Trevín</b>, arqueóloga e Secretaría da asociación, reuniu a <b>José Miguel Alonso Pumar</b>, alcalde de <b>Cariño</b> e presidente en 2022 da asociación promotora do Xeoparque (formada exclusivamente por concellos), a <b>Xosé-Lois Armada</b>, científico titular do CSIC e bo coñecedor de todo o proceso, e <b>Martín Alemparte</b>, xerente do GDR Courel-Ribeira Sacra, e coordinador do Xeoparque Montañas do Courel, o único que hai aprobado en Galicia.</span></p><p style="line-height: 18.559999465942383px; margin-bottom: 0.2cm; margin-top: 0.1cm;"></p><table align="center" cellpadding="0" cellspacing="0" class="tr-caption-container" style="float: right; margin-left: 1em; text-align: right;"><tbody><tr><td style="text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/a/AVvXsEgzawdgOrtn1h8YRvgsHetGxfINjUqo9ahAC22XTYF8xXFVNX38lAvHRDKFryyBHno4y1Np0bgg0qF6VJs-vlllKpN_sm1qWbdVC8DbvW4CXi3S21LUQ6Y84u8Y7K37hTbPprFdDcBLVbY70YaRVC7g00w3vUY2xrLds7eiRLFayhoT6ztreF1m7YLfIQ=s768" style="margin-left: auto; margin-right: auto;"><img border="0" data-original-height="431" data-original-width="768" height="180" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/a/AVvXsEgzawdgOrtn1h8YRvgsHetGxfINjUqo9ahAC22XTYF8xXFVNX38lAvHRDKFryyBHno4y1Np0bgg0qF6VJs-vlllKpN_sm1qWbdVC8DbvW4CXi3S21LUQ6Y84u8Y7K37hTbPprFdDcBLVbY70YaRVC7g00w3vUY2xrLds7eiRLFayhoT6ztreF1m7YLfIQ=s320" width="320" /></a></td></tr><tr><td class="tr-caption" style="text-align: center;"><span style="font-family: georgia;">Paula Vázquez na presentación en Fitur 2022<br />(Foto: <i>La Voz de Galicia</i>)</span></td></tr></tbody></table><p style="line-height: 18.559999465942383px; margin-bottom: 0.2cm; margin-top: 0.1cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;">Tras un video promocional do proxecto interveu <b>José Miguel Alonso </b>nunha exposición atinada na que fixo unha boa descrición do mesmo, presentado recentemente en Fitur (onde contou, por certo, co apoio da modelo e presentadora <b>Paula Vázquez</b>, nova embaixadora da candidatura). Alonso Pumar asumiu fallos e déficits no recorrido levado a cabo, e sinalou as oportunidades e desafíos que conlevan as achegas de 200.000 € concedidos pola deputación coruñesae <a href="https://proxecto.xeoparquecaboortegal.gal/el-territorio-cabo-ortegal-recibira-fondos-next-generation-para-la-potenciacion-de-un-turismo-sostenible/">os 1,5 M€ concedidos</a> dentro dos fondos <i>Next Generation </i>postpandémicos, ao ser un proxecto seleccionado polo Goberno Central-Xunta. Indicou o próximo nomeamento dun Comité Científico e a apertura de dúas mesas de participación social.</span></p><p style="line-height: 18.559999465942383px; margin-bottom: 0.2cm; margin-top: 0.1cm;"></p><div class="separator" style="clear: both; text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/a/AVvXsEge9gojOIE3hQf3wp44SxaYNmC7kkNA93aD0vSxZIszF9jbLcoV-6iwSZ6rmz4XqZ_XrP4qoewUvA8EbBi0NFNij9Z9PQ3H2dthoRV4SSwKOfKWr4yBj7hKhSPgo8hfS4GcfdIH1zok5LA7gYTmgHQObYJFDGwwvgFh9AF-lDXyfQz5dpdVz8vhmNoh-g=s316" style="clear: left; float: left; margin-bottom: 1em; margin-right: 1em;"><img border="0" data-original-height="316" data-original-width="222" height="316" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/a/AVvXsEge9gojOIE3hQf3wp44SxaYNmC7kkNA93aD0vSxZIszF9jbLcoV-6iwSZ6rmz4XqZ_XrP4qoewUvA8EbBi0NFNij9Z9PQ3H2dthoRV4SSwKOfKWr4yBj7hKhSPgo8hfS4GcfdIH1zok5LA7gYTmgHQObYJFDGwwvgFh9AF-lDXyfQz5dpdVz8vhmNoh-g" width="222" /></a></div><br /><p style="line-height: 18.559999465942383px; margin-bottom: 0.2cm; margin-top: 0.1cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><b>Lois Armada</b>, coa súa boa capacidade analítica, característica dun bó académico, apuntou varios datos pouco coñecidos -ou pouco difundidos- dos inicios da proposta, que datan de 2006, cunha noticia de prensa (“<span style="color: black;"><a href="https://www.lavozdegalicia.es/noticia/sociedad/2006/07/27/rocas-cabo-ortegal-antiguas-peninsula/0003_4977727.htm">Las rocas del cabo Ortegal son las más antiguas de la Península</a></span>”), <span style="color: black;">as xornadas celebradas en Cariño no verán de 2007, </span>a publicación por este mesmo concello no lonxano 2010 dunha Guía de campo do complexo de cabo Ortegal (ver foto), a proposta <span style="color: black;">de promover unha candidatura a Xeoparque dende o ámbito político (programa do PSdeG-PSOE cariñé00s para as eleccións municipais de maio de 2011)..., moitas delas </span>anteriores ou non incluídas na <i>Memoria </i>da candidatura, algo inoportuno. Poden verse ampliados estes datos no artigo “El Geoparque de cabo Ortegal a debate: balance y perpectivas” que o profesor da UCM Ricardo Arenas e Lois Armada publicaron no nº 4 (2017) de <i>Terras do Ortegal</i> (páx. 79-95). Lois apuntou varias críticas, como a falta de participación social na proposta e o escaso coñecemento que ten a cidadanía, necesarios para levar a bon fin a proposta, e defendeu a transparencia nas contratacións que se poidan levar a cabo e na execución desesz fondos, reclamando unha participación real nesas decisións.</span></p><p style="line-height: 18.559999465942383px; margin-bottom: 0.2cm; margin-top: 0.1cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><br /></span></p><p style="line-height: 18.559999465942383px; margin-bottom: 0.2cm; margin-top: 0.1cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><b><u>O exemplo do Xeoparque <i>Montañas do Courel</i></u></b></span></p><p style="line-height: 18.559999465942383px; margin-bottom: 0.2cm; margin-top: 0.1cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;">A intervención de <b>Martín Alemparte, </b>que afondou na necesidade de participación social, foi tal vez a máis sorprendente, polos datos que achegou: </span></p><p style="line-height: 18.559999465942383px; margin-bottom: 0.2cm; margin-top: 0.1cm;"></p><table cellpadding="0" cellspacing="0" class="tr-caption-container" style="float: right; margin-left: 1em; text-align: right;"><tbody><tr><td style="text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/a/AVvXsEiNviDPAQNXVcdWgSIMZB4p86GozHXnZ6IszBFZO5JXNmzwS9NfoUBZgWoots897NYC3Pt_50GhqWc2E5ynufXRUPI1vjCsCcSQjmiv3rYN27-5hss4Cqq3gXhQXNy_zT5e2-eIHNMJ9LnXxdKQPsk2txIR8qwuzc50-eKger7yxfgQmTRsfkeSjUM0Aw=s1600" style="clear: left; margin-bottom: 1em; margin-left: auto; margin-right: auto;"><img border="0" data-original-height="900" data-original-width="1600" height="180" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/a/AVvXsEiNviDPAQNXVcdWgSIMZB4p86GozHXnZ6IszBFZO5JXNmzwS9NfoUBZgWoots897NYC3Pt_50GhqWc2E5ynufXRUPI1vjCsCcSQjmiv3rYN27-5hss4Cqq3gXhQXNy_zT5e2-eIHNMJ9LnXxdKQPsk2txIR8qwuzc50-eKger7yxfgQmTRsfkeSjUM0Aw=s320" width="320" /></a></td></tr><tr><td class="tr-caption" style="text-align: center;">Intervención de Martín Alemparte<br />falando do Xeoparque Montañas do Courel<br /><br /></td></tr></tbody></table><p></p><p style="line-height: 18.559999465942383px; margin-bottom: 0.2cm; margin-top: 0.1cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;">a) o orzamento anual do Xeoparque montañas do Courel é so de 45.000 €, a razón de 15.000 € por cada un dos 3 concellos: <b>Ribas de Sil, Quiroga e Folgoso do Courel</b>, máis algunha subvención da deputación de Lugo; b) o xeoparque non ten persoal propio: o Coordinador é el mesmo, que está empregado no GDR (Grupo de Desenvolvemento Rural) <b>Courel-Ribeira Sacra</b>; e c) <span style="background-color: #fcff01;">Desde o seu punto de vista o máis importante do xeoparque non é a xeoloxía, senón a posibilidade de crecemento social e económico da comarca que proporciona</span>, pois baixo a marca “xeoparque” poden integrarse industrias, establecementos de hostelería e restauración, adegas de viño, artesáns... e incluso canteiras de lousa, datos dos que ofreceu exemplos concretos. E debemos lembrar que este é o obxectivo que defende a propia UNESCO! Falamos dunha idea moi certera e que tal vez deberíamos asumir tamén aquí: ver a riqueza xeolóxica da zona como unha excusa, ou mellor como unha panca para mitigar a despoboación e a falta de industrias, e de impulso dun crecemento harmónico, sustentable.</span></p><table cellpadding="0" cellspacing="0" class="tr-caption-container" style="float: left; margin-right: 1em; text-align: left;"><tbody><tr><td style="text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/a/AVvXsEj_4kli50uMPEnr-8vAD9kb4NDPXddtlxlNOgAglaSuj4UYw66Kb_MFEJ-NkfXO-N2DDpTcgQi_e0c_r2IdmE8tDINgzgh6hH3uEa_tQR-I880aBRlMWtaIsEGljnPPXDKXJ4nknKdxhQQIdTH5AZQX9qTIQSH0UvjPlrBMff0NjTNqBhjzC6uWzGlFtg=s1600" style="clear: right; margin-bottom: 1em; margin-left: auto; margin-right: auto;"><img border="0" data-original-height="1200" data-original-width="1600" height="240" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/a/AVvXsEj_4kli50uMPEnr-8vAD9kb4NDPXddtlxlNOgAglaSuj4UYw66Kb_MFEJ-NkfXO-N2DDpTcgQi_e0c_r2IdmE8tDINgzgh6hH3uEa_tQR-I880aBRlMWtaIsEGljnPPXDKXJ4nknKdxhQQIdTH5AZQX9qTIQSH0UvjPlrBMff0NjTNqBhjzC6uWzGlFtg=s320" width="320" /></a></td></tr><tr><td class="tr-caption" style="text-align: center;">Unha parte dos asistentes<br />no Teatro de Beneficencia ortigueirés</td></tr></tbody></table><p></p><p style="line-height: 18.559999465942383px; margin-bottom: 0.2cm; margin-top: 0.1cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><b><u>Debate vivo: aparecen os macroeólicos</u></b></span></p><p style="line-height: 18.559999465942383px; margin-bottom: 0.2cm; margin-top: 0.1cm;"><span style="font-size: medium;"><span style="font-family: georgia;">Xa no debate, varias persoas do público preguntaron e reflexionaron sobre a ameaza que representan os megaparques eólicos no proxecto de xeoparque e na vida e economía dos veciños en xeral, que amosaron grande inquedanza. O debate prolongouse durante case 90 minutos, exemplo da preocupación que se podía palpar entre os asistentes. Outros temas como a exclusión do concello de Mañón na candidatura </span><span style="font-family: georgia;">ou a riqueza botánica da <b>Capelada</b></span><span style="font-family: georgia;"> </span><span style="font-family: georgia;">sairon e foron adecuadamente respondidos polos relatores nun debate vivo e cheo de interese.</span></span></p><p style="line-height: 18.559999465942383px; margin-bottom: 0.2cm; margin-top: 0.1cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><b><u>A visión de Terras do Ortegal</u></b></span></p><p style="line-height: 18.559999465942383px; margin-bottom: 0.2cm; margin-top: 0.1cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><span><span style="background-color: white;">Dende </span><b style="background-color: white;">Terras do Ortegal</b> <span style="background-color: white;">entendemos a etiqueta </span><i style="background-color: white;">Xeoparque </i><span style="background-color: white;">que ofrece a UNESCO, como una oportunidade </span><span style="background-color: #ffe599;">máis para levar adiante</span><span style="background-color: white;"> un </span></span></span><span style="background-color: white; font-family: georgia; font-size: medium;"><span>desenvolvemento económico, social e cultural para a nosa comarca</span> por varias razóns:</span></p><p style="line-height: 18.559999465942383px; margin-bottom: 0.2cm; margin-top: 0.1cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;">a) Obríganos a ter unha visión comarcal dos nosos asuntos, abandonando os localismos. Grazas ao proxecto Xeoparque, ata 7 concellos (<b>Cariño, Cedeira, Cerdido, Moeche, Ortigueira, San Sadurniño e Valdoviño</b>) comezaron a facer reunións periódicas dende o ano 2015, compartindo experiencias, iniciando colaboracións para dar servizos aos cidadáns, e iniciando o trazado dunhas directrices comúns, acompañadas de financiación, de cara ao futuro.</span></p><p style="line-height: 18.559999465942383px; margin-bottom: 0.2cm; margin-top: 0.1cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;">b) Comezamos a ver con outros ollos os nosos recursos -a xeoloxía, a historia, a arqueoloxía, a paisaxe, o mar, a biodiversidade-, pero tamén o sector primario, a gastronomía, os servizos turísticos, e todas as posibilidades de transformación<i>in situ</i>que teñen....</span></p><p style="line-height: 18.559999465942383px; margin-bottom: 0.2cm; margin-top: 0.1cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;">c) Este proceso danos unha moi boa oportunidade para significarnos como comarca, ordenar o territorio e decidir todas e todos xuntos, dende <b>Mañón</b> ata <b>San Sadurniño</b>, cara onde irá a comarca do Ortegal e a súa contorna nos próximos anos.</span></p><p style="line-height: 18.559999465942383px; margin-bottom: 0.2cm; margin-top: 0.1cm;"><span style="background-color: #ffe599; font-family: georgia; font-size: medium;">d) Para que os puntos anteriores vaian adiante é necesaria unha boa información e un mellor entendemento con outras institucións, asociacións e estamentos sociais coma quedou claro neste debate esclarecedor.</span></p><p style="line-height: 18.559999465942383px; margin-bottom: 0.2cm; margin-top: 0.1cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;">.</span></p><p style="line-height: 18.559999465942383px; margin-bottom: 0.2cm; margin-top: 0.1cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><b><br /></b></span></p><p style="line-height: 18.559999465942383px; margin-bottom: 0.2cm; margin-top: 0.1cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><b>Fotografías</b>: equipo de Terras do Ortegal</span></p><p style="line-height: 18.559999465942383px; margin-bottom: 0.2cm; margin-top: 0.1cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><br /></span></p><p class="MsoNormal" style="margin: 0cm 0cm 0.0001pt;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><u>Bibliografía citada por Xosé Lois Armada</u>:</span></p><p class="MsoNormal" style="margin: 0cm 0cm 0.0001pt;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><br /></span></p><p class="MsoNormal" style="margin: 0cm 0cm 0.0001pt;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;">- Martínez Catalán et al. (2010): <i>Geología del Complejo de Cabo Ortegal y de las unidades relacionadas del basamento de Galicia. Guía de campo</i>. Cariño: Concello de Cariño.</span></p><p class="MsoNormal" style="margin: 0cm 0cm 0.0001pt;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"> </span></p><p class="MsoNormal" style="margin: 0cm 0cm 0.0001pt;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;">- Arenas, R., et al. (2019): <i>El Complejo de Cabo Ortegal: los terrenos alóctonos del NW de Iberia y los episodios iniciales del ensamblado de Pangea. Guía de campo</i>. Cariño: Concello de Cariño. </span></p><p class="MsoNormal" style="margin: 0cm 0cm 0.0001pt;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><br /></span></p><p style="line-height: 18.559999465942383px; margin-bottom: 0.2cm; margin-top: 0.1cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><br /></span></p><p style="line-height: 18.559999465942383px; margin-bottom: 0.2cm; margin-top: 0.1cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><br /></span></p><p style="line-height: 18.559999465942383px; margin-bottom: 0.2cm; margin-top: 0.1cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><br /></span></p><p style="line-height: 18.559999465942383px; margin-bottom: 0.2cm; margin-top: 0.1cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><br /></span></p><p style="line-height: 18.559999465942383px; margin-bottom: 0.2cm; margin-top: 0.1cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><br /></span></p>Revista Ortegalhttp://www.blogger.com/profile/09947741796966403236noreply@blogger.com0tag:blogger.com,1999:blog-3184628147823870245.post-74550376476451746872022-01-23T13:05:00.010-08:002022-01-26T02:01:42.563-08:00 DEVESOS. Aquelas festas do Patrón<table cellpadding="0" cellspacing="0" class="tr-caption-container" style="float: left;"><tbody><tr><td style="text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/a/AVvXsEjLnmXHCdiVkY23wA9awRibU8djOCRPGmWDeq2eUN7uTMmed-fQbYF77zjj_8F3egomXROL6kYAu4hnl3HX5yoVR2MVZpjH95xQ5IKECWBlqw6fuvzY55ZyTdX-dv5dnqnYqw107dxIR0lN-RdyEtMXbn1OXmAVed8fbOzZRvIVvJSzzJZjnBofH2R2-w=s1465" style="clear: left; margin-bottom: 1em; margin-left: auto; margin-right: auto;"><img border="0" data-original-height="1099" data-original-width="1465" height="300" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/a/AVvXsEjLnmXHCdiVkY23wA9awRibU8djOCRPGmWDeq2eUN7uTMmed-fQbYF77zjj_8F3egomXROL6kYAu4hnl3HX5yoVR2MVZpjH95xQ5IKECWBlqw6fuvzY55ZyTdX-dv5dnqnYqw107dxIR0lN-RdyEtMXbn1OXmAVed8fbOzZRvIVvJSzzJZjnBofH2R2-w=w400-h300" width="400" /></a></td></tr><tr><td class="tr-caption" style="text-align: center;"><span style="font-family: georgia;">O autor e outros compinches, ataviados<br />con roupa de domingo, aló polos anos 60.<br />Véxanse os nomes ao final do texto.</span></td></tr></tbody></table><br /><p><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><br /></span></p><p><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><br /></span></p><p><span style="font-family: georgia; font-size: medium;">Sorrío ao atopar a imaxe que acompaña este texto, entre as láminas dun vello álbum, sobre o que se derramou inexorablemente o tempo.</span></p><p align="JUSTIFY" style="line-height: 18.399999618530273px; margin-bottom: 0.05cm; margin-top: 0.1cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;">A instantánea corresponde a un día do Patrón aló polos primeiros anos da década dos 60 do século pasado. Madía leva que perdera nitidez e que moitas desas vidas xa teñan caducado.</span></p><p align="JUSTIFY" style="line-height: 18.399999618530273px; margin-bottom: 0.05cm; margin-top: 0.1cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><br /></span></p><p align="JUSTIFY" style="line-height: 18.399999618530273px; margin-bottom: 0.05cm; margin-top: 0.1cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;">O <b>20 de xaneiro, día de San Sebastián</b>, poucas veces amencía solleiro. En xaneiro o frío e as bategadas eran fieis compañeiras do noso patrón, que como bo mártir resiste case espido e co corpo atravesado de frechas o paso dos anos dende o outeiro privilexiado do altar da nosa igrexa. A verdade é que aos máis cativos da casa tampouco nos preocupaba a climatoloxía de día tan sinalado. A festa habíamos celebrar nos soportais do adro ou por fóra, pero aquela alegría non nola roubaba nin o frío nin a choiva. </span></p><p align="JUSTIFY" style="line-height: 18.399999618530273px; margin-bottom: 0.05cm; margin-top: 0.1cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;">A mañanciña xa viña acompañada polo estrondo das primeiras bombas de palenque que espertaban á veciñanza. Nos cuartos da moitas casas comezaban o trafego que supuña asearse e vestir as mellores roupas feitas ou compradas para o gran día. Cara o mediodía, o adro íase enchendo de mulleres e raparigas agardando polos toques da campaíña para entrar á misa solemne. Pola contra, a maioría dos homes íanse arrimando ás tabernas que se improvisaban aquel día para axudar coa súa recadación á axustar o orzamento dos ramistas.</span></p><p align="JUSTIFY" style="line-height: 18.399999618530273px; margin-bottom: 0.05cm; margin-top: 0.1cm;"></p><table cellpadding="0" cellspacing="0" class="tr-caption-container" style="float: right;"><tbody><tr><td style="text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/a/AVvXsEjh4pYlT6yRlaGyN1r2WJzGuC5GEzO3-hRvWVmBzRRLpMaeEG3iWw4s06YRzsUyvnN9WpmnLVxrpDkc0LOzbg4f_dE1xUkk9STFPZcvYuK-I9BvJuZrXGLZe8vtHw33LMXjmOqJ0Uf4M1eid1LZGO_70Y-yixkjOWqq85BsAZHg6GIuzj5fybj7SgGxqw=s1200" style="clear: right; margin-bottom: 1em; margin-left: auto; margin-right: auto;"><img border="0" data-original-height="813" data-original-width="1200" height="217" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/a/AVvXsEjh4pYlT6yRlaGyN1r2WJzGuC5GEzO3-hRvWVmBzRRLpMaeEG3iWw4s06YRzsUyvnN9WpmnLVxrpDkc0LOzbg4f_dE1xUkk9STFPZcvYuK-I9BvJuZrXGLZe8vtHw33LMXjmOqJ0Uf4M1eid1LZGO_70Y-yixkjOWqq85BsAZHg6GIuzj5fybj7SgGxqw=s320" width="320" /></a></td></tr><tr><td class="tr-caption" style="text-align: center;"><span style="font-family: georgia;">A igrexa parroquial<br />de San Sabastián dos Devesos</span></td></tr></tbody></table><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><br /></span><p></p><p align="JUSTIFY" style="line-height: 18.399999618530273px; margin-bottom: 0.05cm; margin-top: 0.1cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;">As mulleres que podían -a meirande parte delas quedaba na casa preparando as larpeiradas para o xantar- saudaban á xente de fóra que pouco máis vían que nesta ocasión. Os cregos, convidados polo párroco, ían chegando coas súas mellores vestimentas para concelebrar a cerimonia. Tampouco faltaban algúns que outros mendigos e tolleitos que xamais foran vistos por aquel lugar.</span></p><p align="JUSTIFY" style="line-height: 18.399999618530273px; margin-bottom: 0.05cm; margin-top: 0.1cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><br /></span></p><p align="JUSTIFY" style="line-height: 18.399999618530273px; margin-bottom: 0.05cm; margin-top: 0.1cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><b><u>Misa solemne</u></b></span></p><p align="JUSTIFY" style="line-height: 18.399999618530273px; margin-bottom: 0.05cm; margin-top: 0.1cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;">A misa, ao ser solemne e cantada, enchía de olor a incenso e música as húmidas paredes do templo. A banda de música agardaba na tribuna ao momento de alzar para tocar o himno nacional que servía de sinal ao fogueteiro para que mandase ao ceo unha bomba ben potente.</span></p><p align="JUSTIFY" style="line-height: 18.399999618530273px; margin-bottom: 0.05cm; margin-top: 0.1cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;">Á saída da misa retomábanse as conversas entre os asistentes mentres os máis cativos botaban a correr tralas variñas dos foguetes e os máis mocetes botaban as primeiras olladas pícaras ás raparigas de acó e de acolá. A banda ou a orquestra botaba uns pasodobres e valses que chamábamos as “<i>pezas da misa</i>” e animaban aos primeiros bailaríns e bailarinas a dar acompasados pasos perante a mirada atenta das máis vellas que criticaban ou adulaban os vestidos de estrea que flotaban no ar daquela improvisada pista de baile. Ao rematar as últimas pezas, a concorrencia ía revendo, mentres nas casas agardaban as potas cos mellores e máis saborosos manxares. Pero sen dúbida a paparotada máis completa e concorrida era a da <b>casa reitoral</b>, onde o párroco recibía aos colegas da bisbarra sempre listos para parolar, xogar á baralla e encher os seus campanudos bandullos.</span></p><p align="JUSTIFY" style="line-height: 18.399999618530273px; margin-bottom: 0.05cm; margin-top: 0.1cm;"></p><table cellpadding="0" cellspacing="0" class="tr-caption-container" style="float: left;"><tbody><tr><td style="text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/a/AVvXsEj5MgJO-K4xBTOHBK9ftBYChmYOiPYT3enVoDKbhQVWNDHuCYvNoUz0_R1Qr9EvSsIg9K5cYAYiQLsy1EiPBDhGKqRcgfb_TeHAB0NfRIhcSgZCygOsHCZFFbuBLCX2S3upzYxGhD-v1kTUvuVczVKd4eb1UkEwc4s8nC6AznRCPwEpSPvnDkxzvvwwsQ=s700" style="clear: left; margin-bottom: 1em; margin-left: auto; margin-right: auto;"><img border="0" data-original-height="469" data-original-width="700" height="214" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/a/AVvXsEj5MgJO-K4xBTOHBK9ftBYChmYOiPYT3enVoDKbhQVWNDHuCYvNoUz0_R1Qr9EvSsIg9K5cYAYiQLsy1EiPBDhGKqRcgfb_TeHAB0NfRIhcSgZCygOsHCZFFbuBLCX2S3upzYxGhD-v1kTUvuVczVKd4eb1UkEwc4s8nC6AznRCPwEpSPvnDkxzvvwwsQ=s320" width="320" /></a></td></tr><tr><td class="tr-caption" style="text-align: center;"><span style="font-family: georgia;">O fermoso edificio da antiga escola<br />da Devesana, ubicado no Igrexario,<br />fronte á igrexa parroquial</span></td></tr></tbody></table><span style="font-family: georgia; font-size: large; text-align: left;">A</span><span style="text-align: left;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;">s reunións gastronómicas alargábanse ata preto do luscofusco. Amais de manducar facíase un reconto das novidades que se albiscarán na mañanciña. Aquelas paroladas eran interrompidas de novo polos novos foguetes tirados á mantenta para reclamar á mocidade para que se achegara ao adro da igrexa onde de novo a orquestra, agora elegantemente ataviada, lanzaba ao ar as novas melodías bailables.</span></span><p></p><p align="JUSTIFY" style="line-height: 18.399999618530273px; margin-bottom: 0.05cm; margin-top: 0.1cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;">A medida que a noite ía cubrindo o ceo co seu manto mouro, os arredores da igrexa enchíanse de parellas que practicaban apaixonadas fregas só interrompidos pola cativería que corría na procura de <b>variñas dos foguetes</b> ou simplemente para ir aprendendo as habelencias amorosas para unha futura festa do Patrón. Tampouco faltaban as liortas entre aqueles que dedicaran máis tempo á beberacha que aos amores. Pasadas as dez da noite os músicos tomábanse un descanso que aproveitaba a máis da xente para repoñer forzas, ben nas casas próximas á festa ou no <b>Salón</b> que case sempre había nas parroquias. Alí, as aboas destapaban as súas cestas cheas de comestíbeis que sobrarán do xantar principal. Decontado se comía pola pouca fame que había e as moitas gañas de brincar.</span></p><p align="JUSTIFY" style="line-height: 18.399999618530273px; margin-bottom: 0.05cm; margin-top: 0.1cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;">Coa lúa sobre o ceo cincento daqueles xaneiros xeados a orquestra afinaba un variado popurrí co que xa entendíamos que a nosa festa tan agardada tocaba ao seu fin. Suorentos e esgotados, cadaquén buscaba as súas sabas para enxaugar bágoas de risa ou desamor e agochar os soños para outro Patrón.</span></p><p align="JUSTIFY" style="line-height: 18.399999618530273px; margin-bottom: 0.05cm; margin-top: 0.1cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium; text-align: left; text-indent: 1.25cm;"><br /></span></p><p align="JUSTIFY" style="line-height: 18.399999618530273px; margin-bottom: 0.05cm; margin-top: 0.1cm;"><span style="font-size: medium;"><span style="font-family: georgia; text-align: left; text-indent: 1.25cm;">En </span><span style="font-family: georgia; text-align: left;">San Sebastián dos Devesos, no 20 de xaneiro, o día do Patrón.</span></span><span style="font-family: georgia; font-size: large; text-align: left;"> </span></p><p align="JUSTIFY" style="line-height: 18.399999618530273px; margin-bottom: 0.05cm; margin-top: 0.1cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"><br /></span></p><p style="line-height: 18.399999618530273px; margin-bottom: 0.05cm; margin-top: 0.1cm; text-align: right;"><b style="font-family: georgia; text-align: left; text-indent: 1.25cm;">Emilio Castro Fustes </b></p><p style="line-height: 18.399999618530273px; margin-bottom: 0.05cm; margin-top: 0.1cm; text-align: right;"><span style="font-family: georgia; text-align: left; text-indent: 1.25cm;">Mestre e licenciado en Pedagoxía.</span></p><p style="line-height: 18.399999618530273px; margin-bottom: 0.05cm; margin-top: 0.1cm; text-align: right;"><span style="font-family: georgia; text-align: left; text-indent: 1.25cm;">Foi director do Museo Pedagóxico de Galicia.</span></p><p style="line-height: 18.399999618530273px; margin-bottom: 0.05cm; margin-top: 0.1cm; text-align: right;"><span style="font-family: georgia; text-align: left; text-indent: 1.25cm;">Autor de "<i>O campón de Rodela. Moradía de voces familiares</i>" (2016)</span></p><p align="JUSTIFY" style="line-height: 18.399999618530273px; margin-bottom: 0.05cm; margin-top: 0.1cm;"><br /></p><p align="JUSTIFY" style="line-height: 18.399999618530273px; margin-bottom: 0.05cm; margin-top: 0.1cm;"><span style="font-family: georgia;"><u>Persoas na foto</u>: </span><span style="font-family: georgia;"><span style="text-align: left;">Manolo Cal, "Romay", José Díaz (Pepito do Zapateiro), “Cubano” (con visera, sobriño do señor maior, tamén de Cuba), Emilio Castro (Milucho), Manel Blanco e Antonio Castro Ferreiro.</span></span></p><p align="JUSTIFY" style="line-height: 18.399999618530273px; margin-bottom: 0.05cm; margin-top: 0.1cm;"><span style="font-family: georgia; font-size: medium;"></span><br /></p>Revista Ortegalhttp://www.blogger.com/profile/09947741796966403236noreply@blogger.com0